III. Vývoj cirkevného zboru

V predchádzajúcej kapitole sme sledovali na jednej strane zložitý a pohnutý vývoj reformácie, a to od prvých prejavov až po upevňovanie reformačného učenia i zriadenia, na druhej strane protireformačné úsilie o späťzískanie stratenej pozície starej cirkvi. Za takých okolností dochádza k zriadeniu evanjelických zborov. Prv však než pristúpime k objasneniu vzniku a vývoja našich cirkevných zborov, považujeme za potrebné zmieniť sa o vývoji cirkevného zriadenia, pretože naše cirkevné zbory hrali v tom ohľade dôležitú úlohu na všetkých stupňoch cirkevného zriadenia, okrem toho naše zbory mali od počiatku reformácie takých farárov, ktorí sa tešili veľkej vážnosti a boli spôsobilí zastávať vyššie, ba i vysoké cirkevné funkcie. Otázka stojí predovšetkým takto: Akou cestou sa uberal vývoj cirkevnej organizačnej štruktúry?

1. Vývoj cirkevného zriadenia

Spišskopodhradská synoda – ako sme ukázali – uzákonila cirkevné zriadenie Spiša a Šariša, vytvoriac dve superintendencie: Superintendenciu piatich (neskoršie šiestich) slobodných kráľovských miest a Superintendenciu spišsko-šarišskej župy. Superintendentom mestskej superintendencie v predmestskom období bol Ján Schwarz.

Nariadenie Resolutio Carolina II. z r. 1734, ktorú vydal cisár Karol III., pripustilo v krajine iba štyri dištrikty (superintendencie). Evanjelická cirkev mala spolu päť superintendencií. Na základe cit. nariadenia mala sa jedna superintendencia zrušiť, resp. dve zlúčiť. Po dlhých rokovaniach došlo r. 1743 v Dobšinskej k dohode, známej ako „Dobšinská koalícia“, podľa ktorej boli zlúčené mestská a župná superintendencia, a tým bola vytvorená jednotná Potiská superintendencia (dištrikt). Superintendencia šiestich slob. kráľ. miest bola premenená na seniorát. Touto zmenou cirkevného zriadenia prešovské zbory ostali vo zväzku mestského seniorátu (spolu so Sabinovom a Bardejovom), ostatné šarišské zbory patrili do zväzku Šarišskozemplínskeho seniorátu.

Dôležitým ustanovením Dobšinskej koalície bolo, že cirkevné zbory boli rozdelené podľa bohoslužobného jazyka. V tom zmysle mal sa superintendent voliť striedavo z farárov nemeckých a slovenských zborov. Treba vyzdvihnúť, že táto úprava sa týkala dvoch prešovských farárov: Gregora Fabriho a Samuela Nicolaia, ktorí zastávali funkciu superintendenta. Podobne na čele seniorátu stáli títo prešovskí farári: Benedikt Bels, Ezechiel Hebsacher, Ján M. Schwarz, Ján Sztehlo, Gejza Korbély, Ľudovít Liptay, Július Hajdu a Ctibor Hnadzo.

Volebný systém Dobšinskej koalície trval do r. 1863. Pri voľbe superintendenta už nerozhodovala bohoslužobná reč, ale jedine spôsobilosť farára na túto hodnosť. Tradičné zriadenie nezmenila ani budapeštianska synoda r. 1891-94 a ostalo v platnosti do prevratu.

Roku 1918 vznikla Československá republika. Historická štátoprávna zmena, nová štátna zvrchovanosť, nastolila aj v cirkvi otázky na riešenie. Po odluke od Generálnej evanjelickej a.v. cirkvi v Uhorsku sa ukázala naliehavá potreba usporiadať cirkevno-vrchnostenské otázky. Dňa 17. 2. 1919 bola zriadená na prechodný čas Generálna cirkevná rada na Slovensku. Táto vytvorila Východný evanjelický a.v. dištrikt a Západný evanjelický a.v. dištrikt a zároveň pripravila prvú synodu, ktorá sa konala v Trenčianskej Teplici r. 1921. Synoda uzákonila Ústavu evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku. Podľa tejto Ústavy prešovské cirkevné zbory boli začlenené do Šarišského seniorátu. Treba vyzdvihnúť, že Prešov v rokoch 1930-45 bol biskupským sídlom Východného dištriktu. Od r. 1951 platí Ústava Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi prijatá na synode v Modre.

2. Vývoj cirkevného zboru

Ako sa ujala a upevňovala reformácia, postupne sa zmenila aj organizácie cirkevnej obce (zboru), a to v tom zmysle, že miesto plebána nastúpil s novým titulom farár (Pfarrer, Pastor), ktorý v hodnosti bol prvý – primarius, druhý farár bol kazateľ (Prediger) alebo diakon. Keďže zásadou reformácie bolo služby Božie odbavovať v jazyku veriacich, miesto kaplánov dostali maďarskí a slovenskí veriaci zvlášť – zvlášť kazateľa, teda maďarského a slovenského kazateľa.

Prešovská cirkevná obec až do konca 17. storočia bola jednotná, nebola rozdelená na cirkevné zbory podľa jazykovej príslušnosti veriacich. Tento stav trval do začiatku druhého desaťročia 18. storočia. Totiž od r. 1711 museli evanjelici všetky cirkevné a školské potreby hradiť z vlastných príjmov, pretože mesto sa považovalo za patróna len katolíckej cirkvi. Za takej situácie sa nemeckí a slovenskí evanjelici osamostatnili, t.j. najprv išlo o to, aby každá (nácia) uhradila výdavky z vlastných príjmov, no vo svojich dôsledkoch toto finančné se