Dejiny evanjelického cirkevného zboru podľa augsburského vyznania v Prešove.

Autor historickej časti: Ervín Lazar; Autor súčasnosti: Ján Midriak
Na vydanie pripravil: Ján Midriak; Vydavateľ: Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prešove; Knižne vydané v októbri 1983

1. Farári a kazatelia v mestskom zbore

Roku 1531 zakotvila plne reformácia v Prešove a vieroučne prijalo mesto augsburské vierovyznanie. Od toho času do roku 1711, vyjmúc rokov 1673-82 a 1687-1705, pôsobili v meste evanjelickí farári a kazatelia.

Nebude od veci v tejto časti zopakovať vymedzenie funkcie a hodnosti duchovných v cirkvi. Vedúci duchovný, predstavený zboru (farnosti) jurisdikčne bol farár (Pfarrer, Pastor, v starej cirkvi plebán). Jemu boli podriadení ostatní duchovní, diakon a kazatelia. Keďže spoločensky (hospodársky a kultúrne) vedúcou zložku mesta bolo nemecké meštianstvo, farárom a diakonom (t.j. druhým farárom) v tom čase boli príslušníci nemeckej národnosti. Maďarskí a slovenskí cirkevníci mali svojich kazateľov.

Pokiaľ ide o duchovných vôbec, ich účinkovanie v 16. a 17. storočí sa nedá presne časove vymedziť, t. j. odkedy a dokedy bol ten-ktorý duchovný tu činný. V tom čase sa farári často menili, jedni odchádzali dobrovoľne do iných miest, viacerí boli nútení za náboženských rozbrojov opustiť mesto. Za takýchto pomerov a okolností pramene často iba rokom uvádzajú pôsobenie farárov. V ďalšej časti budeme sledovať farárov farského kostola a osobitne maďarských a slovenských kazateľov.

Poznámka: Po mene uvádzame, v ktorých rokoch pôsobili v cirkevnom zbore.

2. Farári predmestských zborov (1715 – 1784)

Prv než pristúpime k výkladu titulnej otázky, vráťme sa do pohnutých rokov na rozhraní a na začiatku 18. storočia.

Obdobie od druhej straty kostolov r. 1687 do vybudovania predmestského kostola r. 1715 môžeme nazvať prechodným obdobím. V tomto období podľa mocenskej situácie (povstanie Thökölyho, Rákocziho) mali evanjelici (v r. 1682-87, 1705-11) alebo nemali evanjelici (v r. 1687-1705) kostoly. V týchto nepriaznivých rokoch mávali služby Božie v súkromných domoch (napr. v Haasovskom alebo Schobertovskom) alebo v mestskom hostinci, resp. do r. 1712 v malom maďarskom kostolíku na Slovenskej ulici. Tento stav neistoty trval do r. 1715. V tomto roku postavili si drevený kostol na predmestí. Náboženský a bohoslužobný život našiel tu svoj domov a rozvíjal sa pod starostlivosťou zborových farárov a pod ochranou vážených predstaviteľov zborov.