Dejiny evanjelického cirkevného zboru podľa augsburského vyznania v Prešove.

Autor historickej časti: Ervín Lazar; Autor súčasnosti: Ján Midriak
Na vydanie pripravil: Ján Midriak; Vydavateľ: Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prešove; Knižne vydané v októbri 1983

1. Farári a kazatelia v mestskom zbore

Roku 1531 zakotvila plne reformácia v Prešove a vieroučne prijalo mesto augsburské vierovyznanie. Od toho času do roku 1711, vyjmúc rokov 1673-82 a 1687-1705, pôsobili v meste evanjelickí farári a kazatelia.

Nebude od veci v tejto časti zopakovať vymedzenie funkcie a hodnosti duchovných v cirkvi. Vedúci duchovný, predstavený zboru (farnosti) jurisdikčne bol farár (Pfarrer, Pastor, v starej cirkvi plebán). Jemu boli podriadení ostatní duchovní, diakon a kazatelia. Keďže spoločensky (hospodársky a kultúrne) vedúcou zložku mesta bolo nemecké meštianstvo, farárom a diakonom (t.j. druhým farárom) v tom čase boli príslušníci nemeckej národnosti. Maďarskí a slovenskí cirkevníci mali svojich kazateľov.

Pokiaľ ide o duchovných vôbec, ich účinkovanie v 16. a 17. storočí sa nedá presne časove vymedziť, t. j. odkedy a dokedy bol ten-ktorý duchovný tu činný. V tom čase sa farári často menili, jedni odchádzali dobrovoľne do iných miest, viacerí boli nútení za náboženských rozbrojov opustiť mesto. Za takýchto pomerov a okolností pramene často iba rokom uvádzajú pôsobenie farárov. V ďalšej časti budeme sledovať farárov farského kostola a osobitne maďarských a slovenských kazateľov.

Poznámka: Po mene uvádzame, v ktorých rokoch pôsobili v cirkevnom zbore.

Anton Transylvanus a Bartholomeus (-?-) 1531
Michael Belsius (Welsch) + 1535
Bartholomeus Maurer 1535 – 1538
Bartholomeus Bogner 1539
Matthias Lauterwald 1553 – 1555 pozri o ňom v časti Spory o cirkevnom učení
(-?-) Senffleben 1576 – 1588
Benediktus Belsius 1564 -1588 r. 1586 sa spomína aj ako šarišský senior
Sebastianus Ambrosius, zvaný Lam 1581 -1583 rodák z Kežmarku, kam sa aj vrátil
Samuel Sauter 1583 -1595 pochádzal z Württenberska. Bol zaťom prešovského rektora Bocatia. Zúčastnil sa na piatich synodálnych zasadnutiach, posledne r. 1595 v Prešove. Asi potom zomrel. Bocatius zložil o ňom smútočnú báseň.
Johann Fabricius 1590 diakon
Ezechiel Hebsacher 1590 -1607 na konvente v Prešove dňa 8. 5. 1602 bol zvolený za seniora.
Friedrich Usray 1596 -1609 II. farár, šiel vraj za voj. farára
Friedrich Vey 1609 II. farár
Gaspar Preller 1606-1609; 1614-1634 najprv II., potom I. farár. Pochádzal zo Sliezska. R. 1601 z Wittenbergu prišiel do Bardejova a odtiaľ do Prešova. Zúčastnil sa na desiatich synodálnych zasadnutiach. Bol literárne činný.
Daniel Goltz 1612-1632 najprv II., potom I. farár
Samuel Schrötter + 1645
Samuel Dürner 1645-1652; 1652-1653 najprv II., potom I. farár. Narodil sa r. 1614 v Bardejove. Študoval v Toruni a Kráľovci. Po štúdiach r. 1640 prišiel za rektora školy, r. 1645 prijal pozvanie za farára. Zomrel 1653. Ako zaujímavosť hodno poznamenať, že r. 1643 udrel blesk do farského organa. Dürner o tom píše vo svojom diele Exercitium Scholasticum (Školské cvičenia)
Johannes Sartorius – Schneider 1649-1673 najprv II., potom I. farár
Abraham Eccard I. (Po jeho odchode stal sa Sartorius I. farárom) Sartorius sa narodil v Prešove. Študoval v Toruni a Kráľovci. Po návrate bol najprv subrektorom, r. 1649 bol povolaný za diakona. Eccard bol rodák zo Sliezska. Svoje pôsobisko musel opustiť a prišiel do Prešova za farára. Keď ho synoda pozbavila miesta, šiel do Ľubice za farára. Medzi obidvoma vznikli nepekné spory, dokonca z kazateľnice sa vzájomne napádali. Eccard obviňoval Sartoria, že hlása bludy, v kázni že propagoval učenie Schwenkfelda, zakladateľa sekty a učenia novokrstencov. Ich sporom sa zaoberala prešovská synoda r. 1662 a r. 1663. Sartoria charakterizujú ako hašterivého človeka. Na synode sa síce ubránil, podľa Kleina (I.51) bol „nesprávnym výrokom oslobodený a nevinný Eccard pozbavený miesta.“ Ináč Sartorius spolu Curianim sa zasadil, aby mesto pozvalo Komenského za rektora školy.
Matthias Zimmermann 1653-1659 narodil sa r. 1625 v Prešove. Študoval v Toruni, Strassburgu a Lipsku. Po návrate do vlasti bol rektorom v Levoči. Po smrti S.Dürera prijal diakonát. R. 1672 šiel do exilu, do Saska. V Meissene (Mišen) stal sa superintendentom a v Lipsku doktorom teológie a profesorom. Tu zomrel pred vysluhovaním Večere Pánovej r. 1689. Bol veľmi plodný spisovateľ.
Johann Müller 1668 II. farár
Matthias Hoeher 1670-1672 II. farár, pochádzal zo Štiavnice. Pre ostré kázne proti katolíckej cirkvi musel mesto opustiť a prišiel do Prešova. Pri obsadení Prešova dostal sa do Sedmohradska. Za Thökölyho sa vrátil do Prešova za archidiakona.
Michael Gnendelius 1682-1687 rodák z Kulmachu (Nemecko). Jeho rodičia sa r. 1637 presťahovali do Uhorska. Študoval na domácich školách, v Toruni a Kráľovci. Po návrate pôsobil vo viacerých mestách. R. 1672 musel do exilu. Za Thökölyho pozvali ho r. 1682 za kazate2a do Prešova. Za Caraffovej krvavej jatky neopustil svoje miesto. Odprevadil Juraja Fleischhackera na popravisko.
Heinrich Sappuhn 1682-1685 pochádzal z Pruska. R. 1782 povolal ho Thököly do Prešova, kde sa stal profesorom retoriky na kolégiu a zároveň diakonom. Keď cisárske vojská r. 1685 obsadili mesto, uchýlil sa do Nemecka.

Jedným zo základných princípov reformácie bolo povýšenie národného jazyka za bohoslužobný jazyk. Podstatnú časť obyvateľstva mesta tvorilo maďarské obyvateľstvo. V 15. storočí existuje tu Maďarská ulica (Quartale Hungarorum), bola to časť dnešnej Slovenskej ulice, v ktorej prevažne bývalí Maďari. Maďarskí evanjelici mali svojho kazateľa a osobitné služby Božie. Roku 1565 si vybudovali vlastný kostol na tejže ulici. Pre zaujímavosť poznamenávame, že stavba stála 290 zlatých a 29 denárov. Keď pre početnosť veriacich kostol nepostačil, mesto ako patrón dalo postaviť r. 1642-47 terajší náš kostol. (Pozri o tom v kapitole Dejiny kostola)

Maďarskí kazatelia boli:

Polyánkay Mihály(alebo Palánkay) 1539 – 1565
Abádi Benedek 1544
Belischkius 1566
Mihalyko János 1593 – 1613 rodák prešovský, ordinovaný bol vo Wittenbergu. R. 1593 stal sa tu maďarským kazateľom. R. 1613 prešiel za dvorného farára Thurzovcom. Patril k významným synodálom spišskopodhradskej synody (1614).
Zanserius (Zanser) Mihály 1613 – 1618 pred príchodom do Prešova pôsobil vo Veľkom Šariši. Bol jedným z účastníkov na spišskopodhradskej synode. Bol literárne činný, tlačou vydal v maďarskej reči 3 knihy.
Madarász Márton Domokos 1618 – 1654 písal sa aj Nagy Damascenus Márton. Narodil sa v Prešove, študoval v Prešove, Košiciach a Wittenbergu. Bol konrektorom v Senci, Košiciach, Vranove a r. 1616 v Prešove. R. 1618 sa stal maďarským kazateľom a bol jendým z najlepších maďarských kazateľov. Bol veľmi plodným spisovateľom. Zomrel 8. 11. 1654. Treba poznamenať, že sa Madarász ostro staval proti tomu, aby bol Komenský pozvaný za rektora školy (hlavne preto, že Komenský inklinoval ku kalvinizmu).
Curiani György 1655 – 1673 narodil sa v Štrbe. Študoval v Prešove a Kráľovci. Po návrate bol povolaný za konrektora a po smrti Madarásza za maďarského kazateľa. Po obsadení Prešova cisárskym vojskom musel opustiť mesto. Zomrel v exile v Trauthenaue (pri Gdansku).
Dési M. 1682 jeho krstné meno a bližšie údaje nie sú známe.
Perlaky Daniel 1684 (?) rodák z Légrádu. Po ordinácií v Košiciach krátko pôsobil v Prešove.
Lipóczy Miklós po r. 1670 (?) o jeho účinkovaní v Prešove je známe iba to, že bol jedným z farárov, ktorý poslúžil útechou na smrť odsúdeným Caraffovým tribunálom, menovite Andrejovi Keczerovi.
Motuz Mátyás narodil sa v zemanskej rodine v Ráztokách (Liptov). Po štúdiách stal sa rektorom v Strážkach na Spiši. Potom sa dal na štúdium práva. Začas slúžil ako kapitán na Oravskom hrade. R. 1706 dal sa vysvätiť, prevzal profesúru retoriky na Kolégiu a zároveň ho zvolili za maďarského kazateľa. Zomrel za morovej epidémie r. 1710. Motuz bol posledný maďarský kazateľ.

Je známe, že slovenskí mešťania a obyvatelia už v 14. a 15. storočí si vydržiavali slovenského kazateľa. Prvá písomná správa o slovenskom kazateľovi je z r. 1498 (o nemeckom z r. 1497 a o maďarskom z r. 1479). I keď pramene mlčia, to neznamená, že neexistovali národní kazatelia už dlho predtým. (8/98)

Spomenuli sme zástoj husitizmu (bratrického hnutia) v Šariši (pozri Počiatky a šírenie reformačného učenia). Husitizmus neostal bez vplyvu ani v Prešove, najmä nie u slovenského obyvateľstva. O tom svedčí skutočnosť, že mali vlastný kostol „die Windische Kirche“ (slovenský kostol), na mieste bývalého župného domu (na Slovenskej ulici). Za reformácie dostala „stará husitská slovenská obec slovenského kazateľa“ (13/28). Neskoršie špitálsky kostol stal sa kostolom slovenských evanjelikov, a to do roku 1673, kedy ho za protireformácie dostali minoriti. (Pozri o tom v kapitole Dejiny kostola).

Slovenskí kazatelia boli:

Vavrinec okolo r. 1535 „dno Laurentio predicatoriscavo“ = pán Vavrinec, slovenský kazateľ. Tak sa spomína v prameni, viac o ňom nie je známe.
Bartolomej 1555 zomrel za morovej epidémie
Juraj Rajeczy – Regecius 1596 Hörk ho charakterizuje ako znamenitého kazateľa.
Ján Horsa 1612 (bližšie údaje nie sú známe)
Jakub Jakobaci 1639 – 1645 narodil sa r. 1591 v Kutnej Hore. Po bitke na Bielej hore bol nútený odísť do exilu. Účinkoval v Trenčíne, Kučíne pri Vranove, v Soli a od r. 1629 v Prešove ako učiteľ a rektor školy. R. 1639 prijal miesto slovenského kazateľa. Zomrel na mor r. 1645. Jakobaci bol všestranne literárne činný. Tu vytvoril svoje vrcholné diela. Miestny význam majú jeho 2 prešovské kázne: Anamnisis, t.j. Věčná a neumírajíci paměť založení domu božího národu Uherskému v slobodném královském meste v Prešove (1642). Kázeň povedal pri príležitosti založenia evanjelického kostola 25. 7. 1642. Druhú kázeň: Pascha lachrymosum inclutal urbi Epperiensi ominosum, t.j. kázaní božího slova na den Velikonoční, po potešení zarmouceným pohořelým pánum mešťanům (1643), napísal po veľkom požiari v Prešove na Veľký piatok r. 1643. (20/185)
Ján Zelený 1651
Samuel Schrötter 1657 bol konrektorom a spomína sa aj ako slovenský kazateľ. V r. 1631-44 bol farárom v Žegni.
Ján Ružiak – Rosarides 1662 – 1669 pochádzal z Letanoviec (Spiš). Zúčastnil sa na synode v Sabinove r. 1666. V čase založenia Kolégia bol členom študijného dozoru. Zomrel v Prešove.
Ján Crudy 1682 známe je, že služby Božie odbavoval v súkromných domoch.
Ján Andricius 1682 – 1712 narodil sa r. 1625 v Brezne. Študoval na vtedajších známych školách. R. 1661 ho ordinoval superintendent M. Wagner v Bardejove. R. 1666-70 je farárom v Chmiňaských Jakubovianoch. Odkiaľ prišiel do Prešova.

R. 1684 zomrela Helena, manželka Eliáša Ladivera, rektora Kolégia. Pohrebnú kázeň mal Andricius (Klein III.) Smutnú úlohu vykonal r. 1687, keď pripravoval na smrť odsúdených Caraffovým tribunálom a niektorých vyprevadil na popravisko. Po potlačení Thökölyho povstania boli vykázaní farári z mesta. Andriciusa, ktorý sa v meste skrýval, chytili hajdúsi, bili ho a vyhostili z mesta. Roku 1704, keď povolili odbavovať služby Božie v hostinci, opäť ho povolali za kazateľa. Bol veľmi obľúbený kazateľ.

2. Farári predmestských zborov (1715 – 1784)

Prv než pristúpime k výkladu titulnej otázky, vráťme sa do pohnutých rokov na rozhraní a na začiatku 18. storočia.

Obdobie od druhej straty kostolov r. 1687 do vybudovania predmestského kostola r. 1715 môžeme nazvať prechodným obdobím. V tomto období podľa mocenskej situácie (povstanie Thökölyho, Rákocziho) mali evanjelici (v r. 1682-87, 1705-11) alebo nemali evanjelici (v r. 1687-1705) kostoly. V týchto nepriaznivých rokoch mávali služby Božie v súkromných domoch (napr. v Haasovskom alebo Schobertovskom) alebo v mestskom hostinci, resp. do r. 1712 v malom maďarskom kostolíku na Slovenskej ulici. Tento stav neistoty trval do r. 1715. V tomto roku postavili si drevený kostol na predmestí. Náboženský a bohoslužobný život našiel tu svoj domov a rozvíjal sa pod starostlivosťou zborových farárov a pod ochranou vážených predstaviteľov zborov.

Jeremias Gottlieb Titzius 1705 – 1710 Titzius bol kežmarským magistrom. Keď dňa 7. 12. 1704, v druhú adventnú nedeľu odbavoval prvé služby Božie v mestskom hostinci, povolal si ho zbor za farára. K Titziovi za diakona povolal zbor Jána Schwarza. Medzi Titziom a Motuzom na jednej strane a Jánom Schwarzom na strane druhej vznikol spor o hodnosť I. a II. farára. Spor bol šťastne vyriešený r. 1708. Titzius zomrel za morovej epidémie r. 1710.
Matthias Gerhard 1710 Rodák zo Sedmohradska (*1678). Po štúdiách vo Wittenbergu pôsobil v Kežmarku a Krompachoch, odkiaľ prišiel do Prešova. Pôsobil len dva mesiace, dňa 12. 9. 1710 zomrel na mor.
Johann Schwarz 1705 – 1728 Narodil sa r. 1641 v Prešove, študoval na Kolégiu a na univerzite v Tübingene. Navštívil aj strassburskú a wittenberskú univerzitu. Po návrate vyučoval na Kolégiu a r. 1686 stal sa rektorom školy. Po strate Kolégia žil v exile. Keď Rákoczi oslobodil Prešov, vrátil sa do rodiska. Roku 1705 ho ordinoval superintendent Peter Zabler a stal sa diakonom a potom prvým farárom predmestského zboru. Po smrti P. Zablera r. 1709 bol zvolený na sabinovskom konvente jeho nástupcom. Ako superintendent mal veľa nepríjemnosti s pietistami. Cirkevný sbor mu veľmi zazlieval, že počas moru r. 1710 opustil zbor pod zámienkou, že má vizitačné povinnosti. Kritické hlasy vyvolala jeho nerozvážnosť, keď si neoprávnene prisvojil celú veľkonočnú a svätodušnú oferu. Hodnosť superintendenta zastával 19 rokov. Zomrel 28. 12. 1728 ako 87-ročný. Hörk ho charakterizuje, že sa stal nehodným svojho postavenia.
Jakob Roth 1710 – 1722 (?) Prišiel z Iliašoviec za diakona. Ešte r. 1722 sa spomína, že pre návštevu v meste u chorého kežmarského študenta Sponera mal nepríjemnosti, pretože ev. farári nesmeli prísť do mesta a vykonávať funkcie.
Johann Herman 1724 (?) diakon
Andreas Weinert Roku 1729 povolal si zbor za prvého rektora levočskej školy. Počas dlhého pôsobenia mal veľa nepríjemnosti zo strany mestských plebánov. Dokonca aj proti jeho pohrebu musel zbor prekonať veľké prekážky.
Johann Richter 1731 (?) diakon. Bol pozvaný do Modry. Viac sa o ňom nevie.
Johann Ludwig Hentschel pred r. 1742 – 1.1.1770 Spomína sa v kanonickej vizitácii r. 1742. Bližšie dáta o ňom nie sú známe.
Johann Kriebel 9.7.1758 – 30.5.1778 Narodil sa v Kežmarku 25. 4. 1731. Študoval v rodisku, Štítniku, Debrecíne, Bratislave a na univerzite v Halle. Za čas vyučoval na Frankeho Padagogiume v Halle. Po návrate bol konrektorom v Kežmarku. Bol Winertovým nástupcom. Za návštevy Jozefa II. v Prešove dňa 8. 6. 1770 ho informoval o všetkých cirkevných a školských otázkach. Bol literárne činný. Kriebel presne zachytil návštevu Jozefa II. (Vydal ju Hörk/14)
Elias Hellner 1770 – + 16.7.1800 Narodil sa v Ľubici r. 1742. R. 1762 vzdelával sa na debrecínskom Kolégiu. V Kežmarku bol subrektorom. R. 1770 po Hetschelovi si ho povolal cirkevný zbor za farára. Tu pôsobil do smrti.
Karl Neustädter 4.8.1778 – 1.6.1806 Zbor si ho povolal za farára po Kriebelovi. Bol 28 rokov zborovým farárom. Dňa 1.6.1806 odišiel do dôchodku.

Podľa kanonickej vizitácie r. 1826 prvým farárom slovenského cirkevného zboru bol Ján Andricius (pozri v predchádzajúcej kapitole).

Samuel Matthaeides 12.3.1712 – 1729 Narodil sa v Dolnom Kubíne, študoval v Kežmarku, Prešove a na univerzite v Greifswalde. R. 1710 prišiel za profesora retoriky a poézie na Kolegium. Po Rezikovi stal sa rektorom školy. Po odobratí Kolégia prišiel so školou na predmestie. Dňa 12.3.1712 prijal zároveň i miesto slovenského farára. R. 1721 sa vzdal rektorstva a ponechal si len miesto farára. Zomrel r. 1729. Veľké zásluhy si získal tým, že odkúpil od Rezikových dedičov všetky Rezikove knihy a spisy, ale najmä tým, že pokračoval v spracovaní Rezikovej Gymnasiologie, dokončil ju a pripravil na vydanie, no toho sa nedožil. Dielo má základný význam pre poznanie evanjelického školstva. Okrem toho napísal niekoľko historických spisov.
Peter Pavel Lendvay 1730 – 6.7.1732 Bližšie životopisné dáta nie sú známe. Zomrel mladý 34 ročný. V Knihe cirkevní sa píše, že bol „bedlivý pastír duší a horlivý kazateľ slova Božího“.
Daniel Sartorius 14.7.1732 – 17.4.1734 Narodil sa v Štítniku r. 1704. Študoval vo Wittenbergu. R. 1731 bol rektorom prešovskej školy. Po roku stal sa farárom zboru, ale už r. 1734 sa zriekol miesta a šiel za diakona do Kežmarku. Cirkevný zbor vyslovil svoju neľúbosť nad jeho postupom, „neuvažujúce též, ani sumení své, ani hanbu tak neslýchaným krátkym čase cirkev, ktorá mu dopomohla do úradu kazateľského, náhle zanechal“.
Matej Bahil 8.6.1734 – 27.11.1746 Pozri o ňom v časti II.13.
Samuel Ivankay 30.11.1746 – 15.10.1751 Za farára bol povolaný z Chminianských Jakubovian.
Vavrinec Szarvas 16.1.1752 – 22.12.1769 Zbor si ho pozval z Uhorského v Novohradskej stolici.
Gregor Fabri 25.1.1770 – 4.4.1779 Gregor Fabri patrí k veľkým postavám prešovskej evanjelickej minulosti. Bol rektorom školy, zborovým kazateľom-farárom a superintendentom. Narodil sa 6.3.1718 v Hrušove, v Gemeri. Vzdelával sa v Ožďanoch, Kežmarku a na univerzite v Jene. Bol aj básnicky činný. Za básnickú tvorbu dostalo sa mu vysoké ocenenie, roku 1747 bol korunovaný za cisárskeho básnika – „poeta laureatus caesareus“. Jeden rok pobudol aj na univerzite v Erlangene. Počas štúdia navštívil medzi iným aj Wittenberg, pozrel si Lutherov hrob a Lutherovu studňu (Lutherbrunn) o čom napísal aj báseň. Po návrate do vlasti r. 1748 prijal rektorát na prešovskej predmestskej škole. Za 18 rokov učiteľského pôsobenia stal sa Fabri uznávaným pedagógom. Dňa 25.1.1770 povolal si ho cirkevný zbor za kazateľa.

Podľa Dobšinskej koalície (pozri o tom v časti III.1) boli zlúčené VI. mestská a župná superintendencia. Bolo však ustanovené, že sa v superintendenskej hodnoti majú striedať farári z nemeckých zborov a slovenských zborov. Z farárov VI. slob. kráľ. miest boli zvolení za potiských superintendentov štyria farári, z nich dvaja boli prešovskí farári, a to farári slovenského cirkevného zboru. Prvým bol Gregor Fabri. Po smrti Eliaša Fischera, kežmarkého farára a superintendenta, bol Gregor Fabri na dištruktuálnom konvente v Prešove dňa 3. 8. 1774 zvolený za superintendenta a už dňa 4. 8. 1774 inštalovaný. Inštalačný akt vykonal Ján Ruffini, dobšinský farár a neskorší superintendent. Superintendentský úrad zastával svedomite, hoci nechýbali ani kritické hlasy, že nebol vždy dosť energický a niekedy sľuby nesplnil. Fabri ako rektor pozdvihol úroveň školy a ako superintendent povzniesol cirkev. Za superintendentského pôsobenia ordinoval 16 farárov. Hodno poznamenať, že Gregor Fabri bol plodný básnik a spisovateľ. V mladších rokoch písal ódy, príležitostné, spomienkové a oslavné básne v latinskom jazyku. Významné sú jeho pedagogické spisy, menovite Considerationes scholastica (Úvahy o školstve). Ako superintendent vydal Úprimné napomenutí evangelických křesťanů k pilnému vykonávaní dobrých skutků a k zachovaní povinností jejich (1776).

Fabri zomrel dňa 4. apríla 1779, v prvý veľkonočný sviatok. Pochovaný bol za veľkej účastí „rozličného stavu lidi“. Veľkou postavou a taktiež superintendentom bol jeho nástupca Samuel Nicolai.

Samuel Nicolai 24.5.1779 – 2.10.1807 Narodil sa dňa 1.6.1751 v Kalinove, v Novohrade. Študoval v Ožďanoch, Levoči, Kežmarku a Prešove. Svoje vzdelanie doplnil v r. 1776-78 na univerzite v Tübingene. Dňa 7.5.1779 pozval si ho cirkevný zbor za svojho farára. R. 1782 sa zúčastnil na veľkolepej slávnosti v Giraltovciach, usporiadanej pri príležitosti vyhlásenia Tolerančného patentu.

Dňa 7.5.1792 na dištriktuálnom konvente v Prešove bol zvolený spomedzi troch kandidátov Samuel Nicolai za superintendenta (dostal najviac hlasov – 53). Na inštaláciu prešiel sprievod z Kolégia do kostola: na čele šiel Samuel Nicolai, za ním 36 farárov, hodnostári, patroni a veriaci. Samuel Nicolai počas 15 ročného pôsobenia vo funkcii superintendenta vykonal skoro do konca života kanonické vizitácie v početných zboroch seniorátov. Okrem toho posviacal 8 kostolov a ordinoval 64 farárov.

V Knihe cirkevní sa Samuel Nicolai krásne charakterizuje a hodnotí. Bol presný, starostlivý a svoj zbor milujúci farár. Vyzdvihuje sa jeho pracovitosť, neúnavná usilovnosť, obetavosť, jeho príkladná zbožnosť a vážnosť, ktorej sa tešil u kňažstva, vrchnosti i veriacich. Hörk ho výstižne vystihol: „vynikajúci superintendent“ (15/139). Treba vyzdvihnúť, že pri Kolégiu založil viac základnín, a to k dobru snaživých študentov, teológov hodlajúcich študovať v zahraničí, ako aj niektoré v prospech Šarišskozemplinského seniorátu. V závete odkázal 4 000,- zlatých na podporu učiteľom, kňažským a učiteľským vdovám. Samuel Nicolai zomrel 56 ročný dňa 1.10.1807, pohreb mal za veľkej účasti smútočných hostí a pochovaný bol do krypty rodiny Kuxovej. Kuxovci hrali oddávan dôležitú úlohu v cirkevnom živote. Štefan Kux bol miestnym dozorcom zboru. Vzťahy medzi nimi museli byť veľmi priateľské. Hodno poznamenať, že v krypte rodiny Kuxovej našiel posledné odpočinutie aj jeho nástupca, superintendent Samuel Szontagh. (+7.7.1822). Samuel Nicolai bol aj literárne činný. V Knihe cirkevní spracoval obšírne dejiny slovenského zboru za vlády Márie Terezie a Jozefa II.: Quae Pastore postremo commemorato Samuele Nicolai, in Ecclesia A. C. Nationis Slavicae Eperiesiensi acciderint. Je to dôležitý prameň pre poznanie minulosti zboru.

Tlačou vydal dve publikácie:
1. Sermones sacri 3 zv. (Sväté kázne).
2. Prvotiny služeb, vděčnosti, díkučinení, proseb a žádostí, kteréžto Bohu svému cirkev evangelická prešovská nácii slovenské, do chrámu, z kterého pred 74 lety zastehována byla, zase radostně navrácená, na slavnosť Letnic, letá Pána 1785 skrze kazatela svého nábožně obětovala. (Tlač A.H. Papeho v Prešove.)

3. Farári od prinavrátenia kostola

Rok 1785 je historický medzník v cirkevnom a náboženskom živote prešovského evanjelictva. Týmto rokom sa skutočne prinavrátením kostola skončilo obdobie netolerancie a začína sa nová éra, éra voľného a slobodného rozvoja cirkevných zborov. Od roku 1785 v prinavrátenom kostole pôsobili títo farári, pričom Eliáš Hellner a Karol Neusdtäter respektívne Samuel Nicolai pokračovali vo svojej činnosti v staronovom kostole.

Po Samuelovi Nicolaiovi, ktorý ako sme uviedli od r. 1785 odbavoval služby Božie v prinavrátenom kostole, stal sa farárom Samuel Sztretsko:

Samuel Sztretsko (Strečko) 29.11.1808 – 2.7.1827 Narodil sa 20.10.1772 vo Vyšnej Kamenici. Študoval v Prešove, r. 1802 vo Wittenbergu. Superintendent Jozeffy ho ordinoval 21.5.1804. Pôsobil v Rankovciach, odkiaľ prišiel do Prešova.
Emerich Felix 15.9.1827 – 28.2.1859 Rodák z Hanušoviec. Po štúdiach na Kolégiu bol v r. 1823-26 profesorom retoriky a poetiky na Kolégiu. Po ordinácii superintendentom Jozeffym 7.7.1826 pôsobil v Obyšovciach, odkiaľ prišiel za prešovského slovenského zborového farára. Dňa 28.2.1859 oznámil, že pre chorobu je nútený vzdať sa úradu a odišiel do dôchodku. Zomrel 3.9.1869.
Michal Novák 6.10.1959 – 31.5.1896 Narodil sa 29.3.1821 v Štiavnici. Teológiu študoval na tunajšom Kolégiu. Superintendent Jozeffy ho ordinoval. Za čas bol vychovávateľom v rodine Jozefa Ottlíka v Köbölkúte. V r. 1848-51 bol kaplánom v Pozdišovciach, potom farárom v Merníku, odkiaľ si ho povolal slovenský cirkevný zbor za svojho farára. Pôsobil do r. 1897. Zomrel 13.8.1899. Pre zaujímavosť hodno zaznamenať, že pri inštalácii 9.10.1859 spieval mužský zbor pieseň: O Bože!, ktorú skladal Tomáš Szerday, učiteľ slovenskej školy a zborový zapisovateľ.
Ľudovít Liptay 1897 – 1918 Narodil sa 31.10.1871 vo Veľkej Polome (v Gemeri). Gymnaziálne štúdia skončil v Rožňave. Teológiu študoval na tunajšej Teologickej akadémii. Roku 1897 stal sa zborovým farárom. Od r. 1917 zastával funkciu šarišského seniora. Na Teologickej akadémii prednášal slovenský jazyk a viedol jazykové cvičenia. Pre ľudové školy vydal učebnicu evanj. náboženstva v šarišskom nárečí. Keďže sa angažoval za šarišský separatizmus, bol redaktorom „Našej zastavy“. Roku 1918 pred vianočnými sviatkami svojvoľne opustil miesto zborového farára a presťahoval sa do Maďarska.

Thh.Dr.h.c.Mag. Johann Michael Schwarz 16.12.1800 – 23.9.1855 Narodil sa r. 1774 v Köszegu (župa Vas). Teológiu študoval v Šoproni, v rokoch 1796-99 vo Wittenbergu, kde získal hodnosť magistra filozófie, a v Jene. Tu počúval filozofov Fichteho a Schellinga. Po smrti Eliáša Hellnera pozval ho dňa 8.12.1800 cirkevný zbor za svojho farára. Roku 1828 ho zvolili za seniora VI.slob. kráľ. miest. Túto funkciu zastával do r. 1848, kedy sa jej zriekol pre vysoký vek, slabé zdravie a ťažkosti doby. J.M.Schwarz bol nadmieru agilný farár, vynikajúci kazateľ, známy aj v širšom evanjelickom svete, a vysokovážený vo všetkých kruhoch. Dôležitú úlohu hral na cirkevných fórach. Po smrti superintendenta Jozeffyho bol vyhliadnutý za superintendenta, no prosil, aby s ním nepočítali. Dňa 7.12.1850 pri príležitosti 50 výročia kňažského pôsobenia v Prešove, zbor, no nielen zbor, ale i úrady a inštitúcie, svetskí a cirkevní hodnostári prejavili mu vysokú úctu a uznanie za jeho všestrannú a blahodárnu činnosť v službe zboru a celej cirkvi. Cirkevný zbor na pamiatku jubilea dal reštaurovať hlavný vchod do kostola a nad vchodom zasadiť pamätnú tabuľu s týmto textom:

PORTA HAEC
ANNO IUBILAEI SEMI SECULARIS PASTORIS SCHWARZII
PIO SENSU ECCLESIAE EVANGELICAE EPERIESSIEVSIS
INSTAURATA

V rámci dôstojnej slávnosti si cirkevný zbor uctil svojho zaslúžilého duchvného pastiera hodnotiacimi slovami a príležitostnými básňami. Jenská univerzita ako bývalému poslucháčovi udelila Th.Dr.h.c. Aj na dôchodku sa ďalej venoval cirkevným a školským otázkam. Naposledy vystúpil a sa lúčil so zborom kázňou dňa 23.9.1855. J.M. Schwarz bol aj literárne činný. Tlačou vydal 20 prác, hlavne teologického obsahu. J.M.Schwarz zomrel 21.2.1858 a pochovaný bol dňa 24.2.1858 za veľkej účasti smútočného zhromaždenia. (10/II.302, 30/20.)

Johann Szladkay 1807 – 1812 Rodák z Krupiny, bol pri J.M.Schwarzovi II. farárom. Roku 1812 odišiel za farára do Spišskej Belej. Po odchode J. Szladkaya dlhé roky vykonával J.M.Schwarz sám všetky kňažské funkcie. Začas vypomáhali iba kapláci A.Schmidt r. 1826 a E.Klein 1831-1835. Roku 1836 prišiel za II. farára
Moric Kolbenheyer 1836 – 1846 (Pozri o ňom v časti IV.2)
Johann Sztehlo 23.8.1846 – 29.6.1896 Narodil sa 22.5.1824. Teológiu vyštudoval v Šoproni. Roku 1846 ho pozval cirkevný zbor za II. farára. V krátkom čase stal sa váženým zborovým farárom. Zastával rôzne funkcie na vyšších cirkevných fórach. V rokoch 1864-1895 bol senorom. Roku 1896 po 50-ročnom účinkovaní sa presťahoval z rodinných dôvodov do Banskej Bystrice, kde 26.3.1912 zomrel. Za svojho účinkovania sa pričinil o renováciu a dôstojné vybavenie kostola (organ, oltár, kazateľnica). Bol literárne činný. Niektoré kázne vydal tlačou. V časopisoch: Protestáns Egyház és Iskola, Protestantische Jahrbücher zverejnil početné články. V časopise Evangelische Glocken vydal svoje spomienky: Aus dem Leben eines alten Predigers. (Zo života starého kazateľa.)
Ľudovít Draskóczy Rodák z Hódmezövásárhelyu (*1868). Po ordinácii v Bratislave bol kaplánom v rodnom zbore, v rokoch 1892-96 katechétom a nám. farárom v Košiciach. Dňa 25.5.1896 pozval si ho cirkevný zbor za svojho farára. Zborovým farárom bol do 7.10.1906, kedy prešiel za profesora Teologickej akadémie, avšak aj vtedy bral aktívnu účasť na zborovom živote.
Gejza Korbély Narodil sa r. 1859 v Tornalji, teraz Šafárikovo. Po teologických štúdiách bol kaplánom v Budapešti, farárom v Kríze a Sátoraljaujhelyi, odkiaľ si ho zbor 10.3.1907 pozval za zborového farára. Roku 1912 bol zvolený za seniora. Okrem toho zastával dôležité dištriktuálne a celocirkevné funkcie. Bol duchovným predsedom Kolégia. G. Korbély bol všestranne teologicky vzdelaný kazateľ, ktorý mal aj široký záujem o historické otázky. Roku 1915 vážne ochorel (rakovina). Vedomie, že choroba mu znemožňuje, aby spĺňal svoje kňažské povolanie, vyvolávalo v ňom vízie. Chorobou sa Korbély fyzicky i duševne zrútil a za takej depresie a v bolesti chcel si vziať život, no zachránili ho. Zomrel po ťažkom utrpení v Miškovci 27.12.1916, kde bol aj pochovaný. O šírke jeho odborného záujmu svedčí jeho bohatá knižnica, ktorú opatruje náš zbor v zborovom dome

4. Farári cirkevných zborov v rokoch 1919 – 1945

Obidva cirkevné zbory stáli v prvých rokoch po vzniku ČSR pred vážnymi problémami. Maďarsko-nemecký zbor nemal síce vo vedení podstatné zmeny, no odchodom početných cirkevníkov do Maďarska sa pozícia zboru oslabila. Veľa úsilia venovalo vedenie zboru dievčenskej škole, ktorú sa snažilo zachovať s vyučovacím jazykom maďarským. Bolo to z hľadiska žiačok nereálne úsilie. Slovenský zbor po odchode farára Ľudovíta Liptaya ostal bez duchovnej opatery, ba aj bez vedenia. Od 9.2.1919 do 20.3.1920 ho administroval Gustáv Pogány, vtedajší žehnianský farár a neskoršie riaditeľ kolegiálneho internátu. Hlavnou úlohou bolo slovenský cirkevný zbor, ktorý bol územne roztratený a v pohnutých rokoch bez pevného kormidelníka, organizačne zachytiť a upevniť. V nových časoch činní boli títo zboroví farári.

Július Hajdu 1.10.1920 – 7.5.1947 Narodil sa 13.4.1892 v Žehni, kde jeho otec bol zborovým farárom a dlhé roky šarišským senorom. Gymnaziálne štúdia začal v Sp.N.Vsi a pokračoval v nich na tunajšom kolegiálnom gymnáziu. Po maturite r. 1915 študoval teológiu na Teologickej akadémii Kolégia. Kaplánske roky si odbavil v Nyíregyháze a pri svojom otcovi v Žehni. Dňa 1. októbra 1920 pozval si ho cirkevný zbor za svojho zborového farára, ktoré miesto ostalo neobsadené od konca r. 1918. Mladého farára čakala veľká práca, bolo treba zbor obnoviť, aktivizovať ako aj hospodársky upevniť. Roku 1925 bol zvolený za seniora šarišského seniorátu. Július Hajdu bol temperamentný kazateľ, nadmieru pracovitý človek, usilujúci sa o živé, praktické kresťanstvo! Po zlúčení cirkevných zborov stal sa I. kňazom. Umrel predčasne po ťažkej chorobe dňa 7. mája 1947, nedožil sa jubilejnej slávnosti 300. výročia postavenia chrámu, ktorú tak starostlivo pripravoval.

Viktor Fábry 27.5.1917 – 14.6.1940 Narodil sa 23.12.1884 v Ľubici. Gymnaziálne štúdia absolvoval na kežmarskom evanj. lýceu. V roku 1903-7 študoval teológiu na tunajšej Teologickej akadémii. Kaplánom bol v Sp.N.Vsi a Budapešti. Katechetom a II. farárom v Kluži. Dňa 27.5.1917 pozval si ho zbor za svojho zborového kazateľa-farára. Viktor Fábry bol vynikajúci kazateľ o organizátor kultúrno-náboženskej činnosti. Zastával dôležité funkcie, medzi iným bol predsedom Maďarského evanjelického zväzu na Slovensku a redaktorom maďarského evanj. kalendára. Pri príležitsti slávnostného pohrebu Caraffových obetí napísal historickú hru „Híven mind halálig“ (Verní až do smrti). Zomrel po krátkej chorobe 14.6.1940.
Alexander Kovarik 10.2.1941 – 1.10.1947 Narodil sa dňa 26.4.1909 v Bratislave. Gymnaziálne a teologické štúdia skončil v Bratislave. Potom sa v teologických vedách zdokonaľoval na univerzite v Marburgu a Lipsku. V rokoch 1931-33 bol kaplánom maďarského ev. cirkevného zboru v Bratislave, r. 1933-1941 farárom slovensko-nemeckého zboru v Spiš. Vlachoch. Od roku 1941-45 bol farárom tunajšieho maďarsko-nemeckého zboru. Po zlúčení zborov pôsobil ako II. farár do 1.10.1947, kedy odišiel za farára do Veľkého Krtíša, potom do Kežmarku. Alexander Kovarik bol váženým členom v rade prešovských kazateľov.

5. Farári Evanjelického a.v. cirkevného zboru od r. 1945

Prvými farármi zjednotených cirkevných zborov boli, ako píšeme vyššie:

  • Július Hajdu, I. kňaz a senior,
  • Alexander Kovarik, II. kňaz.

Po smrti farára Júliusa Hajdu a odchode Alexandra Kovarika stáli na čele cirkevného zboru títo farári:

Viliam Koričánsky Narodil sa 19. januára 1900 v Teranoch. Rodičia, Pavel Koričánsky, ev.a.v. farár a Božena rod. Kmetyová. Po ordinácii v Pezinku 29.6.1922 biskupom Dr.S.Zochom, kaplánčil tri mesiace v Lišove, 17 mesiacov v Pukanci. Farárom bol v Pákanci č. 1924-1947. V Prešove pôsobil od 16.12.1974 do 16.11.1949, odkiaľ prešiel do Banskej Štiavnice, kde bol farárom od 20.11.1949 – 30.9.1965. Z Banskej Štiavnice odišiel na dôchodok do Dudiniec a 9.10.1973 zomrel v štátnej nemocnici v Bratislave. Pohreb sa konal v krematóriu a jeho telo bolo spopolnené. Urna je uložená v cintoríne v Pukanci. Bol vynikajúci kazateľ. Jeho kázne sa vyznačovali biblicitou a vieroučnou čistotou. Škoda, že sa nevedel sžiť s tunajším cirkevným prostredím.
Ctibor Ján Handzo C.J.Handzo sa narodil 15. septembra 1906 v Pohorelej, okr. Brezno, ako syn Pavla Handzu a Márie rod. Murányi-Murmannovej, tragicky zosnulej roku 1909. Syna vychovávala stará matka po otcovi. Ľudové školy skončil v rodisku, gymnaziálne štúdia dokončil v Rim. Sobote roku 1924. Teologické štúdia konal na Ev. teologickej vysokej škole v rokoch 1924-1928 v Bratislave. Ordinovaný bol 24.6.1928 v Modre-Kráľovej biskupom Dr. Dušanom Fajnorom. V r. 1926 bol na teologickom štúdiu vo Viedni, kde súčasne študoval na Vyššej novinárskej škole. Kaplánom bol v Kokave nad Rimavicou a v Prešove ako seniorálny kaplán. V Pondelku od r. 1924 pôsobil ako farár a od r. 1935 bol farárom v Ľubietovej. Roku 1944 sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Koncom roku 1949 pozval si ho za svojho farára ev.a.v. cirkevný zbor v Prešove. Farársku stanicu zaujal 5. marca 1950. Od 1. marca 1953 stal sa aj šarišskozempínskym seniorom a za krátky čas bol administrátorom Východného dištriktu. Pracoval v gen. presbyterstve a v Krajskom výbore obrancov mieru. Pracoval aj literárne. Prispieval do cirkevných časopisov. V Pondelku napísal a knižne vyšli:Po starých stopách, rozprávky z Gemera a Malohontu, Prázdne sú kolísky.

K 300-ročnej pamiatke posvätenia chrámu Božieho v Pondelku roku 1930 napísal Históriu ev.a.v. cirkvi pondelsko-selčiansko-váľkovskej. Ako ľubietovský farár usporiadal bohatý archív mesta Ľubietovej a to ho viedlo k napísaniu Dejín ev.a.v.cirk. zboru v Ľubietovej – monografie bývalého slovenského kráľoského mesta. O utrpení ľudí za druhej svetovej vojny až po deň úsvitu slobody napísal román Príval. Ako kazateľ vynikal výrečnosťou a pútavým prednesom svojich kázní, ktoré bývali poeticky podfarbené a príkladmi z histórie alebo zo súčasného života. Ctibor Ján Handzo umrel v Prešove 1. júna 1972. Pochovaný bol v Kokave nad Rimavicou 4. júna 1972.

Ján Midriak Prišiel do zboru za farára z Uhorského, Novohradského seniorátu, po 14.ročnom tamojšom učinkovaní, 3. apríla 1971. Narodil sa 23. júna 1929 vo Zvolene-Môtovej. Po vychodení ľudovej školy v rodisku, štyroch tried gymnázia vo Zvolene a učiteľskej akadémie v Banskej Štiavnici, kde v máji 1948 maturoval, potom v septembri maturoval tiež na bansko-štiavnickom gymnáziu. Študoval na Slovenskej ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Ordinovaný bol vtedajším gen. biskupom Dr.J.Chabadom vo Zvolene, 13. júla 1952. Po dvoch rokoch základnej vojenskej služby v Písku, kaplánoval dva roky v Pliešovciach u farára-seniora J.Lacku, odkiaľ prešiel v r. 1956 v decembri za farára do Uhorského. Za jeho účinkovania bola generálne opravená fara v r. 1974, upravený priestor okolo budovy a t.č. sa generálne opravuje kostol (1980-1982). V cirkvi je členom rôznych grémií a komisií (predseda generálneho súdu z duchovenského stavu, člen gen. presbyterstva atď.) Od r. 1969 je spoluredaktorom časopisu Ev. posol spod Tatier, do ktorého pravidelne prispievva náboženskými úvahami ako aj článkami z histórie zboru. Jeho manželka Helena rod. Musilová stala sa v r. 1973 cirk.-zborovou kantorkou v Prešove, vedie spevokol a všestranne mu v zborovej práci pomáha.

 

6. Zboroví dozorcovia

V predošlej kapitole sme zaznamenali zborových farárov. Kvôli úplnosti treba spomenúť zborových dozorcov, ktorí hrali nemalú úlohu v živote zboru.

Zborový dozorca a presbyter plnia dôležitú, čestnú funkciu v cirkevnom zbore. Zborový farár so zborovým dozorcom sú hlavnými predstaviteľmi cirkevného zboru. K povinnostiam zborového dozorcu spolu s presbytermi patrí starostlivosť o správu a hospodárske záležitosti zboru.

Funkcia dozorcu sa vytvárala v priebehu vývoja zborovej a nadradenej cirkevnej správy. Prvých dozorcov ako takých uvádza superintendent Juraj Ambrosy v zápisnici kanonickej vizitácie r. 1742. Podľa nej mal nemecký cirkevný zbor šesť dozorcov, nimi boli: Dr. Ján Hambacherm, Dr. Ján Reimann, Michal Meltz, Samuel Pulszky, Martin Schober a Žigmund Kux. Predstaviteľmi slovenského zboru boli dozorcovia: Štefan Rettay, Tobiáš Maléter, Juraj Berzeviczky, Ján Regis a Andrej Jenej. Podľa Knihy cirkevní Štefana Rettay (písaný aj Rétay) zastával už od r. 1729 v istom zmysle, i keď nie podľa mena, ale podľa činnosti funkcie dozorcu. Funkciu dozorcu vykonával do r. 1748. Taký kolektív dozorcov zodpovedá dnešnému zborovému predsedníctvu. Okrem predsedníctva o správu zboru sa starali presbyteri, v slovenskom zbore ich zvali „starší cirkvi“.

Dozorcovia nemeckého cirkevného zboru.

V čase späťzískania kostola (r. 1784) dozorcom bol Žigmund Topertzer. Jeho zásluhou bola uskutočnená zložitá procedúra prevzatia kostola a Kolégia. Po jeho smrti r. 1804 stal sa dozorcom Karol Pulszky (+1842), ktorý od r. 1793 bol poddozorcom. Roku 1842 vyvolil si cirkevný zbor za dozorcu Jozefa Ganczaugha. Dozorcom bol iba dva roky (+1844). Po ňom zastával funkciu dozorcu od roku 1844 tiež len krátko Štefan Thomka. Po jeho smrti r. 1848 dozorcom sa stal Karol Steinhübel a poddozorcom Karol Kriebel. Roku 1856 zvolil si zbor za dozorcu Alberta Kubinyiho, ktorú hodnosť zastával 52 (!) rokov. Albert Kubinyi sa narodil r. 1828 v Demänovej. Roku 1852 sa usadil v Prešove. Hodnosť dozorcu zastával do r. 1908. Albert Kubinyi bol veľkou postavou v cirkvi a významným činiteľom vo vtedajšom verejnom živote. Pri príležitosti 50. jubilea dostalo sa mu veľkej pocty za bohatú činnosť a veľké zásluhy na poli cirkevnom i verejnom. Keď sa r. 1908 zriekol inšpektorstva, zvolil si ho zbor za čestného dozorcu. Albert Kubinyi zomrel 19.5.1909.

V rokoch 1908 – 1928 funkciu zborového dozorcu zastával Aladár Bánó. Keď sa zo zdravotných dôvodov zriekol inšpektorstva, roku 1928 zborovým dozorcom sa stal Dr. Gejza Toperczer. Na čele zboru stál do roku 1945 a pod jeho vedením došlo k zjednoteniu obidvoch našich cirkevných zborov. Ako poddozorca jednotného evanjelického cirkevného zboru ostal v službe cirkvi a zboru do konca svojho života. Zomrel 15. 9. 1949.

Hodno zvlášť vyzdvihnúť, že dvaja Topertzerovci: Žigmund Toperczer a Dr. Gejza Toperczer hrali dôležitú úlohu v našom zborovom živote, tento v úsilí o späťzískanie kostola, onen v ťažkých časoch v úsilí o riešenie existenčnej zborovej otázky.

Dozorcovia slovenského cirkevného zboru

V čase prinavrátenia kostola dozorcom bol Matej Faczony (+1795). Spomenutý Ž. Toperczer spolu s M. Faczonym uskutočnili finančný a právny prevod kostola. Na vysvetlenie poznamenáva, že pre chýbajúce údaje sa nedajú uvádzať dozorcovia na rozhraní 18. a 19. storočia. V Knihe cirkevní sa spomína, že v r. 1791 dozorcom bol Štefan Kux (+1802). V rokoch 1807 – 1829 vykonáva úrad dozorcu Štefan Roskoványi. V rokoch 1829 – 1839 funguje ako dozorca Emerich Sárossy. Od r. 1839 stali na čele cirkevného zboru dvaja dozorcovia. Podľa cirkevnej knihy (str. 238) I. dozorca mal na starosti miestne záležitosti, II. dozorca bol pre okolie. Spravidla bol I. dozorca začas II. dozorcom.

  • Gregor Meliorisz – 15.8.1839 – 7.12.1879
  • Štefan Jeleník-Almássy – 7.12.1879 – 30.6.1885
  • Róbet Duka – 19.7.1885 – 6.1.1896
  • Dr. Belo Kakúsz – 26.4.1896 – 10.3.1912
  • Koloman Meliorisz – 10.1.1913 – 26.1.1919
  • Ľudovít Meliorisz – 30.1.1898 – 26.1.1919

Kvôli histórii treba poznamenať, že poslendí predprevratoví dozorcovia sa zriekli z dôvodu, že dostatočne neovládajú novú úradnú reč. Ľudovít Meliorisz sa však osvedčil. „že v budúcnosti bárskedy sa bude ustávať v záujme cirkvi“ (Zápis z konventu 26.1.1919.)

Cirkevní dozorcovia Slov. cirkevného zboru od r. 1919

  • Dr. Pavel Fábry bol zvolený prvým dozorcom 26.1.1919 – 17.12.1922
  • Ján Dubinský bol zvolený za poddozorcu 9.2.1919 – 23.6.1946
  • Jozef Koreň zastával funkciu dozorcu 17.12.1922 – 11.5.1924
  • Dr. Vladimír Gallay 11.5.1924 – 14.6.1946
  • Dr. Vladimír Gallay bol zvolený za čestného dozorcu 14.6.1946 – +31.5.1976
  • Ján Dubinský 23.6.1946 – +13.1.1969
  • Ján Dubinský bol zvolený za čestného dozorcu 24.3.1963 – doživotne
  • Ján Ščambura zastáva funkciu poddozorcu od r. 1960
  • Ján Semko zastáva funkciu cirkevného dozorcu od 5.5.1968

7. Zaslúžili činovníci cirkevného zboru do dní prítomnosti

  • Andrej Huľvej viac ako 30 rokov zborový kurátor, po ňom kurátor Ján Zuščin
  • Andrej Dzuriš súčasný zborový kurátor, ktorý je aj seniorálnym dozorcom Šarišsko-zempínskeho seniorátu.
  • Jozef Matejka pokladník zboru
  • Ivan Benko a vd. Anna Neupauerová zapisovatelia zboru
  • Peter Cibák správca budov cirkevného zboru

Súčasní filiálni kurátori:

  • Andrej Cina, Vyšná Šebastová
  • Alžbeta Kancírová, Gregorovce
  • Jozef Kušnír, Kojatice
  • František Horenský, Prešov-Haniska
  • Jozef Hudák, Malý Šariš
  • Viktor Čop, Prešov-Šváby
  • Andrej Lipták, Veľký Šariš
  • František Šebej, Prešov-Solivar
  • Ján Šimko, Župčany
  • Od roku 1952 bola cirkevnou zborovou kantorkou pani Marta Handzová, manželka Ct.J.Handzu, zborového farára a seniora Šarišsko-zempínskeho seniorátu.
  • Od roku 1973 je cirkevnou zborovou kantorkou pani Helena Midriaková, manželka farára J.Midriaka, ktorá vedie aj cirkevný zborový spevokol a pomáha v zborovej práci.
  • Kostolnícku službu majú na starosti Ján Ščambura so svojou manželkou Annou Ščamburovou.

Na zakončenie tejto kapitoly pozrime sa spätne na cestu, po ktorej prešiel ev. cirkevný zbor. Minulosť takmer do konca 18. storočia bola málo radostná, boli obdobia plné úzkosti, ba tragiky. Neraz išlo o existenciu zboru. A predsa za takých okolností cirkevný zbor všetky prekážky prekonal, iným slovom povedané – cirkevný zbor v búrkach doby obstál. Obstál preto, že mal zanietených farárov, obozretných dozorcov, horlivých presbyterov a vo viere pevný a obetavý ľud. V tej súvislosti vyzdvihnúť treba veľkú obetavosť cirkevníkov. O tom dokumentárne hovoria záznamy v cirkevných zápisniciach. Veď z vlastných prostriedkov uhradili dvakrát stavbu dreveného kostola, kúpu kostola, obnovu kostola po požiari, vybavvenie interiéru kostola, renováciu kostola i fary atď. atď. To je jedna stránka životnej aktivity zboru.

Spomenuli sme, že v minulosti mal zbor zodpovedných predstaviteľov. Bolo by však nespravodlivé neuvádzať, že takých oddaných predstaviteľov mal zbor aj v nedávnej minulosti a bolo by nevďačné nevysloviť im slovo uznania, veď sa zaslúžili o dobro a rozkvet zboru, ba viac – nielen v zborovom živote, ale aj na vyšších cirkevných fórach hrali dôležitú úlohu. Z úctyhodného počtu spomenieme aspoň zvlášť zaslúžilých:

  • Ján Dubinský, od r. 1902 presbyter, dlhoročný poddozorca, potom dozorca a čestný dozorca slovenského zboru.
  • Dr. Karol Flórián, profesor Právnickej akadémie Kolégia, významný člen zborového, seniorálneho a dištriktuálneho predstavenstva.
  • Ľudovít Frenyó, profesor kolegiálneho gymnázia a vynikajúci zborový historik.
  • Dr. Vladimír Gallay, dozorca slov. zboru, významný funkcionár seniorálneho, dištriktuálneho predstavenstva ako aj generálnej cirkvi.
  • Ján Gömöry, riaditeľ kolegiálneho gymnázia, člen zborového predstavenstva a významný zborový historik.
  • Jozef Herfuth, profesor kolegiálneho gymnázia, testátor cirkevnému zboru 40 000,- zlatých pre evanj. dievčenskú meštiansku školu. (Bola v budove zborového domu.)
  • Belo-Klein-Tesnoskalský, zborový presbyter, kultúrny a cirkevný historik.
  • Jozef Koreň, býv. riaditeľ evanj. učiteľského ústavu a prvý dozorca slov. zboru.
  • Ľudovít Lútočka, dlhoročný člen zborového predsedníctva a pokladník zboru.
  • Dr. Kornel Mačuha, člen zborového, seniorálneho a dištriktuálneho predstavenstva.
  • Gustáv Materny, člen zborového predsedníctva, dlhoročný starostlivý kurátor.
  • Dr. Andrej Mayer, profesor Teologickej akadémie, autor početných teologických a historických prác aj z minulosti prešovskej cirkvi.
  • Dr. Gejza Toperczer, dlhoročný dozorca zboru a funkcionár Kolégia.
  • Dr. Emil Weiszer, člen zborového predsedníctva a seniorálny funkcionár.
  • Július Žilka, profesor kolegiálneho gymnázia, častý prednášateľ na zborových slávnostiach, autor historických a kronikárskych prác.

Obsah

I. Predreformačné spoločenské pomery

II. Od počiatku reformácie až po tolerančný patent

  1. Počiatky a šírenie reformačného učenia
  2. Udomácnenie reformácie
  3. Prvý nástup proti reformačnému hnutiu
  4. Upevňovanie reformácie
  5. Začiatky cirkevného zriadenia
  6. Spory o cirkevnom učení
  7. Zavŕšenie cirkevného zriadenia.
  8. V znamení protireformácie (1670-1781)
  9. Odobratie kostolov
  10. Predmestský drevený kostol
  11. Protireformačné ciele
  12. Medzicirkevné vzťahy
  13. Posledná fáza protireformácie
  14. Tolerančný patent

III. Vývoj cirkevného zboru

  1. Vývoj cirkevného zriadenia
  2. Vývoj cirkevného zboru
  3. Počet duší
  4. Fary ev. cirk. zborov

IV. Dejiny kostola

  1. Od vybudovania po navrátenie kostola
  2. V nových časoch (1785 —)

V. Farári a dozorcovia

  1. Farári a kazatelia v mestskom zbore
  2. Farári predmestských zborov
  3. Farári od prinavrátenia kostola
  4. Farári v rokoch 1919 – 1945
  5. Farári od r. 1945
  6. Zboroví dozorcovia
  7. Zaslúžili činovníci

VI. Dcérocirkev v Rokycanoch

VII. Školy cirkevných zborov

VIII. Posviacka obnoveného kostola r.1982

Doslov

Zoznam použitej literatúry