Dejiny evanjelického cirkevného zboru podľa augsburského vyznania v Prešove.
Autor historickej časti: Ervín Lazar; Autor súčasnosti: Ján Midriak
Na vydanie pripravil: Ján Midriak; Vydavateľ: Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prešove; Knižne vydané v októbri 1983
1. Farári a kazatelia v mestskom zbore
Roku 1531 zakotvila plne reformácia v Prešove a vieroučne prijalo mesto augsburské vierovyznanie. Od toho času do roku 1711, vyjmúc rokov 1673-82 a 1687-1705, pôsobili v meste evanjelickí farári a kazatelia.
Nebude od veci v tejto časti zopakovať vymedzenie funkcie a hodnosti duchovných v cirkvi. Vedúci duchovný, predstavený zboru (farnosti) jurisdikčne bol farár (Pfarrer, Pastor, v starej cirkvi plebán). Jemu boli podriadení ostatní duchovní, diakon a kazatelia. Keďže spoločensky (hospodársky a kultúrne) vedúcou zložku mesta bolo nemecké meštianstvo, farárom a diakonom (t.j. druhým farárom) v tom čase boli príslušníci nemeckej národnosti. Maďarskí a slovenskí cirkevníci mali svojich kazateľov.
Pokiaľ ide o duchovných vôbec, ich účinkovanie v 16. a 17. storočí sa nedá presne časove vymedziť, t. j. odkedy a dokedy bol ten-ktorý duchovný tu činný. V tom čase sa farári často menili, jedni odchádzali dobrovoľne do iných miest, viacerí boli nútení za náboženských rozbrojov opustiť mesto. Za takýchto pomerov a okolností pramene často iba rokom uvádzajú pôsobenie farárov. V ďalšej časti budeme sledovať farárov farského kostola a osobitne maďarských a slovenských kazateľov.
Poznámka: Po mene uvádzame, v ktorých rokoch pôsobili v cirkevnom zbore.
| Anton Transylvanus a Bartholomeus (-?-) | 1531 | |
| Michael Belsius (Welsch) | + 1535 | |
| Bartholomeus Maurer | 1535 – 1538 | |
| Bartholomeus Bogner | 1539 | |
| Matthias Lauterwald | 1553 – 1555 | pozri o ňom v časti Spory o cirkevnom učení |
| (-?-) Senffleben | 1576 – 1588 | |
| Benediktus Belsius | 1564 -1588 | r. 1586 sa spomína aj ako šarišský senior |
| Sebastianus Ambrosius, zvaný Lam | 1581 -1583 | rodák z Kežmarku, kam sa aj vrátil |
| Samuel Sauter | 1583 -1595 | pochádzal z Württenberska. Bol zaťom prešovského rektora Bocatia. Zúčastnil sa na piatich synodálnych zasadnutiach, posledne r. 1595 v Prešove. Asi potom zomrel. Bocatius zložil o ňom smútočnú báseň. |
| Johann Fabricius | 1590 | diakon |
| Ezechiel Hebsacher | 1590 -1607 | na konvente v Prešove dňa 8. 5. 1602 bol zvolený za seniora. |
| Friedrich Usray | 1596 -1609 | II. farár, šiel vraj za voj. farára |
| Friedrich Vey | 1609 | II. farár |
| Gaspar Preller | 1606-1609; 1614-1634 | najprv II., potom I. farár. Pochádzal zo Sliezska. R. 1601 z Wittenbergu prišiel do Bardejova a odtiaľ do Prešova. Zúčastnil sa na desiatich synodálnych zasadnutiach. Bol literárne činný. |
| Daniel Goltz | 1612-1632 | najprv II., potom I. farár |
| Samuel Schrötter | + 1645 | |
| Samuel Dürner | 1645-1652; 1652-1653 | najprv II., potom I. farár. Narodil sa r. 1614 v Bardejove. Študoval v Toruni a Kráľovci. Po štúdiach r. 1640 prišiel za rektora školy, r. 1645 prijal pozvanie za farára. Zomrel 1653. Ako zaujímavosť hodno poznamenať, že r. 1643 udrel blesk do farského organa. Dürner o tom píše vo svojom diele Exercitium Scholasticum (Školské cvičenia) |
| Johannes Sartorius – Schneider | 1649-1673 | najprv II., potom I. farár |
| Abraham Eccard I. | (Po jeho odchode stal sa Sartorius I. farárom) Sartorius sa narodil v Prešove. Študoval v Toruni a Kráľovci. Po návrate bol najprv subrektorom, r. 1649 bol povolaný za diakona. Eccard bol rodák zo Sliezska. Svoje pôsobisko musel opustiť a prišiel do Prešova za farára. Keď ho synoda pozbavila miesta, šiel do Ľubice za farára. Medzi obidvoma vznikli nepekné spory, dokonca z kazateľnice sa vzájomne napádali. Eccard obviňoval Sartoria, že hlása bludy, v kázni že propagoval učenie Schwenkfelda, zakladateľa sekty a učenia novokrstencov. Ich sporom sa zaoberala prešovská synoda r. 1662 a r. 1663. Sartoria charakterizujú ako hašterivého človeka. Na synode sa síce ubránil, podľa Kleina (I.51) bol „nesprávnym výrokom oslobodený a nevinný Eccard pozbavený miesta.“ Ináč Sartorius spolu Curianim sa zasadil, aby mesto pozvalo Komenského za rektora školy. | |
| Matthias Zimmermann | 1653-1659 | narodil sa r. 1625 v Prešove. Študoval v Toruni, Strassburgu a Lipsku. Po návrate do vlasti bol rektorom v Levoči. Po smrti S.Dürera prijal diakonát. R. 1672 šiel do exilu, do Saska. V Meissene (Mišen) stal sa superintendentom a v Lipsku doktorom teológie a profesorom. Tu zomrel pred vysluhovaním Večere Pánovej r. 1689. Bol veľmi plodný spisovateľ. |
| Johann Müller | 1668 | II. farár |
| Matthias Hoeher | 1670-1672 | II. farár, pochádzal zo Štiavnice. Pre ostré kázne proti katolíckej cirkvi musel mesto opustiť a prišiel do Prešova. Pri obsadení Prešova dostal sa do Sedmohradska. Za Thökölyho sa vrátil do Prešova za archidiakona. |
| Michael Gnendelius | 1682-1687 | rodák z Kulmachu (Nemecko). Jeho rodičia sa r. 1637 presťahovali do Uhorska. Študoval na domácich školách, v Toruni a Kráľovci. Po návrate pôsobil vo viacerých mestách. R. 1672 musel do exilu. Za Thökölyho pozvali ho r. 1682 za kazate2a do Prešova. Za Caraffovej krvavej jatky neopustil svoje miesto. Odprevadil Juraja Fleischhackera na popravisko. |
| Heinrich Sappuhn | 1682-1685 | pochádzal z Pruska. R. 1782 povolal ho Thököly do Prešova, kde sa stal profesorom retoriky na kolégiu a zároveň diakonom. Keď cisárske vojská r. 1685 obsadili mesto, uchýlil sa do Nemecka. |
Jedným zo základných princípov reformácie bolo povýšenie národného jazyka za bohoslužobný jazyk. Podstatnú časť obyvateľstva mesta tvorilo maďarské obyvateľstvo. V 15. storočí existuje tu Maďarská ulica (Quartale Hungarorum), bola to časť dnešnej Slovenskej ulice, v ktorej prevažne bývalí Maďari. Maďarskí evanjelici mali svojho kazateľa a osobitné služby Božie. Roku 1565 si vybudovali vlastný kostol na tejže ulici. Pre zaujímavosť poznamenávame, že stavba stála 290 zlatých a 29 denárov. Keď pre početnosť veriacich kostol nepostačil, mesto ako patrón dalo postaviť r. 1642-47 terajší náš kostol. (Pozri o tom v kapitole Dejiny kostola)
Maďarskí kazatelia boli:
| Polyánkay Mihály(alebo Palánkay) | 1539 – 1565 | |
| Abádi Benedek | 1544 | |
| Belischkius | 1566 | |
| Mihalyko János | 1593 – 1613 | rodák prešovský, ordinovaný bol vo Wittenbergu. R. 1593 stal sa tu maďarským kazateľom. R. 1613 prešiel za dvorného farára Thurzovcom. Patril k významným synodálom spišskopodhradskej synody (1614). |
| Zanserius (Zanser) Mihály | 1613 – 1618 | pred príchodom do Prešova pôsobil vo Veľkom Šariši. Bol jedným z účastníkov na spišskopodhradskej synode. Bol literárne činný, tlačou vydal v maďarskej reči 3 knihy. |
| Madarász Márton Domokos | 1618 – 1654 | písal sa aj Nagy Damascenus Márton. Narodil sa v Prešove, študoval v Prešove, Košiciach a Wittenbergu. Bol konrektorom v Senci, Košiciach, Vranove a r. 1616 v Prešove. R. 1618 sa stal maďarským kazateľom a bol jendým z najlepších maďarských kazateľov. Bol veľmi plodným spisovateľom. Zomrel 8. 11. 1654. Treba poznamenať, že sa Madarász ostro staval proti tomu, aby bol Komenský pozvaný za rektora školy (hlavne preto, že Komenský inklinoval ku kalvinizmu). |
| Curiani György | 1655 – 1673 | narodil sa v Štrbe. Študoval v Prešove a Kráľovci. Po návrate bol povolaný za konrektora a po smrti Madarásza za maďarského kazateľa. Po obsadení Prešova cisárskym vojskom musel opustiť mesto. Zomrel v exile v Trauthenaue (pri Gdansku). |
| Dési M. | 1682 | jeho krstné meno a bližšie údaje nie sú známe. |
| Perlaky Daniel | 1684 (?) | rodák z Légrádu. Po ordinácií v Košiciach krátko pôsobil v Prešove. |
| Lipóczy Miklós | po r. 1670 (?) | o jeho účinkovaní v Prešove je známe iba to, že bol jedným z farárov, ktorý poslúžil útechou na smrť odsúdeným Caraffovým tribunálom, menovite Andrejovi Keczerovi. |
| Motuz Mátyás | narodil sa v zemanskej rodine v Ráztokách (Liptov). Po štúdiách stal sa rektorom v Strážkach na Spiši. Potom sa dal na štúdium práva. Začas slúžil ako kapitán na Oravskom hrade. R. 1706 dal sa vysvätiť, prevzal profesúru retoriky na Kolégiu a zároveň ho zvolili za maďarského kazateľa. Zomrel za morovej epidémie r. 1710. Motuz bol posledný maďarský kazateľ. |
Je známe, že slovenskí mešťania a obyvatelia už v 14. a 15. storočí si vydržiavali slovenského kazateľa. Prvá písomná správa o slovenskom kazateľovi je z r. 1498 (o nemeckom z r. 1497 a o maďarskom z r. 1479). I keď pramene mlčia, to neznamená, že neexistovali národní kazatelia už dlho predtým. (8/98)
Spomenuli sme zástoj husitizmu (bratrického hnutia) v Šariši (pozri Počiatky a šírenie reformačného učenia). Husitizmus neostal bez vplyvu ani v Prešove, najmä nie u slovenského obyvateľstva. O tom svedčí skutočnosť, že mali vlastný kostol „die Windische Kirche“ (slovenský kostol), na mieste bývalého župného domu (na Slovenskej ulici). Za reformácie dostala „stará husitská slovenská obec slovenského kazateľa“ (13/28). Neskoršie špitálsky kostol stal sa kostolom slovenských evanjelikov, a to do roku 1673, kedy ho za protireformácie dostali minoriti. (Pozri o tom v kapitole Dejiny kostola).
Slovenskí kazatelia boli:
| Vavrinec | okolo r. 1535 | „dno Laurentio predicatoriscavo“ = pán Vavrinec, slovenský kazateľ. Tak sa spomína v prameni, viac o ňom nie je známe. |
| Bartolomej | 1555 | zomrel za morovej epidémie |
| Juraj Rajeczy – Regecius | 1596 | Hörk ho charakterizuje ako znamenitého kazateľa. |
| Ján Horsa | 1612 | (bližšie údaje nie sú známe) |
| Jakub Jakobaci | 1639 – 1645 | narodil sa r. 1591 v Kutnej Hore. Po bitke na Bielej hore bol nútený odísť do exilu. Účinkoval v Trenčíne, Kučíne pri Vranove, v Soli a od r. 1629 v Prešove ako učiteľ a rektor školy. R. 1639 prijal miesto slovenského kazateľa. Zomrel na mor r. 1645. Jakobaci bol všestranne literárne činný. Tu vytvoril svoje vrcholné diela. Miestny význam majú jeho 2 prešovské kázne: Anamnisis, t.j. Věčná a neumírajíci paměť založení domu božího národu Uherskému v slobodném královském meste v Prešove (1642). Kázeň povedal pri príležitosti založenia evanjelického kostola 25. 7. 1642. Druhú kázeň: Pascha lachrymosum inclutal urbi Epperiensi ominosum, t.j. kázaní božího slova na den Velikonoční, po potešení zarmouceným pohořelým pánum mešťanům (1643), napísal po veľkom požiari v Prešove na Veľký piatok r. 1643. (20/185) |
| Ján Zelený | 1651 | |
| Samuel Schrötter | 1657 | bol konrektorom a spomína sa aj ako slovenský kazateľ. V r. 1631-44 bol farárom v Žegni. |
| Ján Ružiak – Rosarides | 1662 – 1669 | pochádzal z Letanoviec (Spiš). Zúčastnil sa na synode v Sabinove r. 1666. V čase založenia Kolégia bol členom študijného dozoru. Zomrel v Prešove. |
| Ján Crudy | 1682 | známe je, že služby Božie odbavoval v súkromných domoch. |
| Ján Andricius | 1682 – 1712 | narodil sa r. 1625 v Brezne. Študoval na vtedajších známych školách. R. 1661 ho ordinoval superintendent M. Wagner v Bardejove. R. 1666-70 je farárom v Chmiňaských Jakubovianoch. Odkiaľ prišiel do Prešova.
R. 1684 zomrela Helena, manželka Eliáša Ladivera, rektora Kolégia. Pohrebnú kázeň mal Andricius (Klein III.) Smutnú úlohu vykonal r. 1687, keď pripravoval na smrť odsúdených Caraffovým tribunálom a niektorých vyprevadil na popravisko. Po potlačení Thökölyho povstania boli vykázaní farári z mesta. Andriciusa, ktorý sa v meste skrýval, chytili hajdúsi, bili ho a vyhostili z mesta. Roku 1704, keď povolili odbavovať služby Božie v hostinci, opäť ho povolali za kazateľa. Bol veľmi obľúbený kazateľ. |
2. Farári predmestských zborov (1715 – 1784)
Prv než pristúpime k výkladu titulnej otázky, vráťme sa do pohnutých rokov na rozhraní a na začiatku 18. storočia.
Obdobie od druhej straty kostolov r. 1687 do vybudovania predmestského kostola r. 1715 môžeme nazvať prechodným obdobím. V tomto období podľa mocenskej situácie (povstanie Thökölyho, Rákocziho) mali evanjelici (v r. 1682-87, 1705-11) alebo nemali evanjelici (v r. 1687-1705) kostoly. V týchto nepriaznivých rokoch mávali služby Božie v súkromných domoch (napr. v Haasovskom alebo Schobertovskom) alebo v mestskom hostinci, resp. do r. 1712 v malom maďarskom kostolíku na Slovenskej ulici. Tento stav neistoty trval do r. 1715. V tomto roku postavili si drevený kostol na predmestí. Náboženský a bohoslužobný život našiel tu svoj domov a rozvíjal sa pod starostlivosťou zborových farárov a pod ochranou vážených predstaviteľov zborov.