Dejiny evanjelického cirkevného zboru podľa augsburského vyznania v Prešove.

Autor historickej časti: Ervín Lazar; Autor súčasnosti: Ján Midriak
Na vydanie pripravil: Ján Midriak; Vydavateľ: Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prešove; Knižne vydané v októbri 1983

1. Farári a kazatelia v mestskom zbore

Roku 1531 zakotvila plne reformácia v Prešove a vieroučne prijalo mesto augsburské vierovyznanie. Od toho času do roku 1711, vyjmúc rokov 1673-82 a 1687-1705, pôsobili v meste evanjelickí farári a kazatelia.

Nebude od veci v tejto časti zopakovať vymedzenie funkcie a hodnosti duchovných v cirkvi. Vedúci duchovný, predstavený zboru (farnosti) jurisdikčne bol farár (Pfarrer, Pastor, v starej cirkvi plebán). Jemu boli podriadení ostatní duchovní, diakon a kazatelia. Keďže spoločensky (hospodársky a kultúrne) vedúcou zložku mesta bolo nemecké meštianstvo, farárom a diakonom (t.j. druhým farárom) v tom čase boli príslušníci nemeckej národnosti. Maďarskí a slovenskí cirkevníci mali svojich kazateľov.

Pokiaľ ide o duchovných vôbec, ich účinkovanie v 16. a 17. storočí sa nedá presne časove vymedziť, t. j. odkedy a dokedy bol ten-ktorý duchovný tu činný. V tom čase sa farári často menili, jedni odchádzali dobrovoľne do iných miest, viacerí boli nútení za náboženských rozbrojov opustiť mesto. Za takýchto pomerov a okolností pramene často iba rokom uvádzajú pôsobenie farárov. V ďalšej časti budeme sledovať farárov farského kostola a osobitne maďarských a slovenských kazateľov.

Poznámka: Po mene uvádzame, v ktorých rokoch pôsobili v cirkevnom zbore.

Anton Transylvanus a Bartholomeus (-?-) 1531
Michael Belsius (Welsch) + 1535
Bartholomeus Maurer 1535 – 1538
Bartholomeus Bogner 1539
Matthias Lauterwald 1553 – 1555 pozri o ňom v časti Spory o cirkevnom učení
(-?-) Senffleben 1576 – 1588
Benediktus Belsius 1564 -1588 r. 1586 sa spomína aj ako šarišský senior
Sebastianus Ambrosius, zvaný Lam 1581 -1583 rodák z Kežmarku, kam sa aj vrátil
Samuel Sauter 1583 -1595 pochádzal z Württenberska. Bol zaťom prešovského rektora Bocatia. Zúčastnil sa na piatich synodálnych zasadnutiach, posledne r. 1595 v Prešove. Asi potom zomrel. Bocatius zložil o ňom smútočnú báseň.
Johann Fabricius 1590 diakon
Ezechiel Hebsacher 1590 -1607 na konvente v Prešove dňa 8. 5. 1602 bol zvolený za seniora.
Friedrich Usray 1596 -1609 II. farár, šiel vraj za voj. farára
Friedrich Vey 1609 II. farár
Gaspar Preller 1606-1609; 1614-1634 najprv II., potom I. farár. Pochádzal zo Sliezska. R. 1601 z Wittenbergu prišiel do Bardejova a odtiaľ do Prešova. Zúčastnil sa na desiatich synodálnych zasadnutiach. Bol literárne činný.
Daniel Goltz 1612-1632 najprv II., potom I. farár
Samuel Schrötter + 1645
Samuel Dürner 1645-1652; 1652-1653 najprv II., potom I. farár. Narodil sa r. 1614 v Bardejove. Študoval v Toruni a Kráľovci. Po štúdiach r. 1640 prišiel za rektora školy, r. 1645 prijal pozvanie za farára. Zomrel 1653. Ako zaujímavosť hodno poznamenať, že r. 1643 udrel blesk do farského organa. Dürner o tom píše vo svojom diele Exercitium Scholasticum (Školské cvičenia)
Johannes Sartorius – Schneider 1649-1673 najprv II., potom I. farár
Abraham Eccard I. (Po jeho odchode stal sa Sartorius I. farárom) Sartorius sa narodil v Prešove. Študoval v Toruni a Kráľovci. Po návrate bol najprv subrektorom, r. 1649 bol povolaný za diakona. Eccard bol rodák zo Sliezska. Svoje pôsobisko musel opustiť a prišiel do Prešova za farára. Keď ho synoda pozbavila miesta, šiel do Ľubice za farára. Medzi obidvoma vznikli nepekné spory, dokonca z kazateľnice sa vzájomne napádali. Eccard obviňoval Sartoria, že hlása bludy, v kázni že propagoval učenie Schwenkfelda, zakladateľa sekty a učenia novokrstencov. Ich sporom sa zaoberala prešovská synoda r. 1662 a r. 1663. Sartoria charakterizujú ako hašterivého človeka. Na synode sa síce ubránil, podľa Kleina (I.51) bol „nesprávnym výrokom oslobodený a nevinný Eccard pozbavený miesta.“ Ináč Sartorius spolu Curianim sa zasadil, aby mesto pozvalo Komenského za rektora školy.
Matthias Zimmermann 1653-1659 narodil sa r. 1625 v Prešove. Študoval v Toruni, Strassburgu a Lipsku. Po návrate do vlasti bol rektorom v Levoči. Po smrti S.Dürera prijal diakonát. R. 1672 šiel do exilu, do Saska. V Meissene (Mišen) stal sa superintendentom a v Lipsku doktorom teológie a profesorom. Tu zomrel pred vysluhovaním Večere Pánovej r. 1689. Bol veľmi plodný spisovateľ.
Johann Müller 1668 II. farár
Matthias Hoeher 1670-1672 II. farár, pochádzal zo Štiavnice. Pre ostré kázne proti katolíckej cirkvi musel mesto opustiť a prišiel do Prešova. Pri obsadení Prešova dostal sa do Sedmohradska. Za Thökölyho sa vrátil do Prešova za archidiakona.
Michael Gnendelius 1682-1687 rodák z Kulmachu (Nemecko). Jeho rodičia sa r. 1637 presťahovali do Uhorska. Študoval na domácich školách, v Toruni a Kráľovci. Po návrate pôsobil vo viacerých mestách. R. 1672 musel do exilu. Za Thökölyho pozvali ho r. 1682 za kazate2a do Prešova. Za Caraffovej krvavej jatky neopustil svoje miesto. Odprevadil Juraja Fleischhackera na popravisko.
Heinrich Sappuhn 1682-1685 pochádzal z Pruska. R. 1782 povolal ho Thököly do Prešova, kde sa stal profesorom retoriky na kolégiu a zároveň diakonom. Keď cisárske vojská r. 1685 obsadili mesto, uchýlil sa do Nemecka.

Jedným zo základných princípov reformácie bolo povýšenie národného jazyka za bohoslužobný jazyk. Podstatnú časť obyvateľstva mesta tvorilo maďarské obyvateľstvo. V 15. storočí existuje tu Maďarská ulica (Quartale Hungarorum), bola to časť dnešnej Slovenskej ulice, v ktorej prevažne bývalí Maďari. Maďarskí evanjelici mali svojho kazateľa a osobitné služby Božie. Roku 1565 si vybudovali vlastný kostol na tejže ulici. Pre zaujímavosť poznamenávame, že stavba stála 290 zlatých a 29 denárov. Keď pre početnosť veriacich kostol nepostačil, mesto ako patrón dalo postaviť r. 1642-47 terajší náš kostol. (Pozri o tom v kapitole Dejiny kostola)

Maďarskí kazatelia boli:

Polyánkay Mihály(alebo Palánkay) 1539 – 1565
Abádi Benedek 1544
Belischkius 1566
Mihalyko János 1593 – 1613 rodák prešovský, ordinovaný bol vo Wittenbergu. R. 1593 stal sa tu maďarským kazateľom. R. 1613 prešiel za dvorného farára Thurzovcom. Patril k významným synodálom spišskopodhradskej synody (1614).
Zanserius (Zanser) Mihály 1613 – 1618 pred príchodom do Prešova pôsobil vo Veľkom Šariši. Bol jedným z účastníkov na spišskopodhradskej synode. Bol literárne činný, tlačou vydal v maďarskej reči 3 knihy.
Madarász Márton Domokos 1618 – 1654 písal sa aj Nagy Damascenus Márton. Narodil sa v Prešove, študoval v Prešove, Košiciach a Wittenbergu. Bol konrektorom v Senci, Košiciach, Vranove a r. 1616 v Prešove. R. 1618 sa stal maďarským kazateľom a bol jendým z najlepších maďarských kazateľov. Bol veľmi plodným spisovateľom. Zomrel 8. 11. 1654. Treba poznamenať, že sa Madarász ostro staval proti tomu, aby bol Komenský pozvaný za rektora školy (hlavne preto, že Komenský inklinoval ku kalvinizmu).
Curiani György 1655 – 1673 narodil sa v Štrbe. Študoval v Prešove a Kráľovci. Po návrate bol povolaný za konrektora a po smrti Madarásza za maďarského kazateľa. Po obsadení Prešova cisárskym vojskom musel opustiť mesto. Zomrel v exile v Trauthenaue (pri Gdansku).
Dési M. 1682 jeho krstné meno a bližšie údaje nie sú známe.
Perlaky Daniel 1684 (?) rodák z Légrádu. Po ordinácií v Košiciach krátko pôsobil v Prešove.
Lipóczy Miklós po r. 1670 (?) o jeho účinkovaní v Prešove je známe iba to, že bol jedným z farárov, ktorý poslúžil útechou na smrť odsúdeným Caraffovým tribunálom, menovite Andrejovi Keczerovi.
Motuz Mátyás narodil sa v zemanskej rodine v Ráztokách (Liptov). Po štúdiách stal sa rektorom v Strážkach na Spiši. Potom sa dal na štúdium práva. Začas slúžil ako kapitán na Oravskom hrade. R. 1706 dal sa vysvätiť, prevzal profesúru retoriky na Kolégiu a zároveň ho zvolili za maďarského kazateľa. Zomrel za morovej epidémie r. 1710. Motuz bol posledný maďarský kazateľ.

Je známe, že slovenskí mešťania a obyvatelia už v 14. a 15. storočí si vydržiavali slovenského kazateľa. Prvá písomná správa o slovenskom kazateľovi je z r. 1498 (o nemeckom z r. 1497 a o maďarskom z r. 1479). I keď pramene mlčia, to neznamená, že neexistovali národní kazatelia už dlho predtým. (8/98)

Spomenuli sme zástoj husitizmu (bratrického hnutia) v Šariši (pozri Počiatky a šírenie reformačného učenia). Husitizmus neostal bez vplyvu ani v Prešove, najmä nie u slovenského obyvateľstva. O tom svedčí skutočnosť, že mali vlastný kostol „die Windische Kirche“ (slovenský kostol), na mieste bývalého župného domu (na Slovenskej ulici). Za reformácie dostala „stará husitská slovenská obec slovenského kazateľa“ (13/28). Neskoršie špitálsky kostol stal sa kostolom slovenských evanjelikov, a to do roku 1673, kedy ho za protireformácie dostali minoriti. (Pozri o tom v kapitole Dejiny kostola).

Slovenskí kazatelia boli:

Vavrinec okolo r. 1535 „dno Laurentio predicatoriscavo“ = pán Vavrinec, slovenský kazateľ. Tak sa spomína v prameni, viac o ňom nie je známe.
Bartolomej 1555 zomrel za morovej epidémie
Juraj Rajeczy – Regecius 1596 Hörk ho charakterizuje ako znamenitého kazateľa.
Ján Horsa 1612 (bližšie údaje nie sú známe)
Jakub Jakobaci 1639 – 1645 narodil sa r. 1591 v Kutnej Hore. Po bitke na Bielej hore bol nútený odísť do exilu. Účinkoval v Trenčíne, Kučíne pri Vranove, v Soli a od r. 1629 v Prešove ako učiteľ a rektor školy. R. 1639 prijal miesto slovenského kazateľa. Zomrel na mor r. 1645. Jakobaci bol všestranne literárne činný. Tu vytvoril svoje vrcholné diela. Miestny význam majú jeho 2 prešovské kázne: Anamnisis, t.j. Věčná a neumírajíci paměť založení domu božího národu Uherskému v slobodném královském meste v Prešove (1642). Kázeň povedal pri príležitosti založenia evanjelického kostola 25. 7. 1642. Druhú kázeň: Pascha lachrymosum inclutal urbi Epperiensi ominosum, t.j. kázaní božího slova na den Velikonoční, po potešení zarmouceným pohořelým pánum mešťanům (1643), napísal po veľkom požiari v Prešove na Veľký piatok r. 1643. (20/185)
Ján Zelený 1651
Samuel Schrötter 1657 bol konrektorom a spomína sa aj ako slovenský kazateľ. V r. 1631-44 bol farárom v Žegni.
Ján Ružiak – Rosarides 1662 – 1669 pochádzal z Letanoviec (Spiš). Zúčastnil sa na synode v Sabinove r. 1666. V čase založenia Kolégia bol členom študijného dozoru. Zomrel v Prešove.
Ján Crudy 1682 známe je, že služby Božie odbavoval v súkromných domoch.
Ján Andricius 1682 – 1712 narodil sa r. 1625 v Brezne. Študoval na vtedajších známych školách. R. 1661 ho ordinoval superintendent M. Wagner v Bardejove. R. 1666-70 je farárom v Chmiňaských Jakubovianoch. Odkiaľ prišiel do Prešova.

R. 1684 zomrela Helena, manželka Eliáša Ladivera, rektora Kolégia. Pohrebnú kázeň mal Andricius (Klein III.) Smutnú úlohu vykonal r. 1687, keď pripravoval na smrť odsúdených Caraffovým tribunálom a niektorých vyprevadil na popravisko. Po potlačení Thökölyho povstania boli vykázaní farári z mesta. Andriciusa, ktorý sa v meste skrýval, chytili hajdúsi, bili ho a vyhostili z mesta. Roku 1704, keď povolili odbavovať služby Božie v hostinci, opäť ho povolali za kazateľa. Bol veľmi obľúbený kazateľ.

2. Farári predmestských zborov (1715 – 1784)

Prv než pristúpime k výkladu titulnej otázky, vráťme sa do pohnutých rokov na rozhraní a na začiatku 18. storočia.

Obdobie od druhej straty kostolov r. 1687 do vybudovania predmestského kostola r. 1715 môžeme nazvať prechodným obdobím. V tomto období podľa mocenskej situácie (povstanie Thökölyho, Rákocziho) mali evanjelici (v r. 1682-87, 1705-11) alebo nemali evanjelici (v r. 1687-1705) kostoly. V týchto nepriaznivých rokoch mávali služby Božie v súkromných domoch (napr. v Haasovskom alebo Schobertovskom) alebo v mestskom hostinci, resp. do r. 1712 v malom maďarskom kostolíku na Slovenskej ulici. Tento stav neistoty trval do r. 1715. V tomto roku postavili si drevený kostol na predmestí. Náboženský a bohoslužobný život našiel tu svoj domov a rozvíjal sa pod starostlivosťou zborových farárov a pod ochranou vážených predstaviteľov zborov.

Jeremias Gottlieb Titzius 1705 – 1710 Titzius bol kežmarským magistrom. Keď dňa 7. 12. 1704, v druhú adventnú nedeľu odbavoval prvé služby Božie v mestskom hostinci, povolal si ho zbor za farára. K Titziovi za diakona povolal zbor Jána Schwarza. Medzi Titziom a Motuzom na jednej strane a Jánom Schwarzom na strane druhej vznikol spor o hodnosť I. a II. farára. Spor bol šťastne vyriešený r. 1708. Titzius zomrel za morovej epidémie r. 1710.
Matthias Gerhard 1710 Rodák zo Sedmohradska (*1678). Po štúdiách vo Wittenbergu pôsobil v Kežmarku a Krompachoch, odkiaľ prišiel do Prešova. Pôsobil len dva mesiace, dňa 12. 9. 1710 zomrel na mor.
Johann Schwarz 1705 – 1728 Narodil sa r. 1641 v Prešove, študoval na Kolégiu a na univerzite v Tübingene. Navštívil aj strassburskú a wittenberskú univerzitu. Po návrate vyučoval na Kolégiu a r. 1686 stal sa rektorom školy. Po strate Kolégia žil v exile. Keď Rákoczi oslobodil Prešov, vrátil sa do rodiska. Roku 1705 ho ordinoval superintendent Peter Zabler a stal sa diakonom a potom prvým farárom predmestského zboru. Po smrti P. Zablera r. 1709 bol zvolený na sabinovskom konvente jeho nástupcom. Ako superintendent mal veľa nepríjemnosti s pietistami. Cirkevný sbor mu veľmi zazlieval, že počas moru r. 1710 opustil zbor pod zámienkou, že má vizitačné povinnosti. Kritické hlasy vyvolala jeho nerozvážnosť, keď si neoprávnene prisvojil celú veľkonočnú a svätodušnú oferu. Hodnosť superintendenta zastával 19 rokov. Zomrel 28. 12. 1728 ako 87-ročný. Hörk ho charakterizuje, že sa stal nehodným svojho postavenia.
Jakob Roth 1710 – 1722 (?) Prišiel z Iliašoviec za diakona. Ešte r. 1722 sa spomína, že pre návštevu v meste u chorého kežmarského študenta Sponera mal nepríjemnosti, pretože ev. farári nesmeli prísť do mesta a vykonávať funkcie.
Johann Herman 1724 (?) diakon
Andreas Weinert Roku 1729 povolal si zbor za prvého rektora levočskej školy. Počas dlhého pôsobenia mal veľa nepríjemnosti zo strany mestských plebánov. Dokonca aj proti jeho pohrebu musel zbor prekonať veľké prekážky.
Johann Richter 1731 (?) diakon. Bol pozvaný do Modry. Viac sa o ňom nevie.
Johann Ludwig Hentschel pred r. 1742 – 1.1.1770 Spomína sa v kanonickej vizitácii r. 1742. Bližšie dáta o ňom nie sú známe.
Johann Kriebel 9.7.1758 – 30.5.1778 Narodil sa v Kežmarku 25. 4. 1731. Študoval v rodisku, Štítniku, Debrecíne, Bratislave a na univerzite v Halle. Za čas vyučoval na Frankeho Padagogiume v Halle. Po návrate bol konrektorom v Kežmarku. Bol Winertovým nástupcom. Za návštevy Jozefa II. v Prešove dňa 8. 6. 1770 ho informoval o všetkých cirkevných a školských otázkach. Bol literárne činný. Kriebel presne zachytil návštevu Jozefa II. (Vydal ju Hörk/14)
Elias Hellner 1770 – + 16.7.1800 Narodil sa v Ľubici r. 1742. R. 1762 vzdelával sa na debrecínskom Kolégiu. V Kežmarku bol subrektorom. R. 1770 po Hetschelovi si ho povolal cirkevný zbor za farára. Tu pôsobil do smrti.
Karl Neustädter 4.8.1778 – 1.6.1806 Zbor si ho povolal za farára po Kriebelovi. Bol 28 rokov zborovým farárom. Dňa 1.6.1806 odišiel do dôchodku.

Podľa kanonickej vizitácie r. 1826 prvým farárom slovenského cirkevného zboru bol Ján Andricius (pozri v predchádzajúcej kapitole).

Samuel Matthaeides 12.3.1712 – 1729 Narodil sa v Dolnom Kubíne, študoval v Kežmarku, Prešove a na univerzite v Greifswalde. R. 1710 prišiel za profesora retoriky a poézie na Kolegium. Po Rezikovi stal sa rektorom školy. Po odobratí Kolégia prišiel so školou na predmestie. Dňa 12.3.1712 prijal zároveň i miesto slovenského farára. R. 1721 sa vzdal rektorstva a ponechal si len miesto farára. Zomrel r. 1729. Veľké zásluhy si získal tým, že odkúpil od Rezikových dedičov všetky Rezikove knihy a spisy, ale najmä tým, že pokračoval v spracovaní Rezikovej Gymnasiologie, dokončil ju a pripravil na vydanie, no toho sa nedožil. Dielo má základný význam pre poznanie evanjelického školstva. Okrem toho napísal niekoľko historických spisov.
Peter Pavel Lendvay 1730 – 6.7.1732 Bližšie životopisné dáta nie sú známe. Zomrel mladý 34 ročný. V Knihe cirkevní sa píše, že bol „bedlivý pastír duší a horlivý kazateľ slova Božího“.
Daniel Sartorius 14.7.1732 – 17.4.1734 Narodil sa v Štítniku r. 1704. Študoval vo Wittenbergu. R. 1731 bol rektorom prešovskej školy. Po roku stal sa farárom zboru, ale už r. 1734 sa zriekol miesta a šiel za diakona do Kežmarku. Cirkevný zbor vyslovil svoju neľúbosť nad jeho postupom, „neuvažujúce též, ani sumení své, ani hanbu tak neslýchaným krátkym čase cirkev, ktorá mu dopomohla do úradu kazateľského, náhle zanechal“.
Matej Bahil 8.6.1734 – 27.11.1746 Pozri o ňom v časti II.13.
Samuel Ivankay 30.11.1746 – 15.10.1751 Za farára bol povolaný z Chminianských Jakubovian.
Vavrinec Szarvas 16.1.1752 – 22.12.1769 Zbor si ho pozval z Uhorského v Novohradskej stolici.
Gregor Fabri 25.1.1770 – 4.4.1779 Gregor Fabri patrí k veľkým postavám prešovskej evanjelickej minulosti. Bol rektorom školy, zborovým kazateľom-farárom a superintendentom. Narodil sa 6.3.1718 v Hrušove, v Gemeri. Vzdelával sa v Ožďanoch, Kežmarku a na univerzite v Jene. Bol aj básnicky činný. Za básnickú tvorbu dostalo sa mu vysoké ocenenie, roku 1747 bol korunovaný za cisárskeho básnika – „poeta laureatus caesareus“. Jeden rok pobudol aj na univerzite v Erlangene. Počas štúdia navštívil medzi iným aj Wittenberg, pozrel si Lutherov hrob a Lutherovu studňu (Lutherbrunn) o čom napísal aj báseň. Po návrate do vlasti r. 1748 prijal rektorát na prešovskej predmestskej škole. Za 18 rokov učiteľského pôsobenia stal sa Fabri uznávaným pedagógom. Dňa 25.1.1770 povolal si ho cirkevný zbor za kazateľa.

Podľa Dobšinskej koalície (pozri o tom v časti III.1) boli zlúčené VI. mestská a župná superintendencia. Bolo však ustanovené, že sa v superintendenskej hodnoti majú striedať farári z nemeckých zborov a slovenských zborov. Z farárov VI. slob. kráľ. miest boli zvolení za potiských superintendentov štyria farári, z nich dvaja boli prešovskí farári, a to farári slovenského cirkevného zboru. Prvým bol Gregor Fabri. Po smrti Eliaša Fischera, kežmarkého farára a superintendenta, bol Gregor Fabri na dištruktuálnom konvente v Prešove dňa 3. 8. 1774 zvolený za superintendenta a už dňa 4. 8. 1774 inštalovaný. Inštalačný akt vykonal Ján Ruffini, dobšinský farár a neskorší superintendent. Superintendentský úrad zastával svedomite, hoci nechýbali ani kritické hlasy, že nebol vždy dosť energický a niekedy sľuby nesplnil. Fabri ako rektor pozdvihol úroveň školy a ako superintendent povzniesol cirkev. Za superintendentského pôsobenia ordinoval 16 farárov. Hodno poznamenať, že Gregor Fabri bol plodný básnik a spisovateľ. V mladších rokoch písal ódy, príležitostné, spomienkové a oslavné básne v latinskom jazyku. Významné sú jeho pedagogické spisy, menovite Considerationes scholastica (Úvahy o školstve). Ako superintendent vydal Úprimné napomenutí evangelických křesťanů k pilnému vykonávaní dobrých skutků a k zachovaní povinností jejich (1776).

Fabri zomrel dňa 4. apríla 1779, v prvý veľkonočný sviatok. Pochovaný bol za veľkej účastí „rozličného stavu lidi“. Veľkou postavou a taktiež superintendentom bol jeho nástupca Samuel Nicolai.
Samuel Nicolai 24.5.1779 – 2.10.1807 Narodil sa dňa 1.6.1751 v Kalinove, v Novohrade. Študoval v Ožďanoch, Levoči, Kežmarku a Prešove. Svoje vzdelanie doplnil v r. 1776-78 na univerzite v Tübingene. Dňa 7.5.1779 pozval si ho cirkevný zbor za svojho farára. R. 1782 sa zúčastnil na veľkolepej slávnosti v Giraltovciach, usporiadanej pri príležitosti vyhlásenia Tolerančného patentu.

Dňa 7.5.1792 na dištriktuálnom konvente v Prešove bol zvolený spomedzi troch kandidátov Samuel Nicolai za superintendenta (dostal najviac hlasov – 53). Na inštaláciu prešiel sprievod z Kolégia do kostola: na čele šiel Samuel Nicolai, za ním 36 farárov, hodnostári, patroni a veriaci. Samuel Nicolai počas 15 ročného pôsobenia vo funkcii superintendenta vykonal skoro do konca života kanonické vizitácie v početných zboroch seniorátov. Okrem toho posviacal 8 kostolov a ordinoval 64 farárov.

V Knihe cirkevní sa Samuel Nicolai krásne charakterizuje a hodnotí. Bol presný, starostlivý a svoj zbor milujúci farár. Vyzdvihuje sa jeho pracovitosť, neúnavná usilovnosť, obetavosť, jeho príkladná zbožnosť a vážnosť, ktorej sa tešil u kňažstva, vrchnosti i veriacich. Hörk ho výstižne vystihol: „vynikajúci superintendent“ (15/139). Treba vyzdvihnúť, že pri Kolégiu založil viac základnín, a to k dobru snaživých študentov, teológov hodlajúcich študovať v zahraničí, ako aj niektoré v prospech Šarišskozemplinského seniorátu. V závete odkázal 4 000,- zlatých na podporu učiteľom, kňažským a učiteľským vdovám. Samuel Nicolai zomrel 56 ročný dňa 1.10.1807, pohreb mal za veľkej účasti smútočných hostí a pochovaný bol do krypty rodiny Kuxovej. Kuxovci hrali oddávan dôležitú úlohu v cirkevnom živote. Štefan Kux bol miestnym dozorcom zboru. Vzťahy medzi nimi museli byť veľmi priateľské. Hodno poznamenať, že v krypte rodiny Kuxovej našiel posledné odpočinutie aj jeho nástupca, superintendent Samuel Szontagh. (+7.7.1822). Samuel Nicolai bol aj literárne činný. V Knihe cirkevní spracoval obšírne dejiny slovenského zboru za vlády Márie Terezie a Jozefa II.: Quae Pastore postremo commemorato Samuele Nicolai, in Ecclesia A. C. Nationis Slavicae Eperiesiensi acciderint. Je to dôležitý prameň pre poznanie minulosti zboru.

Tlačou vydal dve publikácie:
1. Sermones sacri 3 zv. (Sväté kázne).
2. Prvotiny služeb, vděčnosti, díkučinení, proseb a žádostí, kteréžto Bohu svému cirkev evangelická prešovská nácii slovenské, do chrámu, z kterého pred 74 lety zastehována byla, zase radostně navrácená, na slavnosť Letnic, letá Pána 1785 skrze kazatela svého nábožně obětovala. (Tlač A.H. Papeho v Prešove.)

3. Farári od prinavrátenia kostola

Rok 1785 je historický medzník v cirkevnom a náboženskom živote prešovského evanjelictva. Týmto rokom sa skutočne prinavrátením kostola skončilo obdobie netolerancie a začína sa nová éra, éra voľného a slobodného rozvoja cirkevných zborov. Od roku 1785 v prinavrátenom kostole pôsobili títo farári, pričom Eliáš Hellner a Karol Neusdtäter respektívne Samuel Nicolai pokračovali vo svojej činnosti v staronovom kostole.

Po Samuelovi Nicolaiovi, ktorý ako sme uviedli od r. 1785 odbavoval služby Božie v prinavrátenom kostole, stal sa farárom Samuel Sztretsko:

Samuel Sztretsko (Strečko) 29.11.1808 – 2.7.1827 Narodil sa 20.10.1772 vo Vyšnej Kamenici. Študoval v Prešove, r. 1802 vo Wittenbergu. Superintendent Jozeffy ho ordinoval 21.5.1804. Pôsobil v Rankovciach, odkiaľ prišiel do Prešova.
Emerich Felix 15.9.1827 – 28.2.1859 Rodák z Hanušoviec. Po štúdiach na Kolégiu bol v r. 1823-26 profesorom retoriky a poetiky na Kolégiu. Po ordinácii superintendentom Jozeffym 7.7.1826 pôsobil v Obyšovciach, odkiaľ prišiel za prešovského slovenského zborového farára. Dňa 28.2.1859 oznámil, že pre chorobu je nútený vzdať sa úradu a odišiel do dôchodku. Zomrel 3.9.1869.
Michal Novák 6.10.1959 – 31.5.1896 Narodil sa 29.3.1821 v Štiavnici. Teológiu študoval na tunajšom Kolégiu. Superintendent Jozeffy ho ordinoval. Za čas bol vychovávateľom v rodine Jozefa Ottlíka v Köbölkúte. V r. 1848-51 bol kaplánom v Pozdišovciach, potom farárom v Merníku, odkiaľ si ho povolal slovenský cirkevný zbor za svojho farára. Pôsobil do r. 1897. Zomrel 13.8.1899. Pre zaujímavosť hodno zaznamenať, že pri inštalácii 9.10.1859 spieval mužský zbor pieseň: O Bože!, ktorú skladal Tomáš Szerday, učiteľ slovenskej školy a zborový zapisovateľ.
Ľudovít Liptay 1897 – 1918 Narodil sa 31.10.1871 vo Veľkej Polome (v Gemeri). Gymnaziálne štúdia skončil v Rožňave. Teológiu študoval na tunajšej Teologickej akadémii. Roku 1897 stal sa zborovým farárom. Od r. 1917 zastával funkciu šarišského seniora. Na Teologickej akadémii prednášal slovenský jazyk a viedol jazykové cvičenia. Pre ľudové školy vydal učebnicu evanj. náboženstva v šarišskom nárečí. Keďže sa angažoval za šarišský separatizmus, bol redaktorom „Našej zastavy“. Roku 1918 pred vianočnými sviatkami svojvoľne opustil miesto zborového farára a presťahoval sa do Maďarska.

Thh.Dr.h.c.Mag. Johann Michael Schwarz 16.12.1800 – 23.9.1855 Narodil sa r. 1774 v Köszegu (župa Vas). Teológiu študoval v Šoproni, v rokoch 1796-99 vo Wittenbergu, kde získal hodnosť magistra filozófie, a v Jene. Tu počúval filozofov Fichteho a Schellinga. Po smrti Eliáša Hellnera pozval ho dňa 8.12.1800 cirkevný zbor za svojho farára. Roku 1828 ho zvolili za seniora VI.slob. kráľ. miest. Túto funkciu zastával do r. 1848, kedy sa jej zriekol pre vysoký vek, slabé zdravie a ťažkosti doby. J.M.Schwarz bol nadmieru agilný farár, vynikajúci kazateľ, známy aj v širšom evanjelickom svete, a vysokovážený vo všetkých kruhoch. Dôležitú úlohu hral na cirkevných fórach. Po smrti superintendenta Jozeffyho bol vyhliadnutý za superintendenta, no prosil, aby s ním nepočítali. Dňa 7.12.1850 pri príležitosti 50 výročia kňažského pôsobenia v Prešove, zbor, no nielen zbor, ale i úrady a inštitúcie, svetskí a cirkevní hodnostári prejavili mu vysokú úctu a uznanie za jeho všestrannú a blahodárnu činnosť v službe zboru a celej cirkvi. Cirkevný zbor na pamiatku jubilea dal reštaurovať hlavný vchod do kostola a nad vchodom zasadiť pamätnú tabuľu s týmto textom:

PORTA HAEC
ANNO IUBILAEI SEMI SECULARIS PASTORIS SCHWARZII
PIO SENSU ECCLESIAE EVANGELICAE EPERIESSIEVSIS
INSTAURATA

V rámci dôstojnej slávnosti si cirkevný zbor uctil svojho zaslúžilého duchvného pastiera hodnotiacimi slovami a príležitostnými básňami. Jenská univerzita ako bývalému poslucháčovi udelila Th.Dr.h.c. Aj na dôchodku sa ďalej venoval cirkevným a školským otázkam. Naposledy vystúpil a sa lúčil so zborom kázňou dňa 23.9.1855. J.M. Schwarz bol aj literárne činný. Tlačou vydal 20 prác, hlavne teologického obsahu. J.M.Schwarz zomrel 21.2.1858 a pochovaný bol dňa 24.2.1858 za veľkej účasti smútočného zhromaždenia. (10/II.302, 30/20.)
Johann Szladkay 1807 – 1812 Rodák z Krupiny, bol pri J.M.Schwarzovi II. farárom. Roku 1812 odišiel za farára do Spišskej Belej. Po odchode J. Szladkaya dlhé roky vykonával J.M.Schwarz sám všetky kňažské funkcie. Začas vypomáhali iba kapláci A.Schmidt r. 1826 a E.Klein 1831-1835. Roku 1836 prišiel za II. farára
Moric Kolbenheyer 1836 – 1846 (Pozri o ňom v časti IV.2)
Johann Sztehlo 23.8.1846 – 29.6.1896 Narodil sa 22.5.1824. Teológiu vyštudoval v Šoproni. Roku 1846 ho pozval cirkevný zbor za II. farára. V krátkom čase stal sa váženým zborovým farárom. Zastával rôzne funkcie na vyšších cirkevných fórach. V rokoch 1864-1895 bol senorom. Roku 1896 po 50-ročnom účinkovaní sa presťahoval z rodinných dôvodov do Banskej Bystrice, kde 26.3.1912 zomrel. Za svojho účinkovania sa pričinil o renováciu a dôstojné vybavenie kostola (organ, oltár, kazateľnica). Bol literárne činný. Niektoré kázne vydal tlačou. V časopisoch: Protestáns Egyház és Iskola, Protestantische Jahrbücher zverejnil početné články. V časopise Evangelische Glocken vydal svoje spomienky: Aus dem Leben eines alten Predigers. (Zo života starého kazateľa.)
Ľudovít Draskóczy Rodák z Hódmezövásárhelyu (*1868). Po ordinácii v Bratislave bol kaplánom v rodnom zbore, v rokoch 1892-96 katechétom a nám. farárom v Košiciach. Dňa 25.5.1896 pozval si ho cirkevný zbor za svojho farára. Zborovým farárom bol do 7.10.1906, kedy prešiel za profesora Teologickej akadémie, avšak aj vtedy bral aktívnu účasť na zborovom živote.
Gejza Korbély Narodil sa r. 1859 v Tornalji, teraz Šafárikovo. Po teologických štúdiách b