Dejiny evanjelického cirkevného zboru podľa augsburského vyznania v Prešove.

Autor historickej časti: Ervín Lazar; Autor súčasnosti: Ján Midriak
Na vydanie pripravil: Ján Midriak; Vydavateľ: Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prešove; Knižne vydané v októbri 1983

A. Od vybudovania po navrátenie kostola

1. Kostoly prešovských evanjelikov

V Prešove sa reformácia po nesmelom začiatku postupne rýchlo rozšírila a ku koncu 16. storočia – ako sme videli – bolo takmer celé mesto protestantské. Za takých okolností kostoly sa stali bohoslužobnými stánkami evanjelického náboženstva a boli rozdelené podľa národnosti, lepšie podľa bohoslužobného jazyka. Keďže nemeckí obyvatelia – mešťania zaujali počtom, spoločensky i hospodársky dôležitú pozíciu, stal sa farský kostol nemeckým kostolom.

Na mieste dnešného gréckokatolického kostola (gr. kat. biskupskej katedrály) stál v tomto čase menší, tzv. špitálsky kostol (vedľa bola nemocnica). Tento kostol od r. 1540 do r. 1673 bol kostol slovenských evanjelikov. Vchod do kostola bol od Jarkovej ulice. R. 1673 na základe kráľovského nariadenia stratili slovenskí evanjelici kostol a dostala ho rehoľa minoritov.

Maďarskí evanjelici mali od r. 1565 na Slovenskej ulici malý kostol (Ecclesia Hungarica 32/334). Za povstania Bocskaya, Bethlena a neskoršie Juraja Rákocziho ako aj v dôsledku prílevu za tureckých vojen narástol počet maďarských občanov a tvorili podstatnú časť prešovského obyvateľstva. Za takého stavu malý kostolík nepostačoval a stala sa aktuálnou úlohou stavba nového kostola. Mesto ako patrón dalo postaviť terajší evanjelický kostol.

História kostola je v pravom slova zmysle verným obrazom dejín prešovského evanjelictva.

2. Vybudovanie kostola

Terajší evanjelický kostol bol vybudovaný na mieste, kde v 15. storočí stál kostol Sv. Štefana a Ladislava. (8/106)

O stavbe kostola sa zachoval jediný doklad: pamätná tabuľa nad hlavným kostolným vchodom. Text má toto znenie:

ANNO DMCXLII
DIE PRIMA MAY
TEMPLUM HOC IN HONOREM S. S. TRINITATIS
SUMPTIBUS REGIAE AC LIBERAE CIVITATIS EPERIES
JUDICE NOBILE DANIELE LENGFELNER, AEDILIBUSQUE
VERO NOBILE ADAMO CZIMMERMAN
ITIDEM CIRCUMSPECTO DANIELE SCHNEIDER
EST FUNDATUM ET FELICITER
DIE XV. JUNII MDCXLVII. CONTINUATUM.

V slovenskom preklade:

Dňa prvého mája roku 1642
bol tento kostol založený ku cti najsvätejšej
Trojice na trovy kráľovského a slobodného
mesta Prešova za richtárstva šľachetného
Daniela Lengfelnera, za dozoru
šľachetného Adama Czimmermana a obozretného
Daniela Schneidera a šťastlivo dokončený
dňa 15. júna 1647.

Pôvodnú pamätnú tabuľu poškodil zub času. Roku 1947 pri príležitosti tristého výročia založenia kostola bola vymenená za novú žulovú tabuľu s tým istým textom a pôvodná tabuľa je vmurovaná vo vnútri kostola spolu s dvoma starými náhrobnými kameňmi, ktoré boli pôvodne na vonkajšom múre apsidy.

Vybudovanie kostola trvalo 5 rokov, a to preto tak dlho, lebo v r. 1645 zúril v Prešove mor a stavbu museli na dlhší čas prerušiť. Okrem toho r. 1644 povstal Juraj Rakóczi I. a mesto na vyšší príkaz muselo zosilniť hradby, teda stavba kostola spočívala.

Keďže stavba podľa pamätnej tabule bola dokončená dňa 15. júna 1647, deň tento pripadol na sobotu, dá sa predpokladať, že kostol bol na druhý deň, t.j. 16. júna 1647 v nedeľu odovzdaný svojmu účelu v rámci slávnostných služieb Božích. Maďarským farárom bol vtedy Martin Madarász.

Evanjelický kostol bol postavený v období hornouhorskej renesancie. Je to impozantná jednoloďová baroková stavba, 36 m dlhá a 12 m široká, má krásnu dúhovú klenbu, na bočných stranách rad pilierov, na ktorých spočívajú bočné chóry. Na strednom chóre je umiestnený orgán a v apside sa nachádza mohutný oltár s krásnym oltárnym obrazom.

3. Kostol v jezuitskej držbe

V kapitole V znamení protireformácie sme objasnili osud kostola. V rokoch 1673-1682, 1687-1705 a 1711-1773 mali kostol v držbe jezuiti. Pokiaľ ide o kňažské funkcie v kostole, hodno poznamenať, že jezuiti od usadenia do r. 1690 mávali tu maďarského kazateľa „concionator hungaricus“, od toho roku slovenského kazateľa „concionator slovenicus“. (28/13)

Evanjelický kostol, prirodzene, kultove nevyhovoval jezuitom, preto museli ho vnútorne prispôsobiť vlastným potrebám. Ešte roku 1673 po prvom prevzatí dali postaviť nový hlavný oltár, zasvätený na počesť Panny Márie a dva vedľajšie oltáre, jeden na počesť Sv. Ignáca, patróna rádu, druhý na počesť Sv. Františka Xaverského. R. 1696 postavili v kostole oltár rádu: Altare Christi crucifixi et Dolorosae B.M. (28/14)

Za III. éry od roku 1711 do r. 1724 spojili kostol s kolégiom prechodom, krytou chodbou, ktorá bola r. 1867 odstránená pri prestavbe kolégia. Roku 1728 vymenili na chóre drevené zábradlie za murované, r. 1731 postavili ďalšie štyri oltáre, r. 1733 vymenili starý zvon za nový, väčší. Napokon pod hlavným oltárom vybudovali kryptu, ktorú r. 1754 rozšírili o 52 výklenkov (skrýše). V krypte pochovali 17 jezuitov a 1 plukovníka. (28/42) Vchod do krypty bol vraj z malej miestnosti pod ľavým schodišťom, zárubne ktorej sú vzácnym kamenárskym výtvorom 17. storočia. (8/50) Teraz je hrobkou štyroch obetí prešovskej jatky.

Jezuiti mali záľubu v barokovej nádhere. Z jezuitskej éry pochádzajú dosiaľ zachované rezbárske umelecké výtvory na organe (no organ je už evanjelický z r. 1787) a na organovom chóre (na zábradlí). Pri sakristii sa zachovalo drevorezbami bohato ozdobené jednosedadlové kňažské stallum a naproti štvorsedadlové kňažské stallum ozdobené štylizovanými farebnými ružami a ľaliami. Obidve stallá sú cennými barokovými umeleckými výtvormi.

4. Navrátenie kostola

Dňa 21. júla 1773 zrušil pápež Klement XIV. jezuitský rád. Už dňa 27. októbra 1773 prevzala trojčlenná komisia od Juraja Mačala, superiora a zároveň prešovského plebána, jezuitskú rezidenciu (kolégium) a kostol ako aj všetok majetok. (28/45) Kostol zatvorili a kolégium od r. 1774 slúžilo ako vojenský sklad.

Dôležitou otázkou bolo riešenie majetkoprávnych vecí zrušených rádov a kláštorov. Z majetku zrušených rádov sa utvoril tzv. študijný fond na udržovanie novozriadených škôl. Preto Jozef II. naliehal, aby sa také majetky odpredali a peniaze majú plynúť do spomenutého študijného fondu. Za takého stavu poveril Jozef II. r. 1783 najvyšším prípisom tunajšieho „tricesimatora“, t. j. tridsiatnika (=daňového výberčieho), Jakuba Lernera odpredať na dražbe bývalý jezuitský kostol a rezidenciu (kolégium). Licitácia bola stanovená na 24. mája 1783.

Evanjelici oboch zborov ponúkli, a pre istotu podali aj písomne ponuku dňa 24. mája 1783, za kostol a kolégium 5000,- zlatých o 10 zlatých viac ako mesto (3010 za kolégium a 1990 za kostol).
Poznámka: Dokument ponuky: Diversae representationibus Josephini Systhemata sa nachádza v mestskom archíve. (17/88)

Mesto Prešov robilo si nárok na kostol z dôvodu, že ho r. 1642 vskutku dalo vybudovať. Po kúpe chceli ho použiť na sklad vojenských zbraní. Za vnútorné zariadenie kostola ponúkalo mesto 1000 zl. v prospech študijného fondu. Veľký oltár a pobočné oltáre chceli prepustiť brestovskej cirkvi. Mesto bolo toho názoru, že zariadenie kostola zadovážili pátri z mestských postriedkov, preto po práve patrí zariadenie parochiálnej (mestskej) cirkvi a nie jezuitom. (17/87). Neprajníci sa pokúsili prekaziť schválenie zmluvy, no bez úspechu.

Kvôli historickej pravde hodno poznamenať, že priaznivé riešenie kostolnej otázky našlo porozumenie u cisára Jozefa II. Za svojej prvej návštevy 7.-9. júna 1770 v Prešove (ešte ako následník trónu) si pozrel starý kostol a školu. Návštevu opísal J. Kriebel, vtedajší farár. (14/15) Za svojej druhej návštevy v júli 1783 prijal na audencii predstaviteľov evanjelickej cirkvi, ktorí mu predostreli prosbopis a ponúkali ešte ďalších 1000,- zlatých za kostol a školu. Jozef II. si pozrel kosol a kolégium a prisľúbil vyhovieť žiadosti. Pri tejto príležitosti povedal, že kostol môže na bársčo upotrebiť, ale radšej ho dám im, „quia eundum vobiscum Deus veneramus“, pretože toho istého Boha velebujeme. (Nicolai 82)

Dňa 24. augusta 1784 bolo konečne rozhodnuté odovzdať evanjelikom kostol a kolégium, ak zaplatia 6000,- zlatých. Tak urobili 24. novembra 1784. (Pozri o tom prílohu)

Po odstránení menších prekážok a po podpísaní zmluvy dňa 24. novembra 1784 prevzali cirkevní predstavení formálne kostol a kolégium, slávnostne sa tak stalo 25. novembra 1784, kedy odovzdal Jakub Lerner a Jozef Schmitsek, mestský hlavný sudca, Žigmundovi Toperczerovi, cirkevnému dozorcovi, kľúče od kostola a kolégia.

Kvôli historickej pravde treba konštatovať, že na akte odovzdania sa zúčastnilo spontánne celé obyvateľstvo a nedošlo k nijakým rušivým momentom, naopak udalosť našla srdečnú odozvu. „Tento akt odovzdania kostola a školy stal sa opravdovým sviatkom zmierenia“ konštatuje výstižne Tesnoskalský. (17/91).

Kostol a kolégium sa dostali po 73 rokoch právoplatne do rúk pôvodných majiteľov – evanjelikov. Kúpna cena bola rozdelená takto: 1500 zl. na kostol a 500 zl. na kolégium zložili nemecký a slovenský zbor a 4000 zl. patronát Kolégia na kolégium.

Teraz bolo treba kostol opraviť a upraviť. Z celého nákladu opráv kostola a kolégia prevzali obidva zbory 1/8, z ktorej čiastky pripadli na nemecký zbor 2/3 a na slovenský 1/3. Vnútorné zariadenie prevzalo mesto. Zo starého dreveného kostola preniesli, čo sa dalo upotrebiť, do staronového kostola.

Kazateľnicu kúpili z Veľkej Lomnice, organ kúpil a daroval Samuel Steller, mestský senátor.

V tej súvislosti spomenieme autentickú správu o presťahovaní kostolného zariadenia, ako ju zaznamenal v Kronike žehnianskeho zboru vo svojich spomienkach priamy účastník sťahovania. Bol ním Andrej Csorba, niekdajší žehniansky farár, ktorý sa v tomto období vzdelával na tunajšej predmestskej škole. Csorba píše, že roku 1785 pred svätodušnými sviatkami spolu s ostatnými žiakmi pomáhali prenášať organ, oltár, obrazy … z predmestského kostola do prinavráteného kostola. Okrem toho žiaci nižších a vyšších tried mali určené ďalšie práce. Jedni mali za úlohu vyčistiť izby v Kolégiu, iní mali na starosti dať do poriadku chór v kostole. Csorba nadšene konštatuje: „Aký to bol div a aká radostná chvíľa, keď sme mohli posvätné veci z kostola z predmestia prenášať do nášho kostola“. (O tom píše J. Gajdoš, farár zboru vo v. v práci Z dejín ev. a. v. cirkevného zboru v Žehni. Rkp)

Dňa 8. mája 1785 lúčili sa veriaci „v cele prázdnom starom kostole, ostatnú kázeň kľačiac počúvali a sotva bolo niekoho, čo by suchými očami bol z kostola vyšiel“, tak opisuje historickú udalosť vtedajší farár slovenského zboru Samuel Nicolai (18/83).

Odvtedy obidva kostoly: evanjelický i katolícky, ktoré v minulosti boli predmetom bolestných sporov, stoja v plnej zhode vedľa seba, každý v službách svojich veriacich.

Na záver hodno odcitovať slová Samuela Nicolaia, ktoré povedal pri prvých službách Božích po prinavrátení kostola dňa 15. mája 1785: „… mejme všeobecnou ke všem lásku, i k těm, kterí se k cirkvi naši nepriznávají. V sousedství našem, spolumešťane naši, naši blížní a bratrové, podle svědomí svého, společnému s námi Bohu slouži. O, vystřihejme se, aby sme jím v nečem nezavdali pohoršení. … Jak příjemné vám jest ovoce snášenlivosti! Protož i vy snášenliví buďte. Ale mejte i co více jest, lásku. Nejlepší znamení dobrých křesťanů jest úpřimné bližných milování“. (str. 46)

O významnom akte svedčia dôležité dokumenty, ktoré v prílohe sprístupňujeme.

5. Príloha: Listiny o kúpe kostola a kolégia

Kúpna zmluva a potvrdenie o kostole a rezidencii zo dňa 24. novembra 1784 a 25. februára 1785.

Nadobúdacia listina kostola a kolégia, ktoré kedysi vystavali evanjelické stavy, neskoršie zaujali pátri Spoločnosti Ježišovej a premenili ho v svoju rezidenciu a až do zrušenia Spoločnosti taktiež oni ho mali v držbe, konečne však po zrušení rádu na základe dekrétu vydaného z milosti Jozefa II., najslávnejšieho cisára a kráľa nesmrteľnej pamäti, oproti vyplatenej sume 6000,- zlatých uvedením do predošlého stavu boli vrátené prešovským evanjelikom.

149   11
32   28

(Pôvodina latinská)

Potvrdenie

na šesťtisíc zlatých — kr., ktoré prešovský cirkevný zbor podľa augšburského vierovyznania ako kúpnu cenu za prešovskú bývalú jezuitskú rezidenciu a spolu za kostol k tejto patriacej, jemu na najvyšší rozkaz odovzdanej, u tunajšieho úradu tridsiatku zloženej kúpnej ceny v sume šesťtisíc zlatých pre Kráľovskú uhorskú generálnu finančnú dvornú komoru dnešného dňa správne a v hotovosti zaplatili. Na dôkaz toho tu vystavené úradné potvrdenie.

Budín dňa 25. februára 1785.

Jozef Klaus, účtovník L. S. Jozef Puchler, pokladník

(pôvodina nemecká)

Listina o odovzdaní a preberaní kostola a kolégia

Podľa najvyššieho rozkazu slávnej Kráľovskej uhorskej dvornej komory z 24. augusta t. r. vyneseného, avšak tunajšiemu Kráľovskému hlavnému úradu tridsiatku iba 6. t. m. došlého vysokého komorného nariadenia, tunajšia bývalá jezuitská rezidencia spolu k tejto patriacemu malému kostolu proti sume, zaplatenej dnešného dňa prostredníctvom spomenutého Kráľovského úradu tridsiatku, študijnému fondu 6.000,- zl. slovom šesťtisíc zl., Kráľovským hlavným tridsiatnikom pánom Jakubom Lernerom v náš prospech skutočne odstúpené a nám odovzdané boli a že sme tieto v mene prešovského evanjelického zboru správne prevzali, týmto potvrdzujeme.

Tak sa stalo v Prešove dňa 24. novembra 1784.

  • Jakub Lerner, kráľovský tridsiatnik ako odovzdávajúci (p.h.)
  • Žigmund Toperczer, tunajšieho prešovského evanjelického zboru t.č. cirkevný a školský dozorca ako preberajúci. (p.h.) (Poznámka: L. nemeckého zboru)
  • Matej Faczony, tunajšieho prešovského evanjelického zboru t.č. cirkevný a školský dozorca ako preberajúci. (p.h.)(Poznámka: L. slovenského zboru)
  • Ján Désy, hore uvedeného zboru školský pokladník. (p.h.)
  • J. Samuel Waxmann, pokladník evanjelického zboru ako preberajúci. (p.h.)

(pôvodina nemecká)

B. V nových časoch (1785 —)

1. V staronovom kostole

Deň 15. mája 1785 ostane pamätným dňom prešovského evanjelictva. V ten deň po vyriešení celej kúpnopredajnej procedúry a po zadovážení potrebného kostolného zariadenia konali sa po 74 rokoch v späťzískanom, staronovom kostole prvé služby Božie. Odvtedy je kostol Božím stánkom ťažko skúšaného evanjelického zboru.

2. Prvé služby Božie

Z úcty pred dielom a činnosťou vtedajšej generácie, cirkevných predstaviteľov i veriacich si zasluhuje zmieniť sa o prvých službách Božích v staronovom kostole.

Prvé služby Božie v prinavrátenom kostole sa konali v prvú slávnosť svätodušnú dňa 15. mája 1785. A je zaujímavé, že presne v ten deň pred 138 rokmi r. 1647 bol kostol dokončený a odovzdaný službe Bohu.

Žiaľ, o priebehu dôstojnej slávnosti nieto podrobných a presných správ. Zachovali sa dva vzácne tlačené dokumenty: Nemecké piesne spievané spevokolom; Slovenská slávnostná kázeň, ktorú povedal miestny farár slovenského zboru Samuel Nicolai. Ide o udalosť v živote evanjelického zboru historického významu, preto venujme slávnosti patričnú pozornosť.

Príležitostné piesne prednesené spevokolom.

Des dreieinigen Gottes und Josephs, unseres Kaisers
alleröchste Gnade, von der Evangelischen deutschen
Gemeine in Eperies feierlich besungen am Einweihungs
Feste der neuerlangten Stadt-Kirche Im Jahre 1785 am 15.
Mai (gedruckt bei A. H. Pape)

V slovenskom preklade:

Trojjediného Boha a Jozefa, nášho cisára najvyššej
milosti, slávnostne ospevoval Evanjelický nemecký zbor v
Prešove na slávnosti posviacky novozískaného mestského
kostola dňa 15. mája 1785. (Vytlačil A.H.Pape)

Text: 2. v 138. žalmu.

Výtlačok obsahuje piesne, ktoré spieval spevokol:

  • Aria tutti (všetky hlasy). Spevokol spieval Schmolkeho pieseň: Heilige Dreieinigkeit (Svätá Trojica).
  • Príležitostný chorál: Bleibe bei uns, lieber Gast (Ostaň pri nás, milý host) na nápev: Meinem Jesum lass ich nicht – Ježiše sa nespustím.
  • Aria duetto príležitostný dvojspev na Jozefa II.

Z chorálu je vhodné odcitovať záverečnú slohu:

Schreib an unsere Kirchen-Tür
Laß an unsre Herzen schreiben:
Vater, Sohn und Geist ist hier,
Und Die werden auch hier bleiben,
Bis der Erde Bau vergeht
Und man dort im Zion steht.

Voľný preklad

Napíš, na vchod kostola
Napíš aj do sŕdc našich:
Tu prebýva Otec, Syn a Duch svätý
Tu ostanú na veky,
kým sa Zem nepominie
a v Sione sa nájdeme.

Slávnostná kázeň.

Slávnostným kazateľom na nemeckých bohoslužbách Božích bol Eliáš Hellner, miestny farár nemeckého zboru, na slovenských službách Božích Samuel Nicolai. Jeho kázeň si zaslúži pozornosť a samostatné ocenenie.

Koncepcia kázne zodpovedá vtedajším homiletickým pravidlám. Po krátkom suspíriu (vzdychu) nasleduje pomerne dlhý úvod (Predmluva) ukončený Otčenášom. Potom zvolený text Jer. 29, 10-14 s oznámením hlavných myšlienok kázne, nato krátky medziúvod (Prístup) k štyrom čiastkam reči (Výklad) a záver. Ku kázni je pripojená modlitba k slávnostnej udalosti.

Výber textu je vhodný. Nicolai konfrontuje dejinnú obdobu vysťahovanie izraelského ľudu a vykázanie bohoslužby prešovských evanjelikov z mesta.

V úvode dá výraz nesmiernej radosti slovami 126. žalmu, na pozadí ktorého vykreslil babylonské zajatie Izraela a chápe to, ako súd nad ľudom. V biblickom pohľade viery hodnotí časovú zhodu návratu Izraela po sedemdesiatich rokoch za perského vladára Kýra. V relácii na Prešov sa služby Božie po sedemdesiatich rokoch vracajú na pôvodné miesto, za Jozefa II., ktorého nazýva „Kýrom rakúskym“. Jeho zásluhou (vydaním Tolerančného patentu) a osobným prispením stalo sa skutkom prinavrátenie kostola.

Po Otčenáši, oznámení textu prechádzza k štyrom čiastkovým sadám kázne. V prvej časti kázne rozoberá povinnosť poznávania „velikosti a dobrotivosti Božej k nám“. A opäť na úzadí Izraelcov, no so zameraním na ťažké rozpoloženie prešovských evanjelikov. Tolerančným patentom došlo k obnove slobôd v Prešove. V druhej časti vysvetľuje, že Boh umožňuje cirkvi stavať chrámy za cieľom vzdelávania a zjednocovania. V tretej časti rozoberá z textu vyplývajúcu povinnosť „hľadania Hospodina“. Dôvodí, že to je cieľ človeka. Miesto poznania Boha je v chráme, kde pri kázni a prisluhovaní sviatostí Boh nájde hľadajúceho človeka. V krátkej štvrtej časti dotýka sa vzývania Boha a modlitieb cirkvi.

Najsilnejší je záver kázne. Nicolai precíteným slovom sa obracia priamo na zhromaždenie. Najprv spomína udalosť dňa, vyzýva k radosti a pripomína zboru. „O, jak veliká jest to láska Boha našeho, že vás synu a vnuku, zase do toho chrámu uvédl, ve kterém otcové a predkové vaší, velikému jménu jeho služby své vykonávali“. Ďalej adresne hovorí: „Radujte sa vy starcové, zvlášte kterí ste v tomto chráme pokrstení, že ste dožili, co ste s tak velikou žádostí očekávali“. Napokon: „Radujte se vy mládenci a panny, že ste pohodlnejší časy dožili, nežli předkové vaší měli, a na dnešního dné radostí pamatujte, aby ste o ní i potomkům vypravovati mohli“.

Strhujúca je výzva k užívaniu chrámu, pritom varujúca spoliehať sa na samotný chrám. Celé jeho aplikačné úsilie vrcholí v poslušnosti Boha a viery v Neho. Konečná výzva je úcta, vďaka a chvála na adresu Jozefa II.

Kázeň sa vyznačuje biblicitou a svedčí o dokonalej znalosti Biblie a o jeho vrúcnom vzťahu k nej. Samuel Nicolai bol aj dobrým teológom a opravdivým tolerančným kazateľom. Reč kázne v skladbe a slovníku je čistá kralická bibličtina.

Možno povedať, že kázeň farára Samuela Nicolaia bola dôstojným prejavom v tak významný deň, ktorý sa trvalo zapísal do dejín prešovských evanjelikov.

3. Požiar

Po radostnom roku 1785, 5. júl 1788 je čiernym dňom v dejinách prešovských evanjelikov. V ten deň ráno vypukol oheň v minoritskom kláštore (na mieste stojí niekdajšia gr. kat. teraz pravoslavná rezidencia), oheň sa rýchlo šíril a čoskoro stál stred mesta v plameňoch. Zhorel kláštor i kostol, zhoreli domy na hlavnej ulici, farský kostol s vežou, zhorela strecha evanjelického kostola a kolégia. Keďže žiadosti zboru na mesto o podporu na opravu kostola košická komora navrhla nevyhovieť, obrátili sa obidva zbory na veriacich o pomoc a tak z vlastných prostriedkov obnovili kostol.

V tej súvislosti treba poznamenať, že vzťahy medzi obidvoma zbormy neboli urovnané, preto došlo niekedy medzi nimi vo finančných otázkach k nedorozumeniam. Aby sa v budúcnosti tomu predišlo, dohodli sa po požiari obidva zbory dňa 23. 3. 1793, že v budúcnosti na spoločných výdavkoch bude participovať nemecký zbor 2/3, slovenský zbor 1/3. Túto dohodu uzavreli a podpísali Samuel Nicolai, farár slovenského zboru a superintendent, Eliás Hellner, farár nemeckého zboru ako aj dozorcovia obidvoch zborov.

4. Slávnosť polstoročia prinavratenia kostola

Vo svätodušnú nedeľu, dňa 7. júna 1835 pripomenuli si obidva zbory na slávnostných bohoslužbách päťdesiate výročie prinavrátenia kostola.

O nemeckých bohoslužbách Božích sa zachoval vytlačený exemplár: Jubelgesänge, am ersten heligen Pfingstfeiertage als am 50 jährigen Kirchweihfeste in der Kirche der evangelisch-deutschen Gemeinde gesungen, zu Eperies, im Jahre 1835. (Slávnostné spevy spievané v prvý svätodušný sviatok na 50. výročí posviacky chrámu v evanjelickom nemeckom zbore v Prešove v roku 1835.) Program obsahuje ako motto úryvok z Lutherovho výroku o poslaní kostola, biblický citát z 2. Sam. 22 v 2, a príležitostné piesne prednesené spevokolom pred kázňou a po kázni. Slávnostnú kázeň mal farár J. M. Schwarz.

Priebeh slovenských služieb Božích zachytil v obšírnom zápise v Knihe cirkevní vtedajší farár Emerich Felix. Kázal na text Moj. 28, v. 20-22. Je pozoruhodné, že na slávnosti spieval spevokol príležitostnú „Píseň pri slávení padesáteletní památky navrácení chrámu evangelického v Prešove, v cirkvi Ev. slovenské dne 7. června 1835 zpívaná“. (Autor sa neuvádza)

5. Slávnosť prvého storočia prinavrátenia kostola

Slávnosť storočnice prinavrátenia kostola a kolégia mala široký program. V rámci slávnosti od 1. do 8. septembra 1885 sa konali: slávnosť začatia školského roku (tiež jubilejná), zasadnutie patronátu Kolégia, profesorov Potiského dištriktu a dištriktuálneho konventu. Dňa 6. septembra sa odbavovali slávnostné služby Božie, slovenské ako zvyčajne o 1/2 8-ej, nemecké a maďarské o 10-ej hodine. Zpred oltára sa pomodlil biskup Štefan Czékus, nemeckú kázeň mal Ján Sztehlo, miestny farár a senior, maďarskú Jozef Hörk, riaditeľ Kolégia. Keďže sa Kniha cirkevní končí r. 1879, o slovenských službách Božích sa nezachoval nijaký záznam.

6. Renovácia kostola

K jubileu 50. výročia pôsobenia farára J. M. Schwarza uskutočnila sa menšia renovácia kostola. Boli vymenené staré okruhlé (?) okná za nové okenné tabule a bolo nahradené staré závetrie priestrannejším.

Roku 1724 spojili jezuiti kolégium s kostolom krytým, oblúkovitým prechodom („mostom“), r. 1867 bol tento prechod odstránený.

Roku 1876 bol vymaľovaný kostol v dnešnej podobe a v tomto roku bola kazateľnica štýlove prispôsobená oltáru. Pre zaujímavosť hodno poznamenať, že vymaľovanie kostola stálo vtedy 1.899 zl. a 51 kr. a pozlacovanie kazateľnice 500 zl. Podľa dohody slovenský zbor mal uhradiť 1/3, no bol v takom ťažkom rozpoložení, že takú sumu zaplatiť nemohol, zaviazal sa však, že prispeje podľa možnosti. (II.10/221, III.118, 122).

Roku 1905 bol kostol dôkladne renovovaný. Kostol bol vymaľovaný, múry vysušené, chrámové steny vnútri do výšky oblokov dostali drevené obloženie, okná sklené tvárnice, podlaha keramickú dlažbu. Všetky reštauračné práce stáli 16.719,87 korún (vo vtedajšej mene).

Požiar dňa 12. 5. 1913 zničil oltár s oltárnym obrazom nesmiernej umeleckej hodnoty, dym poškodil veľkú časť kostolnej maľby, horúčosť znehodnotila organ. Na úhradu reštauračných nákladov sa usporiadala nielen miestna, ale so súhlasom Ministerstva vnútra aj krajinská zbierka.

Nový organ s motorom na elektrický pohon postavila budapeštianska fa Otto Rieger za 13.840 korún. Reštitúciou oltára s prevedením do pôvodného štýlu bol poverený budapeštiansky staviteľ oltárov Štefan Subora. Práca vyžadovala 4.610 korún. Renováciu kostolnej maľby v pôvodnom štýle previedla prešovská fa Koch a Bäumel za 2.162,20 korún. elektrická inštalácia so zadovážením 3 lustrov a potrebných svietidiel stála 6.886,48 korún. Drobné výdavky 650,14 korún. Spolu 28.148,82 korún.

Kvôli úplnosti uvedieme hotovosť na zaokrytie reštaurácie. Hotovosť tvorili: dary 1.143,44 korún, od poisťovne 19.862 korún, podpory 4.087,51 korún, za predané píšťaly 280 korún, úroky od základín 1.852,41 korún, od cirkevníkov maď. nem. zboru 7.426,- od cirkevníkov slov. zboru 2.480,-. Spolu 36.951,36 korún. Ostáva 8.802,54 korún. Táto suma sa uložila ako základina na oltárny obraz a na niektoré dodatočné opravy. Pre vojnové a povojnové udalosti otázka oltárneho obrazu sa vyriešila iba r. 1924.

Reštaurovaný kostol odovzdali svojmu účelu dňa 6. 12. 1914 obidvaja zboroví farári v rámci slávnostných služieb Božích.

7. Oltár a oltárny obraz

Dôležitou časťou interiéru chrámu je oltár. Roku 1784 prevzali naši vtedajší predstavitelia zboru prázdny kostol. Bez potrebných finančných prostriedkov a technickej pripravenosti cirkev sa nemohla púšťať do ďalších nákladných investícií, preto nebolo iné riešenie, ako preniesť zo starého kostola kostolné zariadenie, teda aj oltár. Toto konštatuje v kanonickej vizitácií superintendenta K. Mádaya r. 1861. Hoci oltár z malého kostola bol nevhodný do veľkého chrámu, na riešenie otázky oltára bolo treba čakať na lepšie časy.

Otázka nového oltára bola prvykrát nadhodená na konvente nemeckého zboru dňa 8. 12. 1840, pravda, bez konkrétneho výsledku, no postavenie nového oltára ostalo stále aktuálne.

Priamy podnet na postavenie nového oltára dal farár Moric Kolbenheyer. Otázka si vyžaduje hlbšie objasnenie, najmä účinkovanie Morica Kolbenheyera ako II. farár prešovského nemeckého zboru.

Predkovia Morica Kolbenheyera boli obchodníci a remeselníci v Levoči. Jeho otec sa presťahoval do Bielitzu v Sliezsku, teraz Bielsko-Biala v Poľsku, kde sa Moric narodil dňa 17. 7. 1810. Spojenie so starou vlasťou nebolo prerušené. Moric sa vzdelával v Prešove a Kežmarku. Roku 1830 ho vypravil otec na polytechniku vo Viedni, tu sa zoznámil s poslucháčom Karolom Brockým, obidvaja sa spriatelili a odvtedy ich viazalo hlboké a trvalé priateľstvo. Je zaujímavé, že sa obidvaja vzdali štúdia, Brocky sa venoval maliarstvu a Kolbenheyer prešiel do Berlína študovať teológiu. Po skončení štúdia prijal r. 1836 pozvanie za II. farára prešovského nemeckého zboru. Po 10 ročnom pôsobení r. 1846 odišiel za farára do Šopronu. Tam zomrel roku 1884.

Roku 1842 pripomenul si prešovský zbor 200. výročie položenia základného kameňa kostola. Farár M. Kolbenheyer vo svojej kázni dňa 1. mája 1842 pri príležitosti spomenutej slávnosti sa zmienil o nevhodnosti starého oltára a oltárneho obrazu v krásnom chráme. Zároveň vyhlásil, že má možnosť sa postarať o nový, umelecky hodnotný oltárny obraz, ale bude potrebné pre umiestnenie obrazu postaviť nový oltár. Tým dal podnet, že akcia dostala konkrétny cieľ. Na uskutočnenie plánu bola založená oltárna základina.

Dá sa predpokladať, že Kolbenheyer a Brocky po nadviazaní priateľstva ostali v kontakte. Kolbenheyer po svojom vyhlásení o oltárnom obraze mal na mysli Brockého, ktorý sa medzitým stal veľkým maliarom, i obrátil sa na neho a požiadal ho o namaľovanie oltárneho obrazu. V tej súvislosti žiada sa zmieniť o Brockom.

Karol Brocky sa narodil 22. 5. 1807 v Temešvári (dnes Timisoara v Rumunsku) v rodine holiča. Aj Karol sa mal stať holičom, ale toto remeslo sa mu znepáčilo a začal sa učiť kresliť a maľovať. Roku 1823 sa dostal do Viedne. Tu sa stal žiakom maliarov Endera a Daffingera. Medzitým skúsil to aj so štúdiom na polytechnike, kde sa zoznámil – opakujeme – s Kolbenheyerom. Keď sa vzdal štúdia, venoval sa len umeniu. Za umením sa vybral do Talianska a r. 1837 do Paríža. Tu sa zoznámil s Angličanom Wiliamom Turnerom a jeho priateľom Peerom Munorom of Novarom, škótskym milovníkom umenia, ktorý ho pozval do Londýna. V Londýne sa stal Brocky vyhľadávaným, vynikajúcim portrétistom. Portrétoval nielen kráľovnú Victoriu, ale aj vysokých hodnostárov a šľachticov. Okrem portrétov Brocky maľoval aj väčšie historické a mytologické kompozície. V rokoch 1845-46 namaľoval jediný biblický obraz. Je to náš oltárny obraz „Ježiš a Samaritánka“, ktorý vytvoril na prianie svojho priateľa Morica Kolbenheyera. Brocky zomrel v Londýne 8. 7. 1855.

Keď Kolbenheyer r. 1842 vystúpil so svojou podnetnou myšlienkou, predložil svoje prianie Brockému. Či mu Kolbenheyer naznačil aj motív (tému), nevedno. Isté je však, že Brocky vyhovel prosbe, roku 1845 začal pracovať na obraze a r. 1846 ho dokončil. Divald (8/66) síce poznamenáva, že to „sotva spravil z priateľstva pre Kolbenheyerových veriacich“, no nieto nijakých údajov o vecných záväzkoch zboru.

Obraz mal rozmery 197×264 cm a bol obdĺžníkovej formy. Obraz znázorňuje biblický dej podľa evanjelia Jána 4, 5-22, rozhovor Ježiša so Samaritánkou. Na zadnej strane mal obraz tento nápis:

„Pinxit Londini annis MDCCCXLV Carolus Brocky Pictor celeberrimus Temesvarion Hungarus, excitante Mauritio Kolbenheyer ab anno MDCCCXXXVI usque MDCCCXLVI Ecclesiae Evangelicae Fragopolianae abhinc Sepronii V. D. M.“

(Namaľoval Karol Brocky, rodák z Temešváru, Uhor, veľmi chýrny maliar, v Londýne v rokoch 1845-46, a to na pobádanie Morica Kolbenheyera, ktorý v rokoch 1836-1846 bol prešovský, potom šopronský slova Božieho kazateľ)

Kolbenheyer r. 1847 upovedomil zbor, že Brocky obraz dokončil, odoslal ho z Londýna a ž cez Hamburg a Viedeň došiel do Šopronu, prosí zbor, aby vyslal zmocnencov, ktorí by ho zodpovedne prevzali a dopravili bezpečne do Prešova. Stalo sa tak roku 1848.

Keď bol obraz v Prešove, razom sa stala aktuálnou otázka postavenia nového oltára. R. 1849 nadhodil ju farár J.M.Schwarz. Predsedníctvo plánovalo postaviť oltár r. 1850, a to pri príležitosti 50. výročia kňažského jubilea vysokováženého farára J.M. Schwarza. Rozhodnutie ostalo na papieri. Zasadnutie konventu 2. 3. 1851 konštatovalo, že finančné ťažkosti zborov znemožnili usktuočniť zamýšľané dielo. K tomu pristúpila aj zložitá politická situácia, za takých okolností bolo treba postavenie oltára „odložiť na lepšie časy.“

Zatiaľ vyriešili umiestnenie obrazu tak, že ho postavili na oltár pred pôvodný obraz, čiže ním prikryli starý obraz. Bolo to riešenie z núdze.

a) Stavba oltára

Postavenie oltára nešlo hladko. Otázka jeho postavenia sa opäť dostala na pretras r. 1860. Dňa 11. 5. 1861 poverilo zasadnutie zborového predsedníctva komisiu, aby pripravila podklady pre postavenie oltára. Firma Bratia Rojtsekovci podala ponuku na oltár z umelého mramora na 3.600,- zlatých. Pre privysokú cenu realizácia neprichádzala do úvahy. Potom sa obrátilo predsedníctvo na „Spolok pre náboženské umenie evanjelickej cirkvi“ (Verein für religiöse Kunst der evangelischen Kirche). Spolok navrhoval trojdielny oltár bez Brockého obrazu. Ani tento návrh nebol prijatý, pretože zbor sa nechcel vzdať Brockého obrazu a nahradiť ho 3 novými obrazmi. Napokon sa obrátili na Imricha Henszelmanna, košického rodáka, vynikajúceho historika umenia a archeológa, ktorý sa ochotne ujal úlohy a podľa jeho návrhu vypracovali plán Gerster a Frey, podľa toho postavil oltár z dreva Ján Marschalko, peštiansky staviteľ oltárov a rezbár.

Oltár je krásne umelecké dielo, postavený v klasickom slohu. Stredobodom oltára, nad stolom Pánovým je oltárny obraz v pozlátenom ráme. Keďže obraz bol obdĺžníkový, nižší ako rám a v hornej časti oválny, ostala hore prázdna plocha. Najprv sa pokúsili vyriešiť nedostatok tak, že prázdnu plochu zakryli červenou drapériou. Bola to však esteticky nevhodná úprava. Lepšiu úpravu navrhoval Július Sándy, profesor kreslenia, totiž prišiť k okraju chýbajúce plátno a štýlove domaľovať korunu stromu a oblačné nebo. Takto bol upravený Brockého obraz. Vyžadoval to rám oltárneho obrazu.

Dôležité údaje o oltári sú zaznamenané v Knihe cirkevní (18/302, 307, 310). Na postavení oltára participovali obidva zbory čiastkami zodpovedajúcimi ich finančnej možnosti. Dňa 23. 5. 1862 obrátil sa nemecký zbor na slovenský s dopytom, v akej miere chce slovenský zbor prispieť na oltár. Presbyterium sa vyjadrilo v tom zmysle, že pre nedostatok peňažných prostriedkov „krom collecty (=peňažnej zbierky) nic vice prislibiti nemohli“. Na celozborovom zasadnutí dňa 16. 5. 1864 sa opäť rokovalo o novom oltári. Cirkevný konvent síce považoval starý oltár na vyhovujúci, keďže však krytie z väčšej časti je zabezpečené, „tedy může starý oltár s novým být zamenený“.

Zápisnica z 22. 1. 1865 podáva zaujímavé údaje. Nový oltár stal 2300 zlatých, 2000 zlatých vyplatili z oltárnej základiny a 300 zlatých z collecty. Starý oltár kúpila evanjelická cirkev v Žakovciach (vtedy Eisdorf) pri Kežmarku za 30 zlatých.

Posviacka nového oltára sa konala dňa 15. 1. 1865, v druhú nedeľu po Zjavení Krista mudrcom. Pozvaní boli superintendent Karol Máday a niekdajší farár nem. zboru a hlavný iniciátor oltára Moric Kolbenheyer. Slávnostnú kázeň mal povedať Moric Kolbenheyer. Pre dôležité povinnosti nemohol prísť, poslal však krásny list, ktorý bol prečítaný z kazateľnice. Posviacku vykonal Superintendent Karol Máday, osobitne na slovenských a nemeckých službách Božích. Slávnostné slovenské služby Božie boli v obvyklom čase o 1/2 8-ej a zakončené boli záverečným príhovorom superintendenta. (Škoda, že v Knihe cirkevní niet o posviacke zápisu). Hlavný akt posviacky sa odbavoval v rámci hlavných nemeckých služieb Božích. Program posviacky bol taký:

  1. Úvodná modlitba po nemecky dp superintendent Karol Máday.
  2. Pieseň na príležitostný text spieval cirkevný spevokol po maďarsky.
  3. Príhovor zpred oltára dp. superintendenta.
  4. Slávnostná pieseň zboru – po nemecky.
  5. Slávnostná kázeň J. Sztehla, zborového farára a seniora. Po kázni prečítal pozdravný list Morica Kolbenheyera, ktorý sa nemohol zúčastniť na posviacke.
  6. Pieseň na príležitostný text spieval cirkevný spevokol po nemecky.
  7. Áronské požehnanie dp superintendenta.
  8. Pieseň na východ.

(Text piesní podáva Fenyó v III.34-36)

b) Pamätná listina

Do nového oltára bola vložená pamätná listina. Pre jej dôležitosť, pretože dokumentárne zachytila okolnosti okolo postavenia oltára, je opodstatnená – najmä keď zhorel oltárny obraz – ju odcitovať. V preklade znie takto:

Blaho zbožnému čitateľovi!

Oltár tento bol postavený v roku Pána