IV. Dejiny kostola

A. Od vybudovania po navrátenie kostola

1. Kostoly prešovských evanjelikov

V Prešove sa reformácia po nesmelom začiatku postupne rýchlo rozšírila a ku koncu 16. storočia – ako sme videli – bolo takmer celé mesto protestantské. Za takých okolností kostoly sa stali bohoslužobnými stánkami evanjelického náboženstva a boli rozdelené podľa národnosti, lepšie podľa bohoslužobného jazyka. Keďže nemeckí obyvatelia – mešťania zaujali počtom, spoločensky i hospodársky dôležitú pozíciu, stal sa farský kostol nemeckým kostolom.

Na mieste dnešného gréckokatolického kostola (gr. kat. biskupskej katedrály) stál v tomto čase menší, tzv. špitálsky kostol (vedľa bola nemocnica). Tento kostol od r. 1540 do r. 1673 bol kostol slovenských evanjelikov. Vchod do kostola bol od Jarkovej ulice. R. 1673 na základe kráľovského nariadenia stratili slovenskí evanjelici kostol a dostala ho rehoľa minoritov.

Maďarskí evanjelici mali od r. 1565 na Slovenskej ulici malý kostol (Ecclesia Hungarica 32/334). Za povstania Bocskaya, Bethlena a neskoršie Juraja Rákocziho ako aj v dôsledku prílevu za tureckých vojen narástol počet maďarských občanov a tvorili podstatnú časť prešovského obyvateľstva. Za takého stavu malý kostolík nepostačoval a stala sa aktuálnou úlohou stavba nového kostola. Mesto ako patrón dalo postaviť terajší evanjelický kostol.

História kostola je v pravom slova zmysle verným obrazom dejín prešovského evanjelictva.

2. Vybudovanie kostola

Terajší evanjelický kostol bol vybudovaný na mieste, kde v 15. storočí stál kostol Sv. Štefana a Ladislava. (8/106)

O stavbe kostola sa zachoval jediný doklad: pamätná tabuľa nad hlavným kostolným vchodom. Text má toto znenie:

ANNO DMCXLII
DIE PRIMA MAY
TEMPLUM HOC IN HONOREM S. S. TRINITATIS
SUMPTIBUS REGIAE AC LIBERAE CIVITATIS EPERIES
JUDICE NOBILE DANIELE LENGFELNER, AEDILIBUSQUE
VERO NOBILE ADAMO CZIMMERMAN
ITIDEM CIRCUMSPECTO DANIELE SCHNEIDER
EST FUNDATUM ET FELICITER
DIE XV. JUNII MDCXLVII. CONTINUATUM.

V slovenskom preklade:

Dňa prvého mája roku 1642
bol tento kostol založený ku cti najsvätejšej
Trojice na trovy kráľovského a slobodného
mesta Prešova za richtárstva šľachetného
Daniela Lengfelnera, za dozoru
šľachetného Adama Czimmermana a obozretného
Daniela Schneidera a šťastlivo dokončený
dňa 15. júna 1647.

Pôvodnú pamätnú tabuľu poškodil zub času. Roku 1947 pri príležitosti tristého výročia založenia kostola bola vymenená za novú žulovú tabuľu s tým istým textom a pôvodná tabuľa je vmurovaná vo vnútri kostola spolu s dvoma starými náhrobnými kameňmi, ktoré boli pôvodne na vonkajšom múre apsidy.

Vybudovanie kostola trvalo 5 rokov, a to preto tak dlho, lebo v r. 1645 zúril v Prešove mor a stavbu museli na dlhší čas prerušiť. Okrem toho r. 1644 povstal Juraj Rakóczi I. a mesto na vyšší príkaz muselo zosilniť hradby, teda stavba kostola spočívala.

Keďže stavba podľa pamätnej tabule bola dokončená dňa 15. júna 1647, deň tento pripadol na sobotu, dá sa predpokladať, že kostol bol na druhý deň, t.j. 16. júna 1647 v nedeľu odovzdaný svojmu účelu v rámci slávnostných služieb Božích. Maďarským farárom bol vtedy Martin Madarász.

Evanjelický kostol bol postavený v období hornouhorskej renesancie. Je to impozantná jednoloďová baroková stavba, 36 m dlhá a 12 m široká, má krásnu dúhovú klenbu, na bočných stranách rad pilierov, na ktorých spočívajú bočné chóry. Na strednom chóre je umiestnený orgán a v apside sa nachádza mohutný oltár s krásnym oltárnym obrazom.

3. Kostol v jezuitskej držbe

V kapitole V znamení protireformácie sme objasnili osud kostola. V rokoch 1673-1682, 1687-1705 a 1711-1773 mali kostol v držbe jezuiti. Pokiaľ ide o kňažské funkcie v kostole, hodno poznamenať, že jezuiti od usadenia do r. 1690 mávali tu maďarského kazateľa „concionator hungaricus“, od toho roku slovenského kazateľa „concionator slovenicus“. (28/13)

Evanjelický kostol, prirodzene, kultove nevyhovoval jezuitom, preto museli ho vnútorne prispôsobiť vlastným potrebám. Ešte roku 1673 po prvom prevzatí dali postaviť nový hlavný oltár, zasvätený na počesť Panny Márie a dva vedľajšie oltáre, jeden na počesť Sv. Ignáca, patróna rádu, druhý na počesť Sv. Františka Xaverského. R. 1696 postavili v kostole oltár rádu: Altare Christi crucifixi et Dolorosae B.M. (28/14)

Za III. éry od roku 1711 do r. 1724 spojili kostol s kolégiom prechodom, krytou chodbou, ktorá bola r. 1867 odstránená pri prestavbe kolégia. Roku 1728 vymenili na chóre drevené zábradlie za murované, r. 1731 postavili ďalšie štyri oltáre, r. 1733 vymenili starý zvon za nový, väčší. Napokon pod hlavným oltárom vybudovali kryptu, ktorú r. 1754 rozšírili o 52 výklenkov (skrýše). V krypte pochovali 17 jezuitov a 1 plukovníka. (28/42) Vchod do krypty bol vraj z malej miestnosti pod ľavým schodišťom, zárubne ktorej sú vzácnym kamenárskym výtvorom 17. storočia. (8/50) Teraz je hrobkou štyroch obetí prešovskej jatky.

Jezuiti mali záľubu v barokovej nádhere. Z jezuitskej éry pochádzajú dosiaľ zachované rezbárske umelecké výtvory na organe (no organ je už evanjelický z r. 1787) a na organovom chóre (na zábradlí). Pri sakristii sa zachovalo drevorezbami bohato ozdobené jednosedadlové kňažské stallum a naproti štvorsedadlové kňažské stallum ozdobené štylizovanými farebnými ružami a ľaliami. Obidve stallá sú cennými barokovými umeleckými výtvormi.

4. Navrátenie kostola

Dňa 21. júla 1773 zrušil pápež Klement XIV. jezuitský rád. Už dňa 27. októbra 1773 prevzala trojčlenná komisia od Juraja Mačala, superiora a zároveň prešovského plebána, jezuitskú rezidenciu (kolégium) a kostol ako aj všetok majetok. (28/45) Kostol zatvorili a kolégium od r. 1774 slúžilo ako vojenský sklad.

Dôležitou otázkou bolo riešenie majetkoprávnych vecí zrušených rádov a kláštorov. Z majetku zrušených rádov sa utvoril tzv. študijný fond na udržovanie novozriadených škôl. Preto Jozef II. naliehal, aby sa také majetky odpredali a peniaze majú plynúť do spomenutého študijného fondu. Za takého stavu poveril Jozef II. r. 1783 najvyšším prípisom tunajšieho „tricesimatora“, t. j. tridsiatnika (=daňového výberčieho), Jakuba Lernera odpredať na dražbe bývalý jezuitský kostol a rezidenciu (kolégium). Licitácia bola stanovená na 24. mája 1783.

Evanjelici oboch zborov ponúkli, a pre istotu podali aj písomne ponuku dňa 24. mája 1783, za kostol a kolégium 5000,- zlatých o 10 zlatých viac ako mesto (3010 za kolégium a 1990 za kostol).
Poznámka: Dokument ponuky: Diversae representationibus Josephini Systhemata sa nachádza v mestskom archíve. (17/88)

Mesto Prešov robilo si nárok na kostol z dôvodu, že ho r. 1642 vskutku dalo vybudovať. Po kúpe chceli ho použiť na sklad vojenských zbraní. Za vnútorné zariadenie kostola ponúkalo mesto 1000 zl. v prospech študijného fondu. Veľký oltár a pobočné oltáre chceli prepustiť brestovskej cirkvi. Mesto bolo toho názoru, že zariadenie kostola zadovážili pátri z mestských postriedkov, preto po práve patrí zariadenie parochiálnej (mestskej) cirkvi a nie jezuitom. (17/87). Neprajníci sa pokúsili prekaziť schválenie zmluvy, no bez úspechu.

Kvôli historickej pravde hodno poznamenať, že priaznivé riešenie kostolnej otázky našlo porozumenie u cisára Jozefa II. Za svojej prvej návštevy 7.-9. júna 1770 v Prešove (ešte ako následník trónu) si pozrel starý kostol a školu. Návštevu opísal J. Kriebel, vtedajší farár. (14/15) Za svojej druhej návštevy v júli 1783 prijal na audencii predstaviteľov evanjelickej cirkvi, ktorí mu predostreli prosbopis a ponúkali ešte ďalších 1000,- zlatých za kostol a školu. Jozef II. si pozrel kosol a kolégium a prisľúbil vyhovieť žiadosti. Pri tejto príležitosti povedal, že kostol môže na bársčo upotrebiť, ale radšej ho dám im, „quia eundum vobiscum Deus veneramus“, pretože toho istého Boha velebujeme. (Nicolai 82)

Dňa 24. augusta 1784 bolo konečne rozhodnuté odovzdať evanjelikom kostol a kolégium, ak zaplatia 6000,- zlatých. Tak urobili 24. novembra 1784. (Pozri o tom prílohu)

Po odstránení menších prekážok a po podpísaní zmluvy dňa 24. novembra 1784 prevzali cirkevní predstavení formálne kostol a kolégium, slávnostne sa tak stalo 25. novembra 1784, kedy odovzdal Jakub Lerner a Jozef Schmitsek, mestský hlavný sudca, Žigmundovi Toperczerovi, cirkevnému dozorcovi, kľúče od kostola a kolégia.

Kvôli historickej pravde treba konštatovať, že na akte odovzdania sa zúčastnilo spontánne celé obyvateľstvo a nedošlo k nijakým rušivým momentom, naopak udalosť našla srdečnú odozvu. „Tento akt odovzdania kostola a školy stal sa opravdovým sviatkom zmierenia“ konštatuje výstižne Tesnoskalský. (17/91).

Kostol a kolégium sa dostali po 73 rokoch právoplatne do rúk pôvodných majiteľov – evanjelikov. Kúpna cena bola rozdelená takto: 1500 zl. na kostol a 500 zl. na kolégium zložili nemecký a slovenský zbor a 4000 zl. patronát Kolégia na kolégium.

Teraz bolo treba kostol opraviť a upraviť. Z celého nákladu opráv kostola a kolégia prevzali obidva zbory 1/8, z ktorej čiastky pripadli na nemecký zbor 2/3 a na slovenský 1/3. Vnútorné zariadenie prevzalo mesto. Zo starého dreveného kostola preniesli, čo sa dalo upotrebiť, do staronového kostola.

Kazateľnicu kúpili z Veľkej Lomnice, organ kúpil a daroval Samuel Steller, mestský senátor.

V tej súvislosti spomenieme autentickú správu o presťahovaní kostolného zariadenia, ako ju zaznamenal v Kronike žehnianskeho zboru vo svojich spomienkach priamy účastník sťahovania. Bol ním Andrej Csorba, niekdajší žehniansky farár, ktorý sa v tomto období vzdelával na tunajšej predmestskej škole. Csorba píše, že roku 1785 pred svätodušnými sviatkami spolu s ostatnými žiakmi pomáhali prenášať organ, oltár, obrazy … z predmestského kostola do prinavráteného kostola. Okrem toho žiaci nižších a vyšších tried mali určené ďalšie práce. Jedni mali za úlohu vyčistiť izby v Kolégiu, iní mali na starosti dať do poriadku chór v kostole. Csorba nadšene konštatuje: „Aký to bol div a aká radostná chvíľa, keď sme mohli posvätné veci z kostola z predmestia prenášať do nášho kostola“. (O tom píše J. Gajdoš, farár zboru vo v. v práci Z dejín ev. a. v. cirkevného zboru v Žehni. Rkp)

Dňa 8. mája 1785 lúčili sa veriaci „v cele prázdnom starom kostole, ostatnú kázeň kľačiac počúvali a sotva bolo niekoho, čo by suchými očami bol z kostola vyšiel“, tak opisuje historickú udalosť vtedajší farár slovenského zboru Samuel Nicolai (18/83).

Odvtedy obidva kostoly: evanjelický i katolícky, ktoré v minulosti boli predmetom bolestných sporov, stoja v plnej zhode vedľa seba, každý v službách svojich veriacich.

Na záver hodno odcitovať slová Samuela Nicolaia, ktoré povedal pri prvých službách Božích po prinavrátení kostola dňa 15. mája 1785: „… mejme všeobecnou ke všem lásku, i k těm, kterí se k cirkvi naši nepriznávají. V sousedství našem, spolumešťane naši, naši blížní a bratrové, podle svědomí svého, společnému s námi Bohu slouži. O, vystřihejme se, aby sme jím v nečem nezavdali pohoršení. … Jak příjemné vám jest ovoce snášenlivosti! Protož i vy snášenliví buďte. Ale mejte i co více jest, lásku. Nejlepší znamení dobrých křesťanů jest úpřimné bližných milování“. (str. 46)

O významnom akte svedčia dôležité dokumenty, ktoré v prílohe sprístupňujeme.

5. Príloha: Listiny o kúpe kostola a kolégia

Kúpna zmluva a potvrdenie o kostole a rezidencii zo dňa 24. novembra 1784 a 25. februára 1785.

Nadobúdacia listina kostola a kolégia, ktoré kedysi vystavali evanjelické stavy, neskoršie zaujali pátri Spoločnosti Ježišovej a premenili ho v svoju rezidenciu a až do zrušenia Spoločnosti taktiež oni ho mali v držbe, konečne však po zrušení rádu na základe dekrétu vydaného z milosti Jozefa II., najslávnejšieho cisára a kráľa nesmrteľnej pamäti, oproti vyplatenej sume 6000,- zlatých uvedením do predošlého stavu boli vrátené prešovským evanjelikom.

149   11
32   28

(Pôvodina latinská)

Potvrdenie

na šesťtisíc zlatých — kr., ktoré prešovský cirkevný zbor podľa augšburského vierovyznania ako kúpnu cenu za prešovskú bývalú jezuitskú rezidenciu a spolu za kostol k tejto patriacej, jemu na najvyšší rozkaz odovzdanej, u tunajšieho úradu tridsiatku zloženej kúpnej ceny v sume šesťtisíc zlatých pre Kráľovskú uhorskú generálnu finančnú dvornú komoru dnešného dňa správne a v hotovosti zaplatili. Na dôkaz toho tu vystavené úradné potvrdenie.

Budín dňa 25. februára 1785.

Jozef Klaus, účtovník L. S. Jozef Puchler, pokladník

(pôvodina nemecká)

Listina o odovzdaní a preberaní kostola a kolégia

Podľa najvyššieho rozkazu slávnej Kráľovskej uhorskej dvornej komory z 24. augusta t. r. vyneseného, avšak tunajšiemu Kráľovskému hlavnému úradu tridsiatku iba 6. t. m. došlého vysokého komorného nariadenia, tunajšia bývalá jezuitská rezidencia spolu k tejto patriacemu malému kostolu proti sume, zaplatenej dnešného dňa prostredníctvom spomenutého Kráľovského úradu tridsiatku, študijnému fondu 6.000,- zl. slovom šesťtisíc zl., Kráľovským hlavným tridsiatnikom pánom Jakubom Lernerom v náš prospech skutočne odstúpené a nám odovzdané boli a že sme tieto v mene prešovského evanjelického zboru správne prevzali, týmto potvrdzujeme.

Tak sa stalo v Prešove dňa 24. novembra 1784.

• Jakub Lerner, kráľovský tridsiatnik ako odovzdávajúci (p.h.)
• Žigmund Toperczer, tunajšieho prešovského evanjelického zboru t.č. cirkevný a školský dozorca ako preberajúci. (p.h.) (Poznámka: L. nemeckého zboru)
• Matej Faczony, tunajšieho prešovského evanjelického zboru t.č. cirkevný a školský dozorca ako preberajúci. (p.h.)(Poznámka: L. slovenského zboru)
• Ján Désy, hore uvedeného zboru školský pokladník. (p.h.)
• J. Samuel Waxmann, pokladník evanjelického zboru ako preberajúci. (p.h.)

(pôvodina nemecká)

B. V nových časoch (1785 —)

1. V staronovom kostole

Deň 15. mája 1785 ostane pamätným dňom prešovského evanjelictva. V ten deň po vyriešení celej kúpnopredajnej procedúry a po zadovážení potrebného kostolného zariadenia konali sa po 74 rokoch v späťzískanom, staronovom kostole prvé služby Božie. Odvtedy je kostol Božím stánkom ťažko skúšaného evanjelického zboru.

2. Prvé služby Božie

Z úcty pred dielom a činnosťou vtedajšej generácie, cirkevných predstaviteľov i veriacich si zasluhuje zmieniť sa o prvých službách Božích v staronovom kostole.

Prvé služby Božie v prinavrátenom kostole sa konali v prvú slávnosť svätodušnú dňa 15. mája 1785. A je zaujímavé, že presne v ten deň pred 138 rokmi r. 1647 bol kostol dokončený a odovzdaný službe Bohu.

Žiaľ, o priebehu dôstojnej slávnosti nieto podrobných a presných správ. Zachovali sa dva vzácne tlačené dokumenty: Nemecké piesne spievané spevokolom; Slovenská slávnostná kázeň, ktorú povedal miestny farár slovenského zboru Samuel Nicolai. Ide o udalosť v živote evanjelického zboru historického významu, preto venujme slávnosti patričnú pozornosť.

Príležitostné piesne prednesené spevokolom.

Des dreieinigen Gottes und Josephs, unseres Kaisers
alleröchste Gnade, von der Evangelischen deutschen
Gemeine in Eperies feierlich besungen am Einweihungs
Feste der neuerlangten Stadt-Kirche Im Jahre 1785 am 15.
Mai (gedruckt bei A. H. Pape)

V slovenskom preklade:

Trojjediného Boha a Jozefa,