VI. Evanjelická a. v. dcérocirkev v Rokycanoch

Kvôli ucelenosti pohľadu na históriu evanjelického cirkevného zboru prichodí venovať ešte pozornosť dcérocirkvi v Rokycanoch. Aký bol jej vývoj?

V doline Svinky veľmi skoro zapustili korene reformačné myšlienky, ktoré tu našli pripravenú pôdu. Mená obcí Rokycany, Janov poukazujú na to, že tieto obce boli založené husitmi, preto sa tu reformačné myšlienky skoro ujali.

Podľa historických údajov z r. 1636, resp. 1666 samostatnými evanjelickými zbormi boli: Rokycany (fílie Bzenov, Janov), Radačov, Bajerov, Meretice, Kojatice, Sedlice a Žipov. Zborovými farármi v tomto čase boli v Rokycanoch Jakub Radačin (1623), Martin Kudély (1636), v Radačove Lukáš Urbanides (1632) v Bajerove Ján Liha (1624), v Mereticiach Ján Svižian (1614), v Kojaticiach Blažej Dvorský (1614), v Sedliciach Damian Slatinský (1614) a v Žipove Martin Nicolaides (1663) (12/268 a n.) O sile evanjelictva svedčí skutočnosť, že v Radačove postavili si r. 1630 kostol.

Koncom 17. storočia nastúpila protireformácia. V rokoch 1670 – 1722 stratili evanj. zbory nielen svojich farárov a učiteľov, ale aj kostoly. Rokycanský kostol prevzal násilne služný Žigmund Sztankay, podobne kojatický Imrich Kolozsváry, jágerský kanoník. V týchto časoch mnohé zbory v Šariši zanikli, ale rokycanskí, janovskí, bzenovskí a mnohí diasporálni evanjelici si zachovali svoju vieru a dočkali sa nových, lepších čias, ktoré svitli dňa 25. októbra 1781 po vydaní Tolerančného ediktu cisárom Jozefom II.

Za takého stavu cirkevných vecí vydala Miestodržiteľská rada 22. 3. 1784 nariadenia č. 6446, podľa ktorého sa povolilo, aby sa – medzi inými obcami v okolí Prešova, v ktorých bývajú evanjelici – Rokycany, Kojatice, Bzenov, Janov, Suchá Dolina, Sedlice a Žipov stali fíliami (správnejšie azda diasporami) prešovského slovenského cirkevného zboru (12/118).

V nových pomeroch evvanjelici v týchto obciach neprestali túžiť po vlastnom Božom stánku, pravda, kde boli reálne predpoklady. Roku 1861 nariadilo dištriktuálne predsedníctvo postaviť pre veriacich v týchto filiách resp. diasporách najprv centrálnu školu. Po počiatočnom núdzovom umiestnení v domoch postavili si r. 1871 primeranú školu. Teraz postavili si druhý cieľ: vybudovať kostol. Bol to smelý plán s perspektívou do dlhšej budúcnosti. Plán dostal rázny impulz, keď radačovský statkár Gejza Hedry r. 1916 daroval pre stavbu kostola pozemok v Bzenove, no pod tou podmienkou, že ho vybudujú do r. 1929. Pre svetovú vojnu a po nej pre nezriadené cirkevné pomery a v popredvratových rokoch aj v samotnom prešovskom cirkevnom zbore nebolo možné realizovať nákladnú stavbu. K tomu všetkému nastali spory medzi rokycanskými a bzenovskými cirkevníkmi, ktorí chceli mať kostol vo svojej obci. Každá stránka mala vážne dôvody. Roku 1929 došlo k dohode. Na konvente dňa 4. 8. 1929 padlo jednomyselné rozhodnutie, že kostol bude postavený v Rokycanoch. Po tomto rozhodnutí bolo vážnou a aktuálnou úlohou finančne a materiálne zabezpečiť stavbu kostola. Aby budúce generácie poznali úsilie ich predkov o stavbu kostola, t.j. ťažkosti a ich prekonanie, obetavosť a pracovné nadšenie cirkevníkov, žiada sa v primeranej skratke zaznamenať tieto skutočnosti.

Pozemok daroval rokycanskej dcérocirkvi Štefan Čop, ktorý bol neskoršie vymenený za pozemok, na ktorom dnes stojí kostol. Stavebný materiál i stavebné náklady boli zabezpečené z majetkovej dane všetkých cirkevníkov, ďalej podporami dištriktu a cirkevných zborov ako aj zbierkami a darmi jednotlivcov zo širšieho okolia, ba aj rodáci v USA štedro podporili vznešené úsilie.

Keď bol pripravený stavebný materiál ako aj projekt, vypracovaný architektom Bartolomejom Patzeltom, začalo sa po posviacke základného kameňa 22. 6. 1930 so stavbou. Kostol vybudovala prešovská staviteľská firma J.Buša a V. Dundr. Stavba bola dokončená 1. novembra 1930 a stála Kčs 107 050,–.

Kostol však bol prázdny, bez vnútorného zariadenia a bez bohoslužobných potrieb. Tu stáli cirkevníci pred ďalšou úlohou: vybaviť vnútro kostola a zadovvážiť potrebné bohoslužobné predmety. Aj tieto úlohy dokázali úspešne splniť. Štedrí darcovia – domáci i mimozboroví – peňažnými oferami, hlavne však jednotlivci venovaním bohoslužobných predmetov preukázali svoju lásku k Božiemu stánku. Nie je cieľom tejto kapitoly uvádzať všetkých darcov, ich mená s výkazom peňažných a materiálnych obetí, povinných príspevkov a dobrovoľnej práce sú zvečnené v histórii stavby kostola.

Pekný oltár je dielom rrezbárskeho majstra Floriána Kellera a stolárského majstra Jozefa Sepešiho. Postavenie oltára si vyžiadalo Kčs 16 700,–. Maliarsku prácu urobil chrámový maliar Ján Koch. Oltárny obraz namaľoval a daroval Alexander Ižo, hanušovský evanj. farár. Organ je darom Kolégia, odkiaľ bol do Rokycan prevezený.

Kostol bol posvätený dňa 14. júna 1931 biskupom Dr.Vl.P. Čobrdom, ked