Dejiny evanjelického cirkevného zboru podľa augsburského vyznania v Prešove.

Autor historickej časti: Ervín Lazar; Autor súčasnosti: Ján Midriak
Na vydanie pripravil: Ján Midriak; Vydavateľ: Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prešove; Knižne vydané v októbri 1983

Kvôli ucelenosti pohľadu na históriu evanjelického cirkevného zboru prichodí venovať ešte pozornosť dcérocirkvi v Rokycanoch. Aký bol jej vývoj?

V doline Svinky veľmi skoro zapustili korene reformačné myšlienky, ktoré tu našli pripravenú pôdu. Mená obcí Rokycany, Janov poukazujú na to, že tieto obce boli založené husitmi, preto sa tu reformačné myšlienky skoro ujali.

Podľa historických údajov z r. 1636, resp. 1666 samostatnými evanjelickými zbormi boli: Rokycany (fílie Bzenov, Janov), Radačov, Bajerov, Meretice, Kojatice, Sedlice a Žipov. Zborovými farármi v tomto čase boli v Rokycanoch Jakub Radačin (1623), Martin Kudély (1636), v Radačove Lukáš Urbanides (1632) v Bajerove Ján Liha (1624), v Mereticiach Ján Svižian (1614), v Kojaticiach Blažej Dvorský (1614), v Sedliciach Damian Slatinský (1614) a v Žipove Martin Nicolaides (1663) (12/268 a n.) O sile evanjelictva svedčí skutočnosť, že v Radačove postavili si r. 1630 kostol.

Koncom 17. storočia nastúpila protireformácia. V rokoch 1670 – 1722 stratili evanj. zbory nielen svojich farárov a učiteľov, ale aj kostoly. Rokycanský kostol prevzal násilne služný Žigmund Sztankay, podobne kojatický Imrich Kolozsváry, jágerský kanoník. V týchto časoch mnohé zbory v Šariši zanikli, ale rokycanskí, janovskí, bzenovskí a mnohí diasporálni evanjelici si zachovali svoju vieru a dočkali sa nových, lepších čias, ktoré svitli dňa 25. októbra 1781 po vydaní Tolerančného ediktu cisárom Jozefom II.

Za takého stavu cirkevných vecí vydala Miestodržiteľská rada 22. 3. 1784 nariadenia č. 6446, podľa ktorého sa povolilo, aby sa – medzi inými obcami v okolí Prešova, v ktorých bývajú evanjelici – Rokycany, Kojatice, Bzenov, Janov, Suchá Dolina, Sedlice a Žipov stali fíliami (správnejšie azda diasporami) prešovského slovenského cirkevného zboru (12/118).

V nových pomeroch evvanjelici v týchto obciach neprestali túžiť po vlastnom Božom stánku, pravda, kde boli reálne predpoklady. Roku 1861 nariadilo dištriktuálne predsedníctvo postaviť pre veriacich v týchto filiách resp. diasporách najprv centrálnu školu. Po počiatočnom núdzovom umiestnení v domoch postavili si r. 1871 primeranú školu. Teraz postavili si druhý cieľ: vybudovať kostol. Bol to smelý plán s perspektívou do dlhšej budúcnosti. Plán dostal rázny impulz, keď radačovský statkár Gejza Hedry r. 1916 daroval pre stavbu kostola pozemok v Bzenove, no pod tou podmienkou, že ho vybudujú do r. 1929. Pre svetovú vojnu a po nej pre nezriadené cirkevné pomery a v popredvratových rokoch aj v samotnom prešovskom cirkevnom zbore nebolo možné realizovať nákladnú stavbu. K tomu všetkému nastali spory medzi rokycanskými a bzenovskými cirkevníkmi, ktorí chceli mať kostol vo svojej obci. Každá stránka mala vážne dôvody. Roku 1929 došlo k dohode. Na konvente dňa 4. 8. 1929 padlo jednomyselné rozhodnutie, že kostol bude postavený v Rokycanoch. Po tomto rozhodnutí bolo vážnou a aktuálnou úlohou finančne a materiálne zabezpečiť stavbu kostola. Aby budúce generácie poznali úsilie ich predkov o stavbu kostola, t.j. ťažkosti a ich prekonanie, obetavosť a pracovné nadšenie cirkevníkov, žiada sa v primeranej skratke zaznamenať tieto skutočnosti.

Pozemok daroval rokycanskej dcérocirkvi Štefan Čop, ktorý bol neskoršie vymenený za pozemok, na ktorom dnes stojí kostol. Stavebný materiál i stavebné náklady boli zabezpečené z majetkovej dane všetkých cirkevníkov, ďalej podporami dištriktu a cirkevných zborov ako aj zbierkami a darmi jednotlivcov zo širšieho okolia, ba aj rodáci v USA štedro podporili vznešené úsilie.

Keď bol pripravený stavebný materiál ako aj projekt, vypracovaný architektom Bartolomejom Patzeltom, začalo sa po posviacke základného kameňa 22. 6. 1930 so stavbou. Kostol vybudovala prešovská staviteľská firma J.Buša a V. Dundr. Stavba bola dokončená 1. novembra 1930 a stála Kčs 107 050,–.

Kostol však bol prázdny, bez vnútorného zariadenia a bez bohoslužobných potrieb. Tu stáli cirkevníci pred ďalšou úlohou: vybaviť vnútro kostola a zadovvážiť potrebné bohoslužobné predmety. Aj tieto úlohy dokázali úspešne splniť. Štedrí darcovia – domáci i mimozboroví – peňažnými oferami, hlavne však jednotlivci venovaním bohoslužobných predmetov preukázali svoju lásku k Božiemu stánku. Nie je cieľom tejto kapitoly uvádzať všetkých darcov, ich mená s výkazom peňažných a materiálnych obetí, povinných príspevkov a dobrovoľnej práce sú zvečnené v histórii stavby kostola.

Pekný oltár je dielom rrezbárskeho majstra Floriána Kellera a stolárského majstra Jozefa Sepešiho. Postavenie oltára si vyžiadalo Kčs 16 700,–. Maliarsku prácu urobil chrámový maliar Ján Koch. Oltárny obraz namaľoval a daroval Alexander Ižo, hanušovský evanj. farár. Organ je darom Kolégia, odkiaľ bol do Rokycan prevezený.

Kostol bol posvätený dňa 14. júna 1931 biskupom Dr.Vl.P. Čobrdom, kedy farárom zboru bol senior Július Hajdu, ktorý sa veľmi zaslúžil o stavbu kostola.

Rok 1981 bol polstoročným jubilejným rokom trvania kostola. Za tých 50 rokov bol kostol r. 1947 znovu vymaľovaný, boli urobené niektoré zlepšenia. Pood lavicami sa položila nová podlaha, steny celého kostola boli obložené červeným smrekom, inštalované boli tri akumulačné pece, starý luster vymenený dvoma novými kryštálovými (starý bol prevezený do zborového domu v Prešove). Bola opravená ohrada okolo kostola, preniesol sa zvon z cintorína v Prešove a inštaloval sa na veži, ktorá sa pri tej príležitosti opravila a zároveň aj celá fasáda kostola a strecha kostola dostala nový náter (1977).

Slovo uznania si zasluhujú horliví činovníci, ktorí pred polstoročím, v čase stavby kostola stáli na čele cirkevného zboru a ktorí sa zanietene pričinili o uskutočnenie diela. V čase stavby kostola bol v Rokycanoch kurátor Štefan Čop. Horliví kurátori po postavení kostola boli: v Janove Ján Kačmár (+28.4.1978), v Bzenove Ján Beňko (+16.10.1977).

Terajší kurátori: v Rokycanoch Ján Jaško, v Janove Ján Olejár, v Bzenove Štefan Beňko a v Žipove Ján Harčár.

V jubilejnom roku farárom cirkevného zboru je Ján Midriak, ktorý dochádza do fil. kostola na služby Božie každú druhú nedeľu.

Filiálny cirk. zbor v Rokycanoch si pripomenul vzácne 50-ročné jubileum trvania kostola na slávnosti dňa 21. júna 1981, za účasti biskupa VD Dr. Júliusa Filu z Košíc, ktorý na službách Božích kázal. Kostol nemohol pojať všetkých účastníkov domácich aj z okolia. Dobré počasie dovolilo počúvať slávnostné prejavy vonku. Zvláštnosťou slávnosti bola neúčasť cirk.-zborového farára J. Midriaka, ktorý slávnosť síce pripravil, ale bezprostredne pred nedeľou musel sa podrobiť operácii v prešovskej nemocnici.

Z histórie stavby jubilujúceho kostola prečítal J. Velebír, farár zo Sabinov, liturgovali farári v.v. D. Dzúrik a J. Gajdoš. Spieval cirkevný zborový spevokol a do programu slávnosti zapojila sa i mládež z Prešova. Onemocnený farár J. Midriak poslal slávnosti pozdrav, ktorý prečítal cirk. zborový dozorca J. Semko. Pozdrav odznel v nasledovnom zmysle:

Milý zbor, bratia a sestry!

Nebol by som si veru myslel, že päťdesiatročné jubileum postavenia rokycanského chrámu Božieho nebudem svätiť spolu s Vami, ale v nemocnici. Z večera do rána sa veci však môžu zmeniť. Nebolo veľa treba všetko mohlo dopadnúť ešte horšie. Nikomu z nás nech nechýba na opatrnosti! Zároveň však treba sa nám vo všetkom pokoriť pod mocnú ruku Božiu. Boh nerobí chyby. A tak aj keď chýbam pri tejto milej slávnosti, nie je to nijaké nešťastie.

Počuli ste správu (aspoň v skratke), ktorú pred päťdesiatimi rokmi podal pri posviacke kostola vtedajší farár zboru, senior Július Hajdu. Chcelm som vec spracovať a doplniť o nové údaje, najmä z posledných rokov. Nezostalo už času, vrátime sa k veci inak a inokedy. Týmito slovami Vás chcem len pozdraviť a priať Vám, domáci i hosťom, aby ste sa dobre cítili a aby slávnosť zostala nadlho milou v spomienkach. Aby povzbudila k ešte horlivejšej návšteve tohto milého chrámu. Len sem mnohí radi chodievali a chodievajú. Pre bývalého farára zboru a seniora Ct.J.Handzu bol tento kostolík zvlášť milý. Mal viacero dôvodov, pre ktoré priľnul k nemu láskou celého srdca. Ale aj farár Koričánsky a senior Hajdu tu mávali svoju tichú oázu. Už viac ako desať rokov stretáme sa spolu na tomto mieste a viete, že je nám tu dobre. Pri Božom Slove je vždy dobre. Som presvedčený, že ste chrám k dnešnej slávnosti pekne pripravili. Bol by si zaslúžil pri takom jubileu celkove nový šat. Nedalo sa už čakať, lebo veža vyžadovala okamžitý zásah. Ukázalo sa, že fasádu bolo treba v niektorých častiach previesť premyslenejšie a zodpovednejšie. Až sa skončí generálna oprava prešovského chrámu, zostane nám úkol na chráme rokycanskom. S Božou pomocou to stihneme. K plnej spokojnosti slúžia však dva krásne kryštálové lustre v chráme, kým starý, pôvodný, sa pekne uplatnil na fare v malej zborovej sieni. Tak isto tretí zvon, prenesený na vežu z prešovského cintorína. Úprava okolia, plot a iné veci boli starosťou domácich, najmä brata kurátora Štefana Čopa, ktorý za vyše tridsať rokov konal verne túto službu v Rokycanoch. Pozdravujem ho a novému bratovi kurátorovu Jánovi Jaškovi, ktorého sme na jar tohto roku zvolili, prajem Božie požehnanie a nám vzájomnú dobrú spoluprácu.

Milí bratia a sestry! Po niekoľkých dňoch pripútania na lôžko je telesný organizmus oslabený a vyčerpaný. Učili ma v posledných dňoch znova chodiť a držať rovnováhu. Keď ma postavili na nohy, točil sa so mnou svet a zahmlievalo sa mi pred očami. Zdravotné sestry hovorili: „Hlboko dýchajte a dívajte sa hore!“ Neprestávajte sa dívať hore!“ A skutočne, keď človek zhlboka dýcha a díva sa hore, mdloba ustupuje, rovnováha sa vracia, je možný krok. Za tú lekciu posledných dní som nesmierne vďačný a chcem sa s ňou rozdeliť s Vami v duchovnom zmysle: Milí bratia a sestry, len zhlboka dýchajme a dívajme sa hore! Hore k Pánovi! „Pozdvihujem si oči k vrchom, odkiaľže mi príde pomoc? Od Hospodina je moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem,“ – hovorí žalmista. Tak sa chceme dívať hore k Bohu, k nebeskému Pánovi do ďalších rokov v tomto chráme. To je Jeho príkaz, lebo ak sa len dolu dívame, zatočí sa hlava, neudržíme rovnováhu. A zhlboka dýchajme, t.j. z hĺbky viery, ktorá nás udrží. Keď bude tak, bude funkcia tohto chrámu do druhého polstoročia požahnaná. A to si úprimne prajeme, ďakujúc dnes jeho staviteľom. Všetkých Vás srdečne pri dnešnej slávnosti pozdravuje Váš cirkevno-zborový farár

Ján Midriak.

Obsah

I. Predreformačné spoločenské pomery

II. Od počiatku reformácie až po tolerančný patent

  1. Počiatky a šírenie reformačného učenia
  2. Udomácnenie reformácie
  3. Prvý nástup proti reformačnému hnutiu
  4. Upevňovanie reformácie
  5. Začiatky cirkevného zriadenia
  6. Spory o cirkevnom učení
  7. Zavŕšenie cirkevného zriadenia.
  8. V znamení protireformácie (1670-1781)
  9. Odobratie kostolov
  10. Predmestský drevený kostol
  11. Protireformačné ciele
  12. Medzicirkevné vzťahy
  13. Posledná fáza protireformácie
  14. Tolerančný patent

III. Vývoj cirkevného zboru

  1. Vývoj cirkevného zriadenia
  2. Vývoj cirkevného zboru
  3. Počet duší
  4. Fary ev. cirk. zborov

IV. Dejiny kostola

  1. Od vybudovania po navrátenie kostola
  2. V nových časoch (1785 —)

V. Farári a dozorcovia

  1. Farári a kazatelia v mestskom zbore
  2. Farári predmestských zborov
  3. Farári od prinavrátenia kostola
  4. Farári v rokoch 1919 – 1945
  5. Farári od r. 1945
  6. Zboroví dozorcovia
  7. Zaslúžili činovníci

VI. Dcérocirkev v Rokycanoch

VII. Školy cirkevných zborov

VIII. Posviacka obnoveného kostola r.1982

Doslov

Zoznam použitej literatúry