Predhovor

Sú udalosti, ktoré sa svojím významom zapíšu hlboko nielen do pamäti súčasníkov, ale aj do dejín väčších spoločenských celkov. Jednou z takýchto udalostí je udalosť, ktorá sa odohrala 25. Júna 1530 v nemeckom meste Augsburgu. Tam na ríšskom sneme, ktorý zvolal vtedajší nemecký cisár Karol V., bolo prečítané vyznanie, ktoré predložili prívrženci Lutherovej reformácie. Tento rozsahom neveľký, vonkajšou formou nenápadný, ale svojím obsahom nesmierne závažný a dôležitý spis, v ktorom evanjelickí kresťania opísali jednoducho, ale presvedčivo, čo veria a vyznávajú, sa natrvalo zapísal do cirkevných dejín, najmä však do dejín reformácie dr. Martina Luthera a cirkvi, ktorá prijala toto vyznanie viery ako smerodajné vysvetlenie Svätého písma. Toto vyznanie vošlo do cirkevných dejín, hlavne do dejín evanjelickej cirkvi, pod menom Augsburské vyznanie. Veľká časť cirkví, ktoré prijali Augsburské vyznanie za svoje hlavné vierovyznanie, prirodzene, popri ekumenických vyznaniach (Viera všeobecná kresťanská, Nicejské vyznanie a Atanáziovo vyznania), dostala svoje pomenovanie podľa tohto vierovyznania. To platí aj o našej cirkvi. Jej úradné pomenovanie je Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v ČSSR.

Augusburské vyznanie napísal najbližší spolupracovník Martina Luthera Filip Melanchton. Stalo sa tak preto, lebo Luther sa nesmel nikde v tom čase objaviť, nakoľko bol v ríšskej kliatbe. Melanchton napísal toto vyznanie v dvoch rečiach, a to v nemeckej a latinskej. Konečné znenie celého vyznania odsúhlasil sám Luther. Vyznanie bolo v obidvoch zneniach (v nemeckom i latinskom) predložené 25. júna 1530 cisárovi, ktorý dal súhlas, aby bolo na sneme verejne prečítané, a to v nemeckom znení. Obsah vyznania údajne zapôsobil veľmi silným dojmom na mnohých prítomných biskupov, ba i na samého cisára.

Augsburské vyznanie prijali za svoje vyznanie viery postupne a dosť rýchlo početné nemecké mestá, ba celé oblasti a už v priebehu 16. Storočia sa toto vyznanie stalo s Lutherovým Malým katechizmom najznámejšou knihou Lutherovej reformácie. Pri 50. Výročí vzniku Augsburského vyznania, totiž r. 1580, sa Augsburské vyznanie stalo prvým vierovyznaním, prvou vierovyznanskou knihou evanjelickej cirkvi podľa Augsburského vyznania. Prvý raz vyšlo Augsburské vyznanie v apríli 1531, a to v nemčine i latinčine. O toto vydanie sa postaral Filip Melanchton. Je pochopiteľné, že postupne, ako sa šírili myšlienky Lutherovej reformácie a vznikali cirkevné zbory obnovenej cirkvi, bolo vydávané aj Augsburské vyznanie, a to vo všetkých oblastiach Európy.

Nebolo tomu ináč ani v našich krajinách. Prvý preklad Augsburského vyznania vyšiel v r. 1540, zaručene však v roku 1576, lebo na tento preklad sa odvoláva aj Juraj Tranovský, ktorý vydal Augsburské vyznanie vo svojom preklade v r. 1620. Od tej doby vyšlo v reči známej nám ako reč Kralickej Biblie vcelku 11 vydaní. V našej evanjelickej cirkvi sa najviac používa vydanie a preklad biskupa Bedricha Baltika z r. 1879, ako aj Jána Lešku z r. 1898, ktoré sa nachádza v jeho preklade všetkých symbolických kníh a ktoré vyšlo pod názvom Liber concordiae, Kniha svornosti v Békéscsabe v spomínanom roku. Pri 400. výročí Augsburského vyznania v roku 1930 vydal tento preklad Ján Drobný, ktorý podal k nemu vysvetlenie jednotlivých článkov. V tom istom roku vyšiel preklad v slovenčine, ktorý urobil Ján Jahoda, farár žibritovský, a zrevidovali dr. Ján Kvačala, dr. Michal Lúčanský a Gustáv Plavec. V USA vydali slovenský preklad Augsburského vyznania farár Andrej Rolík a Jozef Horváth v Pittsburgu, tiež v r. 1930. Vzhľadom na to, že za posledných 50 rokov toto vyznanie nebolo viac vydané a vzhľadom i na jeho trvalý význam pre život a prácu našej cirkvi, ako aj preto, že v roku 1980 si toto vyznanie pripomína 450. výročie svojho vzniku, rozhodli vedúce grémiá našej cirkvi, aby toto vyznanie bolo preložené do modernej slovenskej reči a vydané ako úradný preklad našej cirkvi. Tento preklad urobili Rudolf Koštial, biskup Západného dištriktu, a podpísaný. Preklad bol schválený bohoslužobným výborom a dňa 7. Novembr