Z opravdivej lásky a osobitného úsilia vyniesť pravdu na svetlo má sa vo Wittenbergu dišputovať o nasledujúcich výpovediach pod predsedníctvom ctihodného otca Dr. Martina Luthera, augustiniána, magistra slobodných umení a Písma svätého, ako aj riadneho učiteľa. Prosí preto tých, čo nie sú prítomní a nemôžu si s nami vymeniť názory, aby to urobili písomne. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.

Dr. Martin Luther, 1517

Publikované v: Dr. Martin Luther, Výber zo spisov.
zost. J.Michalko, R.Koštial. vyd.VESNA, Bratislava, pre TRANOSCIUS, Liptovský Mikuláš, 1990.
ISBN 80-85128-70-5, s.16-20.

  1. Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte“ atď., tak chce, aby celý život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.
  2. A takéto slovo nemožno chápať z hľadiska sviatosti pokánia, to jest ako spoveď a zadosťučinenie udeľované kňazským úradom.
  3. Nerozumel tým ani vnútorné pokánie; veď vnútorné pokánie nie je nanič, nie je nijakým pokáním, ak nepôsobí navonok všelijaké umŕtvovanie tela.
  4. Preto Boží trest trvá, kým človek má v nenávisti sám seba, to je pravé vnútorné pokánie, totiž až po prechod z tohto do večného života.
  5. Pápež nechce ani nemôže nijaké iné tresty odpustiť než tie, ktoré uložil zo svojej vôle alebo podľa cirkevných ustanovení.
  6. Pápež nemôže nijakú vinu za hriech inak odpustiť, len tak, keď vyhlási a potvrdí, že Boh ju odpustil; alebo keď to činí v prípadoch, ktoré si vyhradil pre seba, a v tých, ak nimi človek pohrdne, vina ostáva nezrušená a neodpustená.
  7. Boh nikomu neodpúšťa vinu, koho by súčasne celkom nepokoril a nepodriadil kňazovi ako svojmu zástupcovi.
  8. Cirkevné ustanovenia, ako sa treba spovedať a kajať, sú uložené iba živým a nič sa podľa nich nesmie ukladať umierajúcim.
  9. Je teda dobrodením Ducha Svätého v pápežovi, keď on všade v svojich nariadeniach vyníma prípad smrti a najvyššej biedy.
  10. Kňazi konajú nerozumne a zle, keď umierajúcim ľuďom zadržujú cirkevné pokánie až pre očistec, aby až tam učinili zadosť.
  11. Táto burina, že cirkevné pokánie alebo zadosťučinenie menia na tresty očistca, bola zasiata, zatiaľ čo biskupi spali.
  12. Kedysi za „kanonické tresty“, to jest pokánie a zadosťučinenie za spáchané hriechy ukladali nie po, ale pred rozhrešením, aby sa skúmalo, či je ľútosť opravdivá.
  13. Umierajúci už za všetko pykajú svojou smrťou a už odumreli trestom cirkevných zákonov, a tak právom sú od nich oslobodení.
  14. Nedokonalá pobožnosť alebo nedokonalá láska umierajúceho nutne prináša so sebou veľké obavy, áno, o čo je ľáska menšia, o to je väčší strach.
  15. Tento strach a hrôza samy osebe – nehovoriac o iných veciach – stačia na to, aby dali pocítiť biedu a súženie očistca, pretože sa približujú úzkostiam a zúfalstvu.
  16. Peklo, očistec a nebo sa asi tak líšia od seba, ako úplné zúfalstvo, temer zúfalstvo a istota spasenia.
  17. Ako sa zdá, duše v očistci potrebujú, aby sa strach a hrôza umenšili, ale súčasne, aby pri nich rástla a zveľaďovala sa láska.
  18. Zdá sa však, že nemožno dokázať ani rozumnými dôvodmi ani Písmom, že by sa duše v očistci nenachádzali v stave zásluh alebo pribúdania lásky.
  19. Zdá sa, že ani to sa nedá dokázať, že by duše v očistci, aj keď nie všetky, si boli isté svojou blaženosťou a bez obáv o ňu, hoci my v tom istotu máme.
  20. Preto slovami: „Úplné odpustenie všetkých trestov“ nemyslí pápež, že sa vôbec všetky tresty odpúšťajú, ale len tie, ktoré on sám uložil.
  21. Mýlia sa teda všetci tí kazatelia odpustkov, ktorí hovoria, že pápežovým odpustkom je človek zbavený každého trestu a získa spasenie.
  22. Áno, pápež dušiam v očistci neodpúšťa ani jeden jediný trest, ktorý by si v tomto živote boli museli podľa cirkevných ustanovení odpykať.
  23. Veru, ak je možné niekomu udeliť odpustenie všetkých trestov, tak určite len tým najdokonalejším, to značí len máloktorým.
  24. Preto musí byť väčšina ľudí oklamávaná tými najnevyberanejšími a vystatovačnými sľubmi, že sú oslobodení od všetkých trestov.
  25. Tú istú moc, ktorú má nad očistcom pápež vo všeobecnosti, má aj každý biskup a duchovný pastier vo svojom biskupstve a vo svojej farnosti osobitne.
  26. Pápež veľmi dobre robí aj tým, že udeľuje dušiam odpustenie nie na základe moci kľúčov (ktorú v tomto rozsahu nemá), ale pomocou príhovorných modlitieb.
  27. Ľudské rečičky kážu tí, čo tvrdia, že len čo groš vhodený do truhlice zazvoní, duša vyletí z očistca.
  28. Isté je to, že len čo groš zazvoní v truhlici, narastá zisk a lakomstvo, avšak pomoc a príhovorná modlitba cirkvi závisí jedine na Božej dobrej vôli.
  29. Kto vie, či aj všetky duše v očistci chcú byť vykúpené, ako sa vraví, že sa stalo sv. Severínovi a Paschálovi.
  30. Nikto nie si je istý, že je jeho ľútosť úprimná; ešte menej si môže byť istý, že dostal úplné odpustenie hriechov.
  31. Ako sú zriedkaví tí, čo majú opravdivú ľútosť, práve tak sú zriedkaví aj tí, čo získajú opravdivé odpustenie, to značí, že sú veľmi zriedkaví.
  32. Tí budú aj so svojimi učiteľmi zatratení, čo sa nazdávajú, že pomocou odpustkov majú istotu spásy.
  33. Veľmi sa treba varovať tých, čo hovoria, že pápežov odpustok je najvyšším a neoceniteľným darom Božím, ktorým je človek zmierený s Bohom.
  34. Lebo odpustková milosť sa vzťahuje len na tresty sviatostného zadosťučinenia, ktoré uložili ľudia.
  35. Nekresťansky kážu tí, čo si chcú duše z očistca vykúpiť alebo získať spovedné lístky, nepotrebujú ľútosť.
  36. Každý kresťan, ktorý pociťuje pravú ľútosť nad svojimi hriechmi, má úplné odpustenie trestu aj viny, ktoré mu patrí aj bez odpustkov.
  37. Každý opravdivý kresťan, či živý alebo mŕtvy, má účasť na všetkých duchovných pokladoch Krista a cirkvi z daru Božieho, aj bez odpustkov.
  38. Predsa však pápežovým odpustením a udeľovaním sa nemá pohŕdať, lebo (ako už bolo povedané) jeho odpustenie je vyhlásením Božieho odpustenia.
  39. Je nesmierne ťažké aj pre najučenejšieho teológa chváliť pred ľudom súčasne márnotratné udeľovanie odpustkov a pravú ľútosť.
  40. Opravdivá ľútosť vyhľadáva a miluje trest; plnosť odpustkov však zbavuje trestu a pôsobí, že človek naň zanevrie, aspoň vtedy, keď je na to príležitosť.
  41. O pápežových odpustkoch treba opatrne kázať, aby sa prostý človek nesprávne nedomnieval, že majú prednosť pred ostatnými skutkami lásky.
  42. Kresťanov treba poučovať, že nie je pápežovou mienkou, aby sa kupovanie odpustkov rovnalo nejakému skutku milosrdenstva.
  43. Kresťanov treba poučovať, že ten, kto chudobnému dáva, núdznemu požičiava, lepšie robí, ako keby si kúpil odpustky.
  44. Lebo skutkami lásky rastie láska a človek sa stáva lepším. Odpustkami sa však nestáva lepším, ale len zbaveným trestov.
  45. Kresťanov treba poučovať, že kto necháva svojho blížneho trpieť biedu a bez ohľadu na to si kúpi odpustok, nezískal pápežovo odpustenie, ale privodí na seba Božiu nemilosť.
  46. Treba učiť kresťanov, že keď neoplývajú nadmerným bohatstvom, povinní sú ponechať si to, čo patrí ku každodenným potrebám pre svoj dom, a nie premárniť to za odpustky.
  47. Kresťanov treba poučovať, že kupovanie odpustkov je dobrovoľné, a nie nariadené.
  48. Kresťanov treba poučovať, že keď pápež udeľuje odpustky, viacej potrebuje nábožnú modlitbu a ju aj väčšmi požaduje než peniaze.
  49. Kresťanov treba učiť, že pápežove odpustky sú dobré, kým sa človek na ne nespolieha, naproti tomu nič nie je škodlivejšie, ako keď následkom toho stratí človek bázeň Božiu.
  50. Kresťanov treba poučiť, že keby pápež vedel o vydieračstve predavačov odpustkov, mal by radšej chcieť, aby Chrám sv. Petra zhorel na popol, než aby ho stavali z kože, mäsa a kostí jeho ovečiek.
  51. Kresťanov treba poučiť, že pápež, ako je povinný, by aj svoje vlastné peniaze rozdelil tým mnohým ľuďom, ktorých teraz niektorí predavači odpustkov pripravili o ich peniaze, aj keby sa na to mal predať Chrám sv. Petra.
  52. Získať spasenie odpustkami je márnou nádejou, aj keby odpustkový poverenec, ba sám pápež, vlastnú dušu dal za to do zálohu.
  53. Nepriateľmi Kristovými a pápežovými sú tí, čo kvôli kázaniu odpustkov celkom zakazujú v iných kostoloch zvestovať slovo Božie.
  54. Krivdí sa slovu Božiemu, keď sa v kázni venuje práve toľko času, ba ešte viacej, vyhlasovaniu odpustkov, ako slovu Božiemu.
  55. Pápežovou mienkou nemôže byť nič iné, než keď za odpustky, ktoré majú malú hodnotu, jedným zvonom, prostou okázalosťou a slávnosťou hlásajú, aby sa naproti tomu evanjelium ako najcennejšie ctilo a slávilo so sto zvonmi, stonásobnou okázalosťou a obradmi.
  56. „Poklady“ cirkvi, z ktorých