Z opravdivej lásky a osobitného úsilia vyniesť pravdu na svetlo má sa vo Wittenbergu dišputovať o nasledujúcich výpovediach pod predsedníctvom ctihodného otca Dr. Martina Luthera, augustiniána, magistra slobodných umení a Písma svätého, ako aj riadneho učiteľa. Prosí preto tých, čo nie sú prítomní a nemôžu si s nami vymeniť názory, aby to urobili písomne. V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen.

Dr. Martin Luther, 1517

Publikované v: Dr. Martin Luther, Výber zo spisov.
zost. J.Michalko, R.Koštial. vyd.VESNA, Bratislava, pre TRANOSCIUS, Liptovský Mikuláš, 1990.
ISBN 80-85128-70-5, s.16-20.

  1. Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte“ atď., tak chce, aby celý život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.
  2. A takéto slovo nemožno chápať z hľadiska sviatosti pokánia, to jest ako spoveď a zadosťučinenie udeľované kňazským úradom.
  3. Nerozumel tým ani vnútorné pokánie; veď vnútorné pokánie nie je nanič, nie je nijakým pokáním, ak nepôsobí navonok všelijaké umŕtvovanie tela.
  4. Preto Boží trest trvá, kým človek má v nenávisti sám seba, to je pravé vnútorné pokánie, totiž až po prechod z tohto do večného života.
  5. Pápež nechce ani nemôže nijaké iné tresty odpustiť než tie, ktoré uložil zo svojej vôle alebo podľa cirkevných ustanovení.
  6. Pápež nemôže nijakú vinu za hriech inak odpustiť, len tak, keď vyhlási a potvrdí, že Boh ju odpustil; alebo keď to činí v prípadoch, ktoré si vyhradil pre seba, a v tých, ak nimi človek pohrdne, vina ostáva nezrušená a neodpustená.
  7. Boh nikomu neodpúšťa vinu, koho by súčasne celkom nepokoril a nepodriadil kňazovi ako svojmu zástupcovi.
  8. Cirkevné ustanovenia, ako sa treba spovedať a kajať, sú uložené iba živým a nič sa podľa nich nesmie ukladať umierajúcim.
  9. Je teda dobrodením Ducha Svätého v pápežovi, keď on všade v svojich nariadeniach vyníma prípad smrti a najvyššej biedy.
  10. Kňazi konajú nerozumne a zle, keď umierajúcim ľuďom zadržujú cirkevné pokánie až pre očistec, aby až tam učinili zadosť.
  11. Táto burina, že cirkevné pokánie alebo zadosťučinenie menia na tresty očistca, bola zasiata, zatiaľ čo biskupi spali.
  12. Kedysi za „kanonické tresty“, to jest pokánie a zadosťučinenie za spáchané hriechy ukladali nie po, ale pred rozhrešením, aby sa skúmalo, či je ľútosť opravdivá.
  13. Umierajúci už za všetko pykajú svojou smrťou a už odumreli trestom cirkevných zákonov, a tak právom sú od nich oslobodení.
  14. Nedokonalá pobožnosť alebo nedokonalá láska umierajúceho nutne prináša so sebou veľké obavy, áno, o čo je ľáska menšia, o to je väčší strach.
  15. Tento strach a hrôza samy osebe – nehovoriac o iných veciach – stačia na to, aby dali pocítiť biedu a súženie očistca, pretože sa približujú úzkostiam a zúfalstvu.
  16. Peklo, očistec a nebo sa asi tak líšia od seba, ako úplné zúfalstvo, temer zúfalstvo a istota spasenia.
  17. Ako sa zdá, duše v očistci potrebujú, aby sa strach a hrôza umenšili, ale súčasne, aby pri nich rástla a zveľaďovala sa láska.
  18. Zdá sa však, že nemožno dokázať ani rozumnými dôvodmi ani Písmom, že by sa duše v očistci nenachádzali v stave zásluh alebo pribúdania lásky.
  19. Zdá sa, že ani to sa nedá dokázať, že by duše v očistci, aj keď nie všetky, si boli isté svojou blaženosťou a bez obáv o ňu, hoci my v tom istotu máme.
  20. Preto slovami: „Úplné odpustenie všetkých trestov“ nemyslí pápež, že sa vôbec všetky tresty odpúšťajú, ale len tie, ktoré on sám uložil.
  21. Mýlia sa teda všetci tí kazatelia odpustkov, ktorí hovoria, že pápežovým odpustkom je človek zbavený každého trestu a získa spasenie.
  22. Áno, pápež dušiam v očistci neodpúšťa ani jeden jediný trest, ktorý by si v tomto živote boli museli podľa cirkevných ustanovení odpykať.
  23. Veru, ak je možné niekomu udeliť odpustenie všetkých trestov, tak určite len tým najdokonalejším, to značí len máloktorým.
  24. Preto musí byť väčšina ľudí oklamávaná tými najnevyberanejšími a vystatovačnými sľubmi, že sú oslobodení od všetkých trestov.
  25. Tú istú moc, ktorú má nad očistcom pápež vo všeobecnosti, má aj každý biskup a duchovný pastier vo svojom biskupstve a vo svojej farnosti osobitne.
  26. Pápež veľmi dobre robí aj tým, že udeľuje dušiam odpustenie nie na základe moci kľúčov (ktorú v tomto rozsahu nemá), ale pomocou príhovorných modlitieb.
  27. Ľudské rečičky kážu tí, čo tvrdia, že len čo groš vhodený do truhlice zazvoní, duša vyletí z očistca.
  28. Isté je to, že len čo groš zazvoní v truhlici, narastá zisk a lakomstvo, avšak pomoc a príhovorná modlitba cirkvi závisí jedine na Božej dobrej vôli.
  29. Kto vie, či aj všetky duše v očistci chcú byť vykúpené, ako sa vraví, že sa stalo sv. Severínovi a Paschálovi.
  30. Nikto nie si je istý, že je jeho ľútosť úprimná; ešte menej si môže byť istý, že dostal úplné odpustenie hriechov.
  31. Ako sú zriedkaví tí, čo majú opravdivú ľútosť, práve tak sú zriedkaví aj tí, čo získajú opravdivé odpustenie, to značí, že sú veľmi zriedkaví.
  32. Tí budú aj so svojimi učiteľmi zatratení, čo sa nazdávajú, že pomocou odpustkov majú istotu spásy.
  33. Veľmi sa treba varovať tých, čo hovoria,