Pod liturgiou v našej cirkvi rozumieme predovšetkým spev kňaza pri bohoslužbách (alebo iných benediktórnych príležitostiach) a odpoveď, resp. zapojenie sa zboru bohoslužobného zhromaždenia do liturgie; potom je to celkový liturgický poriadok služieb Božích. Širšie vysvetlenie (gréckeho) pojmu „liturgia, leiturgía, leiturgos“ spadá do inej témy, než je naša. Tiež s tým spojený názov „liturgika“, čo je disciplína praktickej teológie, ktorá spracúva zásady, podľa ktorých je kresťanská bohoslužba usporiadaná a všetky s kresťanskou bohoslužbou súvisiace úkony. Naša téma je jednoduchšia, je zamyslením sa nad zmyslom bohoslužobnej liturgie ako ju pravidelne každú nedeľu a sviatok praktikujeme. Do istej miery s ohľadom na nechuť, či výhrady, alebo kritiku, s ktorou sa u mladej generácie (mládeže v cirkvi) stretáme. To však zasa nejde bez zmienky o podstate služieb Božích, ich celkovej štruktúre a zmysle jej jednotlivých stavebných súčiastok. Bol by som rád, ak som prijal oslovenie o vypracovanie prednášky na túto tému, keby sa to, o čom bude reč, stretlo s porozumením a pochopením, že bez liturgie to u nás nejde, ako nejde o kázeň na bohoslužbách bez biblického textu, správne pochopeného a pre zbor slovo Božie z neho prinášajúceho.
Teologická podstata služieb Božích. Pravidelná účasť na nedeľných (alebo iných) službách Božích málokoho vedie k úvahe o ich podstate, o ich vnútornom zmysle. Ideme proste do kostola. Vyzývajú nás, aby sme chodili do kostola až akýmsi záslužným tónom reči, inak nie sme dosť dobrými evanjelikmi. A zase iní nám hovoria, vychádzajúc zo svojej „hlbokej spirituality“, že chodiť do kostola, to nie je ešte všetko. A iní si zasa odvyknú a cesta do chrámu im nechýba. A tu je nutné povedať: len keď pochopíme pravú podstatu, teologickú podstatu (nebojme sa to tak vysloviť) bohoslužieb, zaujmeme správny postoj k tzv. „chodeniu, či nechodeniu do kostola“. Správny postoj i k liturgii, či liturgickému dianiu na službách Božích. Teologická podstata evanjelických služieb Božích spočíva v spoločenstve Boha s ľuďmi a ľudí s Pánom Bohom. Ako cirkev sme zhromaždením svätých (v zmysle vedenia a pôsobenia Ducha Svätého v nás), ktorým sa slovo Božie úprimne a čistotne káže a sviatosti sa prisluhujú podľa Kristovho ustanovenia a teda ako s takými sa Boh s nami stretá, ale aj s ľuďmi, ktorí majú prísť k obráteniu a poznaniu milosti, k nasledovaniu Ježiša Krista. Evanjelická bohoslužba zvestuje a umožňuje Božiu prítomnosť v slove a sviatostiach a súčasne pozýva i dáva možnosť Boha oslavovať, k nemu sa modlitebne vinúť a Mu dôverovať. Dáva možnosť poznania a rozhodnutia sa pre Krista. Známa je veta z Lutherovej kázne pri posviacke kostola v Torgau 1544, ktorá vlastne najkratším spôsobom vyslovuje podstatu evanjelických služieb Božích: „V tomto novom dome Božom nebude sa diať nič iné, iba že sám Boh bude sa zhovárať s nami skrze svoje sväté slovo a my zasa budeme sa zhovárať s Bohom v modlitbách a spevoch„. Ak mi je toto zrozumiteľné a jasné, nepôjdem v nedeľu do kostola, ale v chráme do spoločenstva s Bohom, ktorý ma bude oslovovať vo svojej láske a milosti, ktorý ma bude povzbudzovať, aby som bol dobrej mysle a nebál sa, lebo je so mnou, ale bude ma aj varovať pred poblúdením a stratou istoty viery. Evanjelici teda nechodia do kostola! Evanjelici nesmú chodiť – len! – do kostola, ale do spoločenstva so svojím Pánom, s ktorým nie oni, ale on sa s nimi stretá v chráme! Chápete zmysel toho, t. j. podstatu evanjelických služieb Božích?
Liturgická štruktúra služieb Božích. Ak chceme hovoriť o liturgii, tu zasa musíme poznať a porozumieť poriadku, v ktorom sa ono spoločenstvo realizuje. Nezhromaždíme sa v chrámovom priestore tak, že budeme čakať bez ladu a skladu, čo sa bude diať. Prichádzame, aby sa od počiatku až do konca stretnutia „dialo všetko slušne a v poriadku“ (1 K 14,40). A tento poriadok je spojený v našej cirkvi s dejinnou liturgickou bohoslužobnou tvorbou. Je v nej novozmluvný odkaz na časy apoštolské a prvokresťanské, na vývoj kresťanskej bohoslužby vôbec do reformácie, najmä potom na tvorbu reformačnú. Tá sa odráža najmä v Lutherových spisoch „Formula missae“ 1523, potom v „Deutsche messe“ 1526. Pre tvorbu nášho domáceho bohoslužobného poriadku je najzákladnejší tzv. „Wittenberger Kirchenordnung“ z roku 1533. Samozrejme, že tieto poriadky vychádzali z rímskej omše, z ktorej vynechali všetko, čo súviselo s obeťou a ponechali to, čo zodpovedalo reformačnému. chápaniu pravdy evanjelia, jeho dôrazu na slovo a sviatosti podľa Kristovho ustanovenia. Keď dnes sledujete rímsku omšu, nebudete prekvapení, že v prvej omšovej čiastke (čiastke slova) sa to veľmi podobá na poriadok našich služieb Božích, resp. naopak. Z wittenbergského poriadku teda vychádzali všetky Agendy, v ktorých sa dejinne odrážala teologická, ale i existenčná situácia cirkvi, ak myslíme napr. len na takú Krmanovu agendu z roku 1734, Trenčianske kontuberniálne zákony 1580, alebo Tranovského Citharu 1636. Na tvorbu bohoslužobných poriadkov (Agend) nepriaznivo vplýval pietizmus, ktorý vo svojej kritike a v podceňovaní bohoslužieb pripravil cestu racionalizmu, z ktorého sa spamätávali potom generácie vydávaním nových Agend, odstraňujúc tak následky nejednotnosti, nelogičnosti, ale i neporiadkov, ktoré sa v cirkvi udomácnili. Agenda Braxatorisova (napísaná podľa uznesenia pastorálnej konferencie v Pukanci 1911) z roku 1922 pripravila cestu Agende Petrikovej z roku 1954 a tá zasa Agende najnovšej z roku z roku 1996. Medzitým došlo k novým liturgickým úpravám, resp. doplnkom a ozýva sa potreba vydania Agendy celkom novej. Tento pohyb je možný, lebo evanjelické bohoslužby nie sú určované dejinne nemenným poriadkom, ale umožňujú také prehlbovanie ich teologickej podstaty, aby ona čo najprimeranejšie vyjadrovala Božie spoločenstvo s človekom, ľudom, zborom, zhromaždením cirkvi. Máme teda v našom dnešnom poriadku takú bohoslužobnú stavbu, o ktorej môžeme v jej jednotlivých súčiastkach povedať, že najlepšie vyhovuje podstate evanjelických služieb Božích.
Obsah a zmysel jednotlivých (základných) súčiastok služieb Božích. Ako účastníci služieb Božích vieme, čím sa začínajú, ako a čím pokračujú, akou liturgickou čiastkou končia. Aký však tie jednotlivé čiastky majú zmysel? Ako dávajú obsah ich základnej podstate, o ktorú ide? Pritom stále je našou témou liturgia služieb Božích. Ide o ich obsahové vyslovenie. Ponajprv je to úvodná hudba. Tá môže byť rôzna: spevokol, netradičné hudobné nástroje, reprodukovaná hudba, najmä však organová hra. Nevytvára chrámovú náladu. Slúži dôstojnosti vstupu do priestoru, na ktorom sa v zhromaždení stretáme s niekým, kto je nad naše predstavy a Jeho slovo nad náš rozum. Nasleduje oslovenie. To je jeden z posledných prvkov liturgických úvah, ktorým kazateľ oslovuje zhromaždený zbor v konkrétny deň sviatku, alebo nedele a naznačí prítomným, či dôjde k nejakej liturgickej zmene, prípadne upozorní na zvláštnosť chvíle, hosťa, alebo inú udalosť. Môže naznačiť aj tému nedele, resp. kázňového textu. Introit alebo predspev (podľa charakteru cirkevného roku) je prosbou o prítomnosť Ducha Svätého, ktorý by pripravil kazateľa i prítomné zhromaždenie na kázanie i počúvanie slova Božieho, ktorý by sústredil myseľ i srdce na to, čo je hlavné. Po introite je to pieseň zvaná Kyrie