Pod liturgiou v našej cirkvi rozumieme predovšetkým spev kňaza pri bohoslužbách (alebo iných benediktórnych príležitostiach) a odpoveď, resp. zapojenie sa zboru bohoslužobného zhromaždenia do liturgie; potom je to celkový liturgický poriadok služieb Božích. Širšie vysvetlenie (gréckeho) pojmu „liturgia, leiturgía, leiturgos“ spadá do inej témy, než je naša. Tiež s tým spojený názov „liturgika“, čo je disciplína praktickej teológie, ktorá spracúva zásady, podľa ktorých je kresťanská bohoslužba usporiadaná a všetky s kresťanskou bohoslužbou súvisiace úkony. Naša téma je jednoduchšia, je zamyslením sa nad zmyslom bohoslužobnej liturgie ako ju pravidelne každú nedeľu a sviatok praktikujeme. Do istej miery s ohľadom na nechuť, či výhrady, alebo kritiku, s ktorou sa u mladej generácie (mládeže v cirkvi) stretáme. To však zasa nejde bez zmienky o podstate služieb Božích, ich celkovej štruktúre a zmysle jej jednotlivých stavebných súčiastok. Bol by som rád, ak som prijal oslovenie o vypracovanie prednášky na túto tému, keby sa to, o čom bude reč, stretlo s porozumením a pochopením, že bez liturgie to u nás nejde, ako nejde o kázeň na bohoslužbách bez biblického textu, správne pochopeného a pre zbor slovo Božie z neho prinášajúceho.

Teologická podstata služieb Božích. Pravidelná účasť na nedeľných (alebo iných) službách Božích málokoho vedie k úvahe o ich podstate, o ich vnútornom zmysle. Ideme proste do kostola. Vyzývajú nás, aby sme chodili do kostola až akýmsi záslužným tónom reči, inak nie sme dosť dobrými evanjelikmi. A zase iní nám hovoria, vychádzajúc zo svojej „hlbokej spirituality“, že chodiť do kostola, to nie je ešte všetko. A iní si zasa odvyknú a cesta do chrámu im nechýba. A tu je nutné povedať: len keď pochopíme pravú podstatu, teologickú podstatu (nebojme sa to tak vysloviť) bohoslužieb, zaujmeme správny postoj k tzv. „chodeniu, či nechodeniu do kostola“. Správny postoj i k liturgii, či liturgickému dianiu na službách Božích. Teologická podstata evanjelických služieb Božích spočíva v spoločenstve Boha s ľuďmi a ľudí s Pánom Bohom. Ako cirkev sme zhromaždením svätých (v zmysle vedenia a pôsobenia Ducha Svätého v nás), ktorým sa slovo Božie úprimne a čistotne káže a sviatosti sa prisluhujú podľa Kristovho ustanovenia a teda ako s takými sa Boh s nami stretá, ale aj s ľuďmi, ktorí majú prísť k obráteniu a poznaniu milosti, k nasledovaniu Ježiša Krista. Evanjelická bohoslužba zvestuje a umožňuje Božiu prítomnosť v slove a sviatostiach a súčasne pozýva i dáva možnosť Boha oslavovať, k nemu sa modlitebne vinúť a Mu dôverovať. Dáva možnosť poznania a rozhodnutia sa pre Krista. Známa je veta z Lutherovej kázne pri posviacke kostola v Torgau 1544, ktorá vlastne najkratším spôsobom vyslovuje podstatu evanjelických služieb Božích: „V tomto novom dome Božom nebude sa diať nič iné, iba že sám Boh bude sa zhovárať s nami skrze svoje sväté slovo a my zasa budeme sa zhovárať s Bohom v modlitbách a spevoch„. Ak mi je toto zrozumiteľné a jasné, nepôjdem v nedeľu do kostola, ale v chráme do spoločenstva s Bohom, ktorý ma bude oslovovať vo svojej láske a milosti, ktorý ma bude povzbudzovať, aby som bol dobrej mysle a nebál sa, lebo je so mnou, ale bude ma aj varovať pred poblúdením a stratou istoty viery. Evanjelici teda nechodia do kostola! Evanjelici nesmú chodiť – len! – do kostola, ale do spoločenstva so svojím Pánom, s ktorým nie oni, ale on sa s nimi stretá v chráme! Chápete zmysel toho, t. j. podstatu evanjelických služieb Božích?

Liturgická štruktúra služieb Božích. Ak chceme hovoriť o liturgii, tu zasa musíme poznať a porozumieť poriadku, v ktorom sa ono spoločenstvo realizuje. Nezhromaždíme sa v chrámovom priestore tak, že budeme čakať bez ladu a skladu, čo sa bude diať. Prichádzame, aby sa od počiatku až do konca stretnutia „dialo všetko slušne a v poriadku“ (1 K 14,40). A tento poriadok je spojený v našej cirkvi s dejinnou liturgickou bohoslužobnou tvorbou. Je v nej novozmluvný odkaz na časy apoštolské a prvokresťanské, na vývoj kresťanskej bohoslužby vôbec do reformácie, najmä potom na tvorbu reformačnú. Tá sa odráža najmä v Lutherových spisoch „Formula missae“ 1523, potom v „Deutsche messe“ 1526. Pre tvorbu nášho domáceho bohoslužobného poriadku je najzákladnejší tzv. „Wittenberger Kirchenordnung“ z roku 1533. Samozrejme, že tieto poriadky vychádzali z rímskej omše, z ktorej vynechali všetko, čo súviselo s obeťou a ponechali to, čo zodpovedalo reformačnému. chápaniu pravdy evanjelia, jeho dôrazu na slovo a sviatosti podľa Kristovho ustanovenia. Keď dnes sledujete rímsku omšu, nebudete prekvapení, že v prvej omšovej čiastke (čiastke slova) sa to veľmi podobá na poriadok našich služieb Božích, resp. naopak. Z wittenbergského poriadku teda vychádzali všetky Agendy, v ktorých sa dejinne odrážala teologická, ale i existenčná situácia cirkvi, ak myslíme napr. len na takú Krmanovu agendu z roku 1734, Trenčianske kontuberniálne zákony 1580, alebo Tranovského Citharu 1636. Na tvorbu bohoslužobných poriadkov (Agend) nepriaznivo vplýval pietizmus, ktorý vo svojej kritike a v podceňovaní bohoslužieb pripravil cestu racionalizmu, z ktorého sa spamätávali potom generácie vydávaním nových Agend, odstraňujúc tak následky nejednotnosti, nelogičnosti, ale i neporiadkov, ktoré sa v cirkvi udomácnili. Agenda Braxatorisova (napísaná podľa uznesenia pastorálnej konferencie v Pukanci 1911) z roku 1922 pripravila cestu Agende Petrikovej z roku 1954 a tá zasa Agende najnovšej z roku z roku 1996. Medzitým došlo k novým liturgickým úpravám, resp. doplnkom a ozýva sa potreba vydania Agendy celkom novej. Tento pohyb je možný, lebo evanjelické bohoslužby nie sú určované dejinne nemenným poriadkom, ale umožňujú také prehlbovanie ich teologickej podstaty, aby ona čo najprimeranejšie vyjadrovala Božie spoločenstvo s človekom, ľudom, zborom, zhromaždením cirkvi. Máme teda v našom dnešnom poriadku takú bohoslužobnú stavbu, o ktorej môžeme v jej jednotlivých súčiastkach povedať, že najlepšie vyhovuje podstate evanjelických služieb Božích.

Obsah a zmysel jednotlivých (základných) súčiastok služieb Božích. Ako účastníci služieb Božích vieme, čím sa začínajú, ako a čím pokračujú, akou liturgickou čiastkou končia. Aký však tie jednotlivé čiastky majú zmysel? Ako dávajú obsah ich základnej podstate, o ktorú ide? Pritom stále je našou témou liturgia služieb Božích. Ide o ich obsahové vyslovenie. Ponajprv je to úvodná hudba. Tá môže byť rôzna: spevokol, netradičné hudobné nástroje, reprodukovaná hudba, najmä však organová hra. Nevytvára chrámovú náladu. Slúži dôstojnosti vstupu do priestoru, na ktorom sa v zhromaždení stretáme s niekým, kto je nad naše predstavy a Jeho slovo nad náš rozum. Nasleduje oslovenie. To je jeden z posledných prvkov liturgických úvah, ktorým kazateľ oslovuje zhromaždený zbor v konkrétny deň sviatku, alebo nedele a naznačí prítomným, či dôjde k nejakej liturgickej zmene, prípadne upozorní na zvláštnosť chvíle, hosťa, alebo inú udalosť. Môže naznačiť aj tému nedele, resp. kázňového textu. Introit alebo predspev (podľa charakteru cirkevného roku) je prosbou o prítomnosť Ducha Svätého, ktorý by pripravil kazateľa i prítomné zhromaždenie na kázanie i počúvanie slova Božieho, ktorý by sústredil myseľ i srdce na to, čo je hlavné. Po introite je to pieseň zvaná Kyrie (z gréckeho: Pane, zmiluj sa), v ktorej chrámové zhromaždenie vo vedomí svojej hriešnosti vyspieva prosbu za zmilovanie. Spomienkou na publikána z Ježišovho podobenstva O farizejovi a publikánovi, nikto nemôže vstúpiť do chrámu a postaviť sa pred Boha bez povedomia: Pane Ty si Svätý a stretáš sa s hriešnikom, zmiluj sa nado mnou! Alebo podľa lz 6, 7: očisti ohňom z oltára (zásluhami môjho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista) moje rty a tak Ťa budem oslavovať, alebo o Tebe svedčiť. Aby sa piesne-kyrie príliš neopakovali, môžu sa nahradiť inými kajúcimi, alebo najnovšie tzv. konfiteorom (z latinského: confiteor, čo znamená vyznať, priznať sa k niečomu, dať najavo slovom alebo skutkom), ktorý slovne a nahlas odrieka bohoslužobné zhromaždenie. Potom možno spievať pieseň, ktorá nemá zvláštny kajúci charakter. Glória je oslavou Pána Boha anjelským slávospevom za istotu viery, že on hriechy kajúcim odpúšťa. NasledujúcaSalutácia je pozdrav, ktorým sa kňaz s chrámovým zhromaždením pozdravia a prajú si Božiu prítomnosť v spoločenstve. Kolekta je modlitba, v ktorej zhromaždenie ústami kňazovými spolu s ním prosí o požehnanie stretnutia sa so svojím Pánom a to podľa kérygmy (zvesti) biblického textu danej nedele alebo sviatku, prípadne iného obsahu danej chvíle. Epištola je prvý biblický text, v ktorom sa Boh ozýva ústami kazateľovými – kňazovými zhromaždeniu vo svojom slove. V snahe neskracovať zvesť Starej zmluvy, ktorá ukazuje ku Kristovi na každej stránke Biblie, došlo k úprave, aby sa pred epištolou čítal aj starozmluvný text. V zmysle všeobecného kňazstva možno do tejto četby zapájať zodpovedných laikov tak z radov dospelých ako aj mládeže, treba však dbať na dôstojnosť četby a nepraktizovať četbu len ako novotu, v ktorej sa neliturguje, ale číta. Druhá pieseň sa menuje Hymnus, graduál, ária, ktorú zhromaždenie spieva ako pieseň na kázeň: mala by sa obsahove kryť s tým, čo sa bude kázať, alebo aspoň viesť myšlienkove kázňovým smerom. Evanjelium, ktoré po tejto piesni nasleduje, je druhý text v zhromaždení, ktorým sa ako evanjeliom, t.j. radostnou zvesťou obracia pozornosť na Boha, v Ježišovi Kristovi milostivého a zachraňujúceho Pána. Odpoveď zboru „Chvála Tebe, Hospodine, Haleluja“ je oslavou Boha za túto milosť. Krédo je pieseň vyznania viery, že si zbor slovo pravdy evanjelia osvojuje, úprimne sa k nemu priznáva a osvedčuje. Aby sa i tieto piesne – krédo často neopakovali, možno túto vieru vysloviť slovami Apoštolského vierovyznania a potom sa spieva pieseň pred kázňou, alebo iná primeraná.

Stredobodom evanjelických služieb Božích je Kázeň, hoci hovoríme aj o druhom bohoslužobnom vrchole a to sú sviatosti, ktoré v rámci tzv. jednotných, či jednoliatych služieb Božích tiež možno realizovať; ale tu ide o bežné služby Božie a význam ich jednotlivých liturgických čiastok Zhromaždenie počúva zvesť slova Božieho, totiž to, čo chce Boh danému cirkevnému zboru, za daných okolností, z daného textu, skrze daného kazateľa povedať zo svojho večného a nepremenného slova (prof. Dr. J. Petrík). Po kázni a pokázňovej modlitbe, tiež oznamoch a požehnaní s kazateľne, nasleduje štvrtá Pieseň, z nej jeden, lebo niekoľko veršov a potom záverečná liturgia, v ktorej ide o Antifónu, t.j. spievanú vo dvoch paralelných čiastkach spoločnú výpoveď Písma vo vzťahu ku kázni, resp. času alebo príležitosti. Záverečná Kolekta je ďakovná modlitba a tzv. Áronovské požehnanie podľa 4 M 6,22-26, ktoré je vlastne po obsahovej stránke ukončením celého zhromaždenia. S Áronovsk