O slobode kresťana

1. Ak máme dôkladne poznať, čo značí kresťan a ako má konať v slobode, ktorú mu Kristus vydobyl a dal, o čom nám píše svätý Pavel, chcem to zhrnúť do týchto dvoch téz:

• Kresťan je slobodným pánom nad všetkým a nikomu nie je poddaný.
• Kresťan je poníženým služobníkom všetkého a každému poddaný.

Tieto dne vety sú jasne vyslovené u Pavla v 1. Korintským 9,19: „Lebo hoci aj slobodný od všetkých, dal som sa do služby všetkým“, v Liste Rímskym 13,8: „Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali.“ Láska totiž je slúžiaca a poddaná tomu, kto miluje. Tak aj o Kristovi v Galatským 4,4 sa hovorí: „Poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom“ (poddaného zákonu).

2. Keď tieto dve protichodné výpovede o slobode a službe počujeme, treba sa nám zamyslieť nad tým, že každý kresťan je dvojakej prirodzenosti, duchovnej a telesnej. Podľa duše menuje sa duchovným, novým, vnútorným človekom, podľa tela a krvi menuje sa telesným, starým a vonkajším človekom. So zreteľom na túto rozdielnosť hovoria sa o ňom v Písme sv. slová, ktoré si priamo odporujú, ako som už povedal o slobode a službe.

3. Majme na zreteli vnútorného, duchovného človeka, čo k nemu prislúcha, aby sa menoval zbožným, slobodným kresťanom. To je zrejmé, že nijaká vonkajšia vec nemôže ho urobiť slobodným ani zbožným, nech sa to volá akokoľvek. Lebo jeho zbožnosť a sloboda, ako aj zlo a otroctvo nie sú telesné a vonkajšie. Čo pomôže duši, keď je telo v poriadku, čerstvé a zdravé, je, pije, žije ako chce? Na druhej strane čo môže poškodiť duši, keď je telo vo väzení, nemocné a unavené, hladné, smädné a trpiace, čo nie je preň príjemné? Takto okolnosti nič nepôsobia na dušu, aby ju oslobodili alebo zotročili, urobili zbožnou alebo zlou.

4. Tak duši nič neprospieva, či si telo oblieka nádherné rúcha, ako to robia kňazi a duchovní, podobne, keby sa zdržovalo v kostoloch a na svätých miestach, tiež nie, keby sa zaoberalo svätými vecmi (posvätným obradmi), ani to nie, keby sa ústami modlilo, telesne postilo, putovalo a robilo všetky dobré skutky, ktoré by bolo možné večne konať telom a v tele. Musí to byť ešte celkom niečo iné, čo by duši prinieslo a spôsobilo zbožnosť a slobodu. Lebo všetky tieto vymenované kúsky, diela a spôsoby môže tiež v sebe prežívať a prejavovať zlý človek, pochlební a pokrytec. Takým konaním povstáva falošný ľud. Opäť to duši nič neškodí, hoci sa telo svetsky odieva, zdržuje sa na nesvätých miestach, je , pije potuluje sa, nemodlí sa a nedbá o všetky tie skutky, ktoré konajú vyššie spomínaní pokrytci.

5. Duša nemá nijakú inú vec ani v nebi, ani na zemi, v čom by žila ako zbožná, slobodná a bola kresťanská, len sväté evanjelium, slovo Božie Kristom zvestované, ako On sám hovorí u Jána 11,25: „Ja som vzkriesenie a život, – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď by umrel“, ďalej 14,6: „Ja som cesta i pravda i život“, ďalej u Matúša 4,4: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Tak si musíme byť istí, že duša sa môže zaobísť bez všetkých týchto vecí, vyjmúc slova Božieho, a bez slova Božieho nemôže jej nič pomôcť. Keď však má slovo, vtedy nepotrebuje nijakú inú vec, lebo v slove má dostatok: pokrm, radosť, pokoj, svetlo, umenie, spravodlivosť, pravdu, múdrosť, slobodu a nadmieru všetko dobré.

Tak čítame v žalmoch, najmä v 119., že prorok po ničom inom nevolá, len po Božom slove, a v Písme sv. pokladá sa za najvyššiu kliatbu a Boží hnev, keď ľuďom odníma svoje slovo, naproti tomu niet väčšej milosti, ako keď svoje slovo zosiela, ako stojí v Žalme 107,20 : On poslal svoje slovo, aby im pomohol a uzdravil ich. – A Kristus neprišiel kvôli nijakému inému úradu, len aby zvestoval Božie slovo. Tiež všetci apoštolovia, biskupi, kňazi a duchovný stav sú povolaní a ustanovení len kvôli slovu, hoci sa to teraz, žiaľ, koná ináč.

6. Keď sa však pýtaš, aké je to slovo, že poskytuje takú veľkú milosť ak ako ho mám užívať, odpovedám: To nie je nič iné, len uskutočňovanie zvesti o Kristovi, ako ju obsahuje evanjelium a ako to má byť, a tak sa aj stalo, že počuješ, čo ti Boh hovorí, že celý tvoj život a skutky sú ničím pred Bohom, ale musíš so všetkým večne odumrieť tomu, čo je v tebe. Keď vo viere poznávaš, aký si hriešny, musíš nad sebou zúfať a vyznávať, že pravdivé je slovo Ozeáša 13,9: „Zničím ťa, Izrael! Kto ti pomôže?“

Aby si sa mohol dostať zo seba a od seba, vymaniť sa z vlastnej skazy, stavia ťa pred svojho milého Syna Ježiša Krista a dáva ti vedieť v svojom živote a utešujúcom slove, že máš sa Mu s pevnou vierou odovzdať a úplne mu dôverovať. Tak pre túto vieru majú ti byť všetky tvoje skutky odpustené, tvoja skaza odvrátená, a ty budeš ospravedlnený, pravdivý, uspokojený, zbožný a všetky príkazy budú splnené a budeš od všetkého slobodný, ako svätý Pavel hovorí v Rímskym 1,17: „Spravodlivý bude žiť z viery“ a v Rímskym 10,4: „Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“

7. Preto malo by byť spravodlivým pre všetkých kresťanov jediné dielo a cvičenie, že sa budú dobre vzdelávať v slove a v Kristovi, túto vieru stále precvičovať a posiľňovať. Lebo kresťana nemôže urobiť nijaký iný skutok, ako povedal Kristus Židom u Jána 6. Tu sa ho pýtali, aké skutky by mali robiť, aby vykonávali Božie poslal“, ako to nariadil sám Boh Otec. Preto je nesmiernym bohatstvom pravá viera v Krista, lebo prináša všetku blaženosť (spásu) a zbavuje všetkého zlého, ako stojí u Marka 16,16: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“ Preto prorok Izaiáš v 10,22 hľadí na bohatstvo tejto viery a hovorí: „Padlo rozhodnutie o záhube, ktorá priplaví spravodlivosť.“ To je : Viera, v ktorej sú splnené všetky prikázania, nadmieru ospravedlní všetkých, ktorí ju majú, takže už nič nebudú potrebovať, aby boli ospravedlnení a spasení. Tak hovorí sv. Pavel v Rímskym 10,10: Srdcom veríme na spravodlivosť.

8. Ako je to možné, že púha viera môže urobiť zbožným a dať bez akýchkoľvek skutkov také nesmierne bohatstvo, keď predsa v Písme sv. sa nám predpisuje tak mnoho zákonov, príkazov, skutkov, ustanovení a poučení? Tu si hneď zapamätaj a vážne zachovaj, že púha viera bez skutkov robí človeka zbožným, slobodným a blaženým, ako o tom ešte viac ďalej počujeme. Treba vedieť, že celé Písmo sväté je rozdelené do dvoch odkazov, ktoré sú: prikázania alebo zákony Božie a zasľúbenia alebo prísľuby. Prikázania učia a predpisujú nám mnohé dobré skutky, ale tým ešte nedochádza k ich konaniu. Správne poukazujú, ale nepomáhajú, učia, čo treba konať, ale nedávajú k tomu sily. Preto sú len na to určené, aby človek v sebe videl vlastnú nemohúcnosť k dobrému a naučil sa zúfať si nad sebou. A preto volajú sa starým zákonom a všetky patria do Starej zmluvy. Tak dokazuje prikázanie „Nepožiadaš“, že sme všetci hriešnikmi a že nijaký človek nemôže byť bez zlej žiadosti, lebo koná, čo chce, z toho sa učí v sebe rezignovať a hľadať pomoc niekde inde, aby bol bez zlej žiadosti, a tak zákon naplnil cez niekoho iného, lebo sám zo seba to nemôže. Tak sú nám tiež všetky ostatné prikázania neužitočné.

9. Keď sa človek zo zákonov poučí o svojej nemohúcnosti a zistí, že mu je úzko z toho, ako by zákonu urobil zadosť, pretože je nutné zákon vyplniť, ináč musí byť zatratený, tak je celkom pokorený a vo vlastných očiach zničený, v sebe nenachádza ničoho, čím by mohol byť zbožný (spravodlivý). Tak potom prichádza na rad druhý odkaz, Božie zasľúbenie a prísľub, a hovorí: Keď chceš splniť všetky prikázania, zbaviť sa svojich zlých žiadostí a hriechov, ako prikázania nútia a žiadajú, pohliadni sem, ver v Krista, v ktorom ti zasľubujem všetku milosť, spravodlivosť, pokoj a slobodu, to budeš mať, keď uveríš, ak neuveríš, nebudeš to mať. Lebo čo ti je nemožné so všetkými skutkami zákona, ktorých je tak mnoho, a predsa bez úžitku, to ľahko a bezodkladne dosiahneš vierou. Lebo ja som vo viere stručne predstavil všetko, kto túto vieru má, má všetky veci, kto ju nemá, nebude mať ničoho. Božie zasľúbenia tak dávajú, čo prikázania žiadajú a naplňujú, čo zákony rozkazujú, nariaďujú, On sám tiež vyplňuje. Preto sú zasľúbenia Božím slovom novej zmluvy a patria tiež do Novej zmluvy.

10. Tieto a všetky Božie slová sú sväté, pravdivé, spravodlivé, pokojné, slobodné a plné všetkej dobroty, preto, kto sa ich pravou vierou pridŕža, toho duša býva s nimi zjednotená tak úplne, že si duša osvojí všetky cnosti a vierou stane sa z Božieho slova spasenou, spravodlivou, pravdivou, pokojnou, slobodnou a plnou všetkého dobrého, (kresťan) bude opravdivým Božím dieťaťom, ako hovorí Ján 1,12: „Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“

Z toho monžo ľahko pochopiť, prečo viera dokáže tak mnoho a že nijaké dobré skutky sa jej nevyrovnajú. Lebo nijaký dobrý skutok nemôže priľnúť k Božiemu slovu tak ako viera, ani nemôže prebývať v duši, lebo púhe slovo a viera vládnu v duši. Aké je slovo, taká sa ním stáva i duša, rovnako ako rozžeravené železo je ako oheň, keď bolo rozžeravené ohňom. Tak vidíme, že kresťanovi stačí viera; nepotrebuje nijaký skutok, tak iste je oslobodený od všetkých prikázaní a zákonov. Keď je oslobodený, určite je slobodný. To je kresťanská sloboda, jedine viera, ktorá pôsobí, nie žeby sme žili záhaľčivo alebo konali zlo, ale nepotrebujeme nijaký skutok k zbožnosti (spravodlivosti), aby sme dosiahli blaženosť (spásu); o týchto veciach chceme hneď v nasledujúcom viac povedať.

11. Ďalej s vierou je to tak, že kto verí druhému, verí mu preto, lebo ho pokladá za zbožného a spravodlivého človeka, čo je najväčšia česť, ktorú človek môže druhému preukázať; na druhej strane zase je najväčšou potupou pokladať niekoho za prázdneho, lživého, ľahkomyseľného človeka. Podobne keď duša pevne verí slovu Boha, tak Ho uznáva za spravodlivého, svätého a spravodlivého, aby Mu preukazovala najväčšiu česť, akú Mu môže preukazovať. Potom Mu prisudzuje pravdu, priznáva Mu spravodlivosť, uctí Jeho meno a dáva sa na také konanie, aké On chce; lebo nepochybuje, že je svätý, opravdivý vo všetkých svojich slovách. Opäť nemožno Bohu prejaviť väčšiu neúctu než Mu neveriť, čím Ho duša pokladá za nemohúceho, lživého, ľahkovážneho a dochádza až k tomu, že Ho v nevere popiera a vytvorí si modlu vlastného zmýšľania v srdci proti Bohu, akoby to chcela lepšie vedieť než On. Keď však Boh vidí, že duša Mu priznáva pravdu a tak Ho uctí svojou vierou, podobne On si ju tiež váži a pokladá za zbožnú a pravdivú vo viere. Tým Boh dáva pravdu a zbožnosť za spravodlivosť a pravdu, a koná spravodlivo a pravdivo, pretože to je pravda a spravodlivosť, že Boh bude robiť pravdu, čo nerobia tí, ktorí neveria, a predsa sa usilujú a namáhajú robiť mnohé dobré skutky.

12. Viera nielenže dáva tak mnoho, že duša sa stotožňuje s Božím slovom, je plná všetkej milosti, slobodná a blažená, ale sa aj spája s Kristom ako nevesta so ženíchom. Z takéhoto manželstva vyplýva, ako hovorí sv. Pavel, že Kristus a duša stanú sa jedným telom; tak sa stáva aj spoločným majetkom dobro, zlo a všetky veci; to, čo má Kristus, je vlastné veriacej duši; čo má duša, patrí Kristovi. Tak má Kristus všetko dobro a blaženosť, ktoré patria duši. Tak má duša všetku neprávosť a hriechy, ktoré prevezme Kristus.

Tu sa vynára radostná výmena i spor: pretože Kristus je Bohom i človekom, ktorý ešte nikdy nezhrešil a ktorého zbožnosť je neprekonateľná, večná a všemohúca, hriechy veriacej duše si privlastňuje cez snubný prsteň, ktorým je viera, pričom si nepočína ináč, ako keby to On sám urobil. Tak sa hriechy musia v Ňom pohltiť a utopiť. Lebo Jeho neprekonateľná spravodlivosť je silnejšia ako všetky hriechy. Tak sa duša stane čistou od všetkých svojich hriechov pre svoj svadobný dar, totiž pre vieru stáva sa voľnou a slobodnou a obdarovanou večnou spravodlivosťou svojho ženícha Krista.

Iste to nie je veselá domácnosť, v ktorej si bohatý, vznešený, zbožný ženích Kristus berie chudobnú, opovrhovanú, zlú žienku za manželku a oslobodzuje ju od všetkého zlého, ozdobuje ju všetkými svojimi klenotmi. Tak je už nemožné, aby ju hriechy zatratili, lebo tieto ležia už v Kristovi a sú v Ňom pohltené. Ona tak má vo svojom ženíchovi bohatú spravodlivosť, takže opäť môže obstáť proti všetkým hriechom, hoci tieto na ňu doliehajú. O tom hovorí Pavel v 1. Korintským 15,57: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánu Ježiši Kristu!“, v ktorom je pohltená smrť s hriechom.

13. Tu je zrejmé, z akého dôvodu sa sluší tak mnoho pripisovať viere, keďže táto vyplňuje všetky prikázania a bez akýchkoľvek skutkov robí zbožným (ospravedlňuje). Lebo tu vidíš, že len ona plní prvé prikázanie, ktoré nariaďuje: Máš ctiť svojho Boha. Keby si bol samý dobrý skutok až po päty, predsa by si nebol zbožným (spravodlivým) a Bhu by si neprejavil nijakú česť, neplnil najprednejšie prikázanie. Lebo Boha si nemožno ctiť ináč, len keď sa Mu priznáva pravda a všetko dobro, ako je to správne. To však nemôžu urobiť nijaké dobré skutky, ale len srdečná viera. Preto ona sama je spravodlivosťou človeka a naplnením všetkých prikázaní.

Lebo kto splní najhlavnejšie prikázanie, ten iste a ľahko splní aj všetky ostatné prikázania. Skutky sú však mŕtve veci, nemôžu Boha ctiť a chváliť, hoci sa môžu konať Bohu ku cti a chvále. My však tu si všímame toho, ktorý nie je utvorený ako skutky, ale sám je činiteľom a majstrom, ktorý si ctí Boha a koná skutky. Tým nie je nič iné len srdečná viera, ktorá je hlavnou a celou podstatou zbožnosti. Preto je nebezpečným, temným učením, keď sa tvrdí, že skutkami treba splniť Božie prikázania, pretože splnenie musí sa uskutočniť vierou pred všetkými skutkami a skutky nasledujú po splnení, ako ešte počujeme.

14. Aby sme ešte videli, čo máme v Kristovi a akým veľkým dobrom je pravá viera, treba vedieť, že v Starej zmluve Boh vyvolil a posvätil všetkých prvorodených z ľudí i zvierat mužského rodu. A prvorodenstvo bolo veľmi vzácne a malo dve veľké prednosti pred všetkými ostatnými deťmi, totiž vládu a kňazstvo alebo panovanie a obetovanie, takže na zemi prvý narodený chlapec bol pánom nad všetkými svojimi bratmi a kňazom alebo pápežom pred Bohom. Za týmito podobami treba vidieť Ježiša Krista, ktorý je vlastne týmto mužským prvorodeným Boha Otca z panny Márie. Preto On je kráľom a kňazom, avšak duchovným; lebo Jeho ríša nie je zemská, ani v zemských, ale v duchovných hodnotách, ako sú pravda, múdrosť, pokoj, radosť, blahoslavenstvo atď.

Tým však nevylučuje časné dobro; lebo sú Mu poddané všetky veci v nebi, na zemi aj v pekle, hoci Ho nemožno vidieť; to dokazuje, lebo vládne duchovne, neviditeľne. Tak ani Jeho kňazstvo nespočíva vo vonkajších obradoch a odevoch, ako to vidieť na ľuďoch, ale sa prejavuje neviditeľne v duchu, takže neprestajne stojí pred Božím zrakom kvôli svojim a seba samého obetuje a koná všetko, čo zbožný kňaz má konať. Prihovára sa za nás, ako hovorí sv. Pavel v Rímskym 8,34. („Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je na pravici Božej a sa aj prihovára za nás.“) Tiež vnútorne v srdci nás učí; to sú dva vlastné správne úrady jedného kňaza. Podobne majú prosiť a učiť aj viditeľní ľudskí časní kňazi.

15. Kristus teraz ako prvorodený má česť a dôstojnosť, tieto hodnosti rozdáva všetkým svojim kresťanom, takže títo vierou tiež musia byť s Kristom kráľmi a kňazmi, ako svätý Peter hovorí v 1. Petra 2,9: „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, vlastným Jemu ľudom, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla.“

A to je tak, že kresťan je vierou nad všetky veci tak vysoko povznesený, že duchovne je pánom všetkého; takže pri spáse mu nič nemôže poškodiť. Áno, všetko mu musí byť poddané a slúžiť k spáse, ako učí sv. Pavel v Rímskym 8,28: Milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro, to je život, smrť, hriech, zbožnosť, dobro i zlo, nech sa to akokoľvek menuje. Ďalej v 1. Korintským 3,22: „Či Pavel, či Apollo, či Kéfas, či svet, či život, či smrť, či prítomné, či budúce veci, všetko je vaše.“

Nie že by sme telesnou mocou stáli nad všetkými vecami, nimi vládlli alebo ich užívali ako ľudia na zemi. Lebo musíme telesne umrieť a nikto nemôže uniknúť smrti; tak musíme podliehať aj mnohým iným veciam, ako to vidíme na Kristovi a Jeho svätých. Lebo toto je duchovná moc, ktorá tu vládne v telesnom útlaku, to značí, že sa môžem dušou zlepšovať vo všetkých veciach, takže aj smrť a bolesti musia mi slúžiť a byť užitočné k blaženosti (spáse). To je veľmi vysoká a vznešená dôstojnosť a práve všemohúce panstvo, duchovné kráľovstvo, v ktorom nijaká vec nie je taká dobrá alebo taká zlá, takže mi musí slúžiť k dobrému; tak verím a nepotrebujem nič, lebo viera mi stačí. Hľa, aká je to vzácna sloboda a oc kresťanov!

16. Nadovšetko sme kňazmi; to je omnoho viac, ako byť kráľom, lebo kňazstvo nás robí hodnými predstúpiť pred Boha a modliť sa za druhých. Lebo pred Božím zrakom stáť a prosiť prislúcha len kňazom. Kristus si nás získal, aby sme sa mohli navzájom stretať a prosiť ako kňaz, keď viditeľne za ľud vystupuje a prosí.

Kto však neverí v Krista, tomu nič neslúži k dobrému, je služobníkom všetkého a musí sa na všetko hnevať. Nadto jeho modlitba nie je (Bohu) príjemná, nedostane sa k Božiemu sluchu. Kto však môže pochopiť česť a vznešenosť kresťana? Svojou kráľovskou mocou panuje nad všetkým a svojím kňazstvom je mocným v Bohu. Len Boh vykoná, o čo Ho prosí a chce, ako je napísané v Žalme 145,19: „Plní želania tým, ktorí sa Ho boja, čuje ich volanie a pomáha im.“ K tejto pocte (kresťan) dochádza len púhou vierou a nijakým skutkom. Z toho možno zreteľne vidieť, aký slobodný je kresťan od všetkého a nad všetkým, takže nepotrebuje nijaký dobrý skutok na to, aby bol zbožný, blažený (spravodlivý, spasený), lebo viera mu toto všetko nadmieru prináša. A keby zišiel z rozumu a domnieval sa, že nejakým dobrým skutkom stane sa zbožným, slobodným, blahoslaveným a tak bude kresťanom, hneď by stratil vieru so všetkým jej obsahom, rovnako ako onen pes, ktorý niesol v hube kus mäsa, videl svoj obraz vo vode, chňapol po ňom, a tak stratil svoje mäso i svoj obraz.

17. Pýtaš sa, aký je rozdiel medzi kňazmi a laikmi v kresťanstve, keď všetkých pokladáme za kňazov? Odpovedám: Tým slovám – kňaz, pop, duchovný a im podobným sa stala krivda, keď sa ich význam zo všetkých kresťanov preniesol na úzky okruh, ktorý sa teraz označuje duchovným stavom. Písmo sväté medzi nimi nerobí iný rozdiel, len že učených a vysvätených menuje služobníkmi, sluhmi a šafármi (ministros, servos, oeconomos), ktorí sú povinní iným zvestovať Krista, vieru a kresťanskú slobodu. Lebo hoci sme skutočne všetci rovnako kňazmi, jednako nemôžeme všetci slúžiť alebo rozkazovať alebo kázať. Tak hovorí sv. Pavel v 1. Korintským 4,1: „Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích.“ Ale teraz zo šafárstva stala sa taká svetská, vonkajšia, očarujúca, hrozná moc a panovanie, takže sa jej ani skutočná svetská moc na nijaký spôsob nemôže vyrovnať, dokonca akoby laici boli niečím iným ako kresťania. Tak sa odňalo celé chápanie kresťanskej milosti, slobody, viery a všetkého, čo sme prijali od Krista a čo je Krisom samotným; preto presadili sa mnohé ľudské zákony a skustky a stali sme sa celkom otrokmi najnestatočnejších ľudí na svete.

18. Zo všetkého sa učíme, že nestačí povrchne kázať o Kristovom živote a diele, a kázať tak, akoby išlo o históriu a kroniku, čím sa vlastný obsah kresťanstva zamlčí a káže sa ako duchovná pravda alebo zákon a učenie iných ľudí. K nim patria aj mnohí, ktorí Krista kážu a zvestujú, aby nad Ním vzbudili ľútosť, oproti Židom hnev, alebo vyžívajú sa najmä v detinskom blúznení. Kázať sa však má a musí tak, aby sa z toho vo mne i v tebe vzbudila a upevnila viera. Táto viera vzniká a udržuje sa tak, keď sa mi povie, prečo Kristus prišiel, ako Ho treba prijímať a užívať to, čo mi priniesol a dal. To sa deje tam, kde sa správne vysvetľuje kresťanská sloboda, ktorú máme od Neho a sme ako kresťania kráľmi a kňazmi, pánmi všetkých vecí a že všetko, čo činíme, je pred Božím zrakom príjemné a vypočuté, ako som doteraz vysvetlil.

Lebo kde srdce takto Krista počuje, musí sa v hĺbke rozveseliť, potešiť útechou a byť milým ku Kristovi, znova a znova Ho milovať. K tomu nikdy nemôže dôjsť so zákonmi a skutkami. Veď kto by chcel takému srdcu poškodiť alebo ho vydesiť? Keď ho prepadne hriech a smrť, tak verí, že Kristova pobožnosť (spravodlivosť) je jeho a vlastné hriechy nie sú nikdy jeho, ale Kristove; tak musia hriechy zmiznúť pred Kristovou zbožnosťou (spravodlivosťou) vo viere, ako vyššie bolo povedané, a kresťan sa učí s appoštolom úspešne odolávať smrti i hriechu a hovoriť: „Kde je, ó, smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó, smrť, osteň tvoj? Ostňom smrti je však hriech a silou hriechu je zákon. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánu Ježiši Kristu!“

19. Dosť toho bolo povedané o vnútornom človeku, o jeho slobode a spravodlivosti, ktorá nepotrebuje nijaký zákon ani dobrý skutok, ba tento by jej bol na škodu, keby sa niekto odvážil jeho pomocou dosiahnuť ospravedlnenie.

II.

Teraz pristúpime k druhej časti, k vonkajšiemu človeku. Tu chceme odpovedať všetkým tým, ktorí sa pohoršujú na doterajších výkladoch a hovorievajú: „Keď teda viera koná všetko a stačí sama na formovanie zbožnosti (spravodlivosti), prečo sa nám prikazujú dobré skutky? Tak chceme zostať pri tejto dobrej veci a nič nerobiť.“ Nie, milý človeče, nie tak! Tak by to bolo správne, keby si bol len vnútorným človekom a celkom duchovným, čo sa stane až v posledný deň. Tak je a zostane na zemi, že docielime len začiatky a pokroky toho, čo bude dokonané na onom svete. Preto apoštol to menuje prvotinami Ducha (primitias spiritus); preto sem patrí to, čo bolo vyššie povedané: kresťan je povinnosťami viazaný sluha a každému poddaný; rovako, pokiaľ je slobodný, nie je povinný nič robiť; kým je sluhom, musí všetko robiť. Ako sa to deje, chceme poukázať.

20. Hoci človek vnútorne podľa duše vierou je dostatočne ospravedlnený a má všetko, čo má mať, okrem toho táto viera a bohatstvo musí sa vždy rozhojňovať až do večnosti, predsa však ešte ostáva v tomto telesnom živote na zemi a musí svoje vlastné telo ovládať a s ľuďmi sa stretať. Tu sa už začínajú skutky: tu nesmie byť lenivý, tu musí naozaj dbať o to, aby sa telo cvičilo pôstami, bdením, prácami a všetkou potrebnou výchovou, aby bolo poslušné a pripodobnené vnútornému človeku a viere, aby duchu neprekážalo, ani sa proti nemu nestavalo, ako to má vrodené, keď nie je skrotené. Veď vnútorný človek je s Bohom zajedno, v Kristovi sa raduje a teší, lebo mu tak mnoho urobil, a celú svoju záľubu má v tom, aby opäť mohol Bohu zdarma slúžiť v slobodnej láske; tu objavuje vo vlastnom tele vzdorovitú vôľu, ktorá chce slúžiť svetu a vyhľadávať, čo sa jej páči. Viera toto nemôže strpieť a vrhne sa jej na hrdlo (zaútočí na tú vôľu), aby ju potlačila a premohla; ako sv. Pavel hovorí v Rímskym 7,22-23: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch.“ Ďalej v 1. Korintským 9,27: „… ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som nebol nehodný, keď iným kážem.“ Ešte ďalej v Galatským 5,24: „Tí, čo prináležia Kristu Ježiši, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami.“

21. Tieto skutky však nesmú sa konať v domnení, že nimi sa stane človek zbožným (spravodlivým) pred Bohom, lebo viera nestrpí túto falošnú domnienku, lebo len sama je a musí byť zbožnosťou (spravodlivosťou) pred Bohom; ale len s úmyslom, že telo bude poslušné a očistené od zlých žiadostí a oko pohliadne len na tieto zlé žiadosti, aby ich zapudilo. Pretože duša sa vierou očistí a Boha si zamiluje, zatúži aj po tom, aby podobne všetko bolo očistené, najprv jej vlastné telo, aby každý ním Boha miloval a chválil. Tak sa stane, že človek nebude zaháľať kvôli svojmu vlastnému telu a musí robiť mnoho dobrých skutkov preto, aby ho prinútil a telo službe podrobil; a predsa skutky nie sú pravým dobrom, pre ktoré človek stáva sa zbožným a spravodlivým pred Bohom, ale koná ich zo slobodnej lásky zadarmo, aby sa Bohu zapáčil; nič iné v tom nehľadá ani nevidí, len aby sa Bohu tak ľúbil, keď Jeho vôľu splní čo najlepšie. Z toho každý sám môže sa poučiť o miere a skromnosti, s ktorou má telo ukázňovať, keď sa postí, bdie, pracuje, do akej miery spozná, že je pre telo nutné, aby jeho bujnosť pritlmil.

Tí druhí však, ktorí sa domnievajú, že zbožnosť dosiahnu skutkami, nemajú zreteľ na umŕtvenie tela, ale hľadia len na skutky a myslia si, keď ich urobia mnoho a veľkých, že je to v poriadku a stanú sa zbožní; niekedy strácajú rozum a okrem toho ničia si svoje telesné zdravie. To je veľké bláznovstvo a nepochopenie kresťanského života viery, keď skutkami bez viery chcú byť zbožní (ospravedlnení) a blahoslavení (spasení).

22. Pre lepšie pochopenie uvediem niekkoľko príkladov: Skutky kresťana, ktorý svojou vierou a z púhej Božej milosti je zdarma ospravedlnený a spasený, nemožno ináč hodnotiť, ake keby to boli skutky Adama a Evy v raji, o čom v 1M 2,15 je napísané, že Boh stvoreného človeka uviedol do raja, aby ho obrábal a strážil. Tam bol Adam stvorený ako zbožný a dobrý, bez hriechu, takže nepotreboval svojimi prácami a strážením stať sa zbožným a ospravedlneným; predsa však, aby sa nepotuloval v zaháľaní, Hospodin mu nariadil, aby raj zveľaďoval, budoval a ochraňoval. To boli samé slobodné skutky, nekonané kvôli ničomu inému, len aby si ich Boh obľúbil, a nie na dosiahnutie zbožnosti (spravodlivosti), ktorú už človek vopred mal a ktorá by bola prirodzene vrodená aj všetkým nám.

Tak je to aj so skutkami veriaceho človeka, ktorý svojou vierou je opäť postavený do raja a znovuzrodený, nepotrebuje skutky, aby sa stal zbožným (spravodlivým); ale aby nežil v lenivosti a svoje telo udržiaval a chránil, je mu nariadené konať takéto slobodné skutky len preto, aby sa Bohu páčil. Ďalej: Keď svätiaci biskup posviaca chrám, birmuje alebo plní akúkoľvek funkciu svojho úradu, tieto skutky nerobia z neho biskupa. Keby už predtým nebol býval za biskupa vysvätený, tieto skutky boli by nanič a boli by márnym bláznovstvom. Tak vierou posvätený kresťan koná dobré skutky, nimi však nestáva sa lepším ani posvätenejším kresťanom (toto pôsobí len rozmnoženie viery); keby predtým neveril a nebol kresťanom, všetky jeho skutky by nestáli za nič, ale boli by márnymi, bláznivými, trestuhodnými a zatrateniahodnými hriechmi.

23. Preto sú pravdivé tieto dve vety: „Dobré, zbožné skutky nikdy nerobia dobrého zbožného človeka, ale dobrý, zbožný človek robí dobré, zbožné skutky.“ „Zlé skutky nikdy nerobia zlého, ale zlý robí zlé skutky.“ Tak každá osoba musí byť najprv dobrá a zbožná pred všetkými dobrými skutkami a dobré skutky nasledujú a vychádzajú zo zbožnej, dobrej osoby; ako Kristus hovorí: Zlý strom nerodí dobré ovocie, dobrý strom nerodí zlé ovocie. Tak je zjavné, že ovocie nerodí strom, ani stromy nerastú na ovocí, ale naopak, stromy prinášajú ovocie a plody rastú na stromoch. Ako stromy musia byť skôr ako ovocie, a ovocie nerobí stromy ani dobrými ani zlými, ale stromy rodia ovocie, tak musí byť človek svojou osobou najprv zbožný, alebo zlý, až potom robí dobré, alebo zlé skutky. Tomu podobné môžeme vidieť vo všetkých remeslách: dobrý alebo zlý dom nerobí dobrého alebo zlého tesára, ale dobrý alebo zlý tesár robí zlý alebo dobrý dom. Nijaké dielo nerobí majstra takého, akým je dielo, ale aký je majster, podľa toho je aj jeho dielo. Tak je to aj so skutkami človeka; ako je to s jeho vierou alebo neverou, podľa toho sú jeho skutky dobré alebo zlé. A nie naopak, ako sa javia jeho skutky, podľa toho nie je zbožný alebo veriaci; skutky nerobia veriacim, taktiež ho nerobia zbožným (spravodlivým). Ale viera, ktorá človeka robí veriacim, tá koná aj dobré skutky.

Tak teda skutky nikoho nerobia zbožným a človek musí byť zbožný skôr, ako koná, to je zjavné, že púha viera zo samej milosti cez Krista a Jeho slovo robí osobu dostatočne zbožnou (spravodlivou) a blahoslavenou (spasenou), a že k blaženosti (spáse) nie je kresťanovi potrebný nijaký skutok, nijaký zákon, lebo je slobodný od všetkých prikázaní a z púhej slobody zdarma robí všetko, čo robí, pritom v ničom nehľadá svoj prospech alebo spásu – lebo je už nasýtený a blažený (spasený) vierou a Božou milosťou – ale len preto, aby sa tým zaľúbil Bohu.

24. Tomu však, kto je bez viery, nie je platný nijaký dobrý skutok k zbožnosti a blaženosti (spravodlivosti a spáse). Nijaké zlé skutky nerobia ho zlým a zatrateným, ale nevera, ktorá robí človeka zlým, robí zlé a zatrateniahodné skutky. Preto, keď sa stane niekto zbožným alebo zlým, to nepovstalo zo skutkov, ale z viery, ako múdry muž hovorí (Sirach 10,13 n): „Počiatok každého hriechu je uchyľovať sa od Boha a nedôverovať Mu.“ Tak učí aj Kristus, ako hriech zo skutkov nemusí povstávať a hovorí: Vypestujte dobrý strom, aj jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, aj jeho ovocie bude plané; ako keby chcel povedať: Kto chce mať dobré ovocie, najprv musí začať so stromom a zasadiť dobrý strom. Podobne, kto chce konať dobré skutky, nesmie začínať od skutkov, ale od osoby, ktorá má konať skutky. Osobu dobrou však nerobí púha viera a nikto ju neurobí zlou, len púha nevera. Je síce pravda, že pred ľuďmi skutky robia (človeka) zbožným alebo zlým, čo značí, že ukazujú navonok, kto je zbožný, alebo zlý, ako Kristus hovorí u Matúša 1,20: „… po ovocí poznáte ich.“ Ale toto všetko je zdaním a povrchom, tento pohľad mnohých ľudí klame, píšu a učia, ako treba konať dobré skutky a stávať sa zbožnými, kým na vieru nikdy ani nepomyslia; tak kráčajú týmto smerom a v tejto slepote stále vodia aj druhých, mučia sa mnohými skutkami, a predsa nikdy nedôjdu k pravej zbožnosti. O nich hovorí sv. Pavel v 2. Timoteovo 3,7: „Stále sa učia, ale nikdy nemôžu dôjsť k poznaniu pravdy.“

Kto teda nechce blúdiť s týmito slepcami, musí vidieť ďalej ako ku skutkom, zákonom alebo učeniu o skutkoch. Musí predovšetkým hľadieť na osobu, ako by táto došla k zbožnosti (spravodlivosti). Veď človek nebude (ospravedlnený a spasený) zbožný a blažený zo zákona a skutku, ale Božím slovom, teda zasľúbením milosti a vierou, aby tak trvala Božia česť, ktorá nás neurobí blaženými, ktorá nás spasí nie pre naše skutky, ale milostivým spolom zdarma a z púheho milosrdenstva.

25. Z toho všetkého možno ľahko pochopiť, do akej miery musíme zamietať a nakoľko prijímať a ako treba chápať všetky dogmy, ktoré učia o dobrých skutkoch. Lebo kde platí tento falošný dodatok a zvrátená mienka, že zo skutkov môžeme byť zbožní a blažení (ospravedlnení a spasení), tieto (skutky) už nie sú dobré, ale celkom odsúdeniahodné; lebo také nie sú slobodné, hanobia Božiu milosť, ktorá ospravedlňuje a spasí púhou vierou. Toto skutky nespôsobia, vedú k mylnému konaniu, čím olupujú milosť v jej diele a sláve. Preto nezavrhujeme dobré skutky v ich podstate, ale pre ten zlý úmysel a pre falošnú prevrátenú domnienku, ktorá spôsobuje, že sa len zdajú dobrými, a predsa nie sú dobré, tak dochádza k sebaklamu a ku klamaniu každého, ako je to u pažravých vlkov v ovčom rúchu. Ale tento zlý záver a zvrátený názor ostáva neprekonaný tam, kde niet viery. Tak to musí byť pri každom svätuškárovi, kým nepríde viera a toto nerozbije. Prirodzenosť sama od seba nemôže tento (názor) zapudiť, ba ani poznať, naopak, pokladá ho za vzácnu, blahoslavenú vec; preto sa týmto tiež mnohí zvádzajú.

Preto, hoci je užitočné písať a kázať o pokání, spovedi a zadosťučinení, sú to predsa zaiste márne diabolské náuky, ak sa nepokročí k viere. Nestačí len kázať o pokání, ale treba zdôrazňovať obidva Božie príkazy (veriť evanjeliu). Príkazy treba kázať, aby sa hriešnici predesili, ich hriechy odhalili, aby prejavili ľútosť a sa polepšili. Pri tom však nesmie zostať, preto sa tiež musí kázať druhá výzva, zasľúbenie milosti, učenie o viere, bez ktorého sú zbytočnými prikázania, ľútosť a všetko ostatné. Sú ešte kazatelia, ktorí kážu ľútosť nad hriechmi a milosť; ale prikázania a zasľúbenia Božie nevykladajú tak, žeby sa bolo možné poučiťodkiaľ a ako prichádza pokánie a milosť. Lebo pokánie pramení z prikázaní, viera z Božích zasľúbení, a tak bude človek ospravedlnený a vyvýšený vierou v Božie zasľúbenia, ktorá v hrôze pred Božím zákonom pokoruje a privádza k sebapoznaniu.

26. To je povedané o skutkoch všeobecne, aj o tých, ktoré má kresťan robiť vlastnému telu (vlastnej osobe). Teraz si povieme viac o skutkoch, ktoré má robiť iným ľuďom. Lebo človek nežije len svojmu vlastnému telu, ale aj medzi druhými ľuďmi na zemi. Preto oproti týmto nemôže byť bez skutkov; musí s nimi hovoriť a spolupracovať, hoci im preukázané skutky nie sú potrebné k zbožnosti a blaženosti (spravodlivosti a spáse). Preto má byť jeho zmýšľanie vo všetkých skutkoch slobodné a len zamerané službe druhým ľuďom; je prospešné nemať nič iné na zreteli, len čo je blížnym potrebné.

To je opravdivý život kresťana a tu viera s chuťou a láskou dáva sa do diela, ak sv. Pavel učí v Liste Galatským (G 6,2: „Jedni druhých bremená znášajte a tak naplníte zákon Kristov“; 5,6: „… viera činná skrze lásku“). Tak aj v liste Filipským apoštol učil, ako vierou v Krista získajú všetku milosť a hojnosť, ďalej ešte učí a hovorí vo Filipským 2,1-3: „Ak je teda nejaké napomenutie v Kristu, ak je nejaké povzbudenie lásky, ak je nejaké spoločenstvo Ducha, ak je nejaký súcit a milosrdenstvo, naplňte moju radosť: zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ, nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadostivosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnejších než seba.“

Hľa, tu Pavel jasne postavil kresťanský život na tom, že všetky skutky majú smerovať na dobro blížneho, pretože každý má pre seba vo viere dostatok a šetky ostatné skutky aj život má zamerať službe blížnym z dobrovoľnej lásky. K tomu uvádza Krista za príklad a hovorí vo Filipským 2,5-7: „Tak zmýšľajte medzi sebou ako Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným stal sa ľuďom.“

27. Tak sa má kresťan, podobne ako Kristus – jeho hlava, uspokojiť plnosťou a bohatstvom svojej viery, vždy ju rozhojňovať, ona je jeho životom, zbožnosťou a blaženosťou (spravodlivosťou a spásou), ona mu dáva všetko, čo má Kristus a Boh, ako bolo vyššie povedané a sv. Pavel v Gaatským 2,20 hovorí: „A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho.“ A hoci (kresťan) je tak celkom slobodný, má sa opäť ochotne stať služobníkom, pomáhať blížnemu a s ním zaobchádzať, konať, ako Boh s ním konal cez Ježiša Krista. A toto všetko má konať zdarma, pričom sleduje, len aby sa páčil Bohu a pomyslel si toto: Hľa, môj Boh dal mne nehodnému, zatratenému človeku bez akejkoľvek zásluhy, z čistého a púheho milosrdenstva prostredníctvom Krista a v Kristovi zdarma plnosť bohatstva všetkej zbožnosti a blaženosti (spravodlivosti a spásy), takže už potom nič viac nepotrebujem, len veriť, že je to tak. Nuž preto chcem tomuto Otcovi, ktorý ma svojím nesmiernym bohatstvom tak zahrnul, zase slobodne, radostne a zdarma konať, čo sa Mu ľúbi a svojim blížnym tiež byť kresťanom, ako Kristus bol ku mne, a robiť, len čo spozorujem, že mu je potrebné, užitočné a spasiteľné, pretože vierou mám predsa dostatok všetkého v Kristovi.

Hľa, tak vyviera z viery láska a túžba po Bohu, a z lásky slobodný, ochotný, radostný život s pripravenosťou slúžiť blížnemu zdarma. Lebo ak by náš blížny trpel núdzu a potreboval by aj naše ostatné, vtedy máme pretrpieť pred Bohom vlastnú núdzu v záujme jeho dobra. Preto ako nám Boh pomohol zdarma cez Krista, tak sme povinní prostredníctvom tela a jeho skutkov len pomáhať blížnemu. Tak môžeme vidieť, ako je to s týmto kresťanským životom, takým vzácnym a vznešeným, ale, žiaľ, v celom svete pokazeným, ba ani už nie je známym, ani sa o ňom nekáže.

28. Tak čítame u Lukáša 2,22, že panna Mária po 6 týždňoch vstúpila do chrámu, aby sa očistila podľa zákona ako všetky ostatné ženy, hoci nebola nečistá ako ony, ani nebola povinná sa tak očisťovať, veď to nepotrebovala. Ale ona tak urobila zo slobodnej lásky, aby neopovrhla ostatnými ženami, ale ostala s nimi solidárna. Podobne i sv. Pavel obrezal sv. Timoteja, nie že by to potreboval, ale aby Židom, slabým vo viere, nedal príčinu na zlé úvahy, na druhej strane nechcel dať obrezať Títa, ani na to nenaliehal, že by musel byť obrezaný a že by to bolo potrebné k blaženosti (spáse). A u Matúša 17,24n Kristus diskutuje s Petrom o platení chrámovej dane: „Keď prišli do Kafarnaum, pristúpili k Petrovi vyberači chrámovej dane a spýtali sa: Či váš majster neplatí chrámovú daň? Odpovedal: Platí. Keď prišiel domov, predišiel ho Ježiš a riekol: Čo myslíš, Šimon? Od koho berú zemskí králi clo alebo daň? Od svojich synov a či od cudzích? Keď odpovedal, že od cudzích, riekol mu Ježiš: Synovia sú teda oslobodení. Ale aby sme ich nepohoršili, choď, hoď do mora udicu, vezmi rybu, ktorá sa prvá chytí, otvor jej ústa, nájdeš v nej peniaz, vezmi ho a daj im za mňa i za seba.“ To je dobrý príklad na podopretie učenia, že Kristus seba i svojich (učeníkov) menuje kráľovskými deťmi, ktoré nič nepotrebujú, a predsa sa dobrovoľne podriaďujú, slúžia a platia daň.

Nakoľko teda dielo Kristovo bolo potrebné a poslúžilo k jeho zbožnosti a blaženosti (spravodlivosti a spáse), natoľko sú potrebné aj všetky jeho skutky i jeho kresťanov (učeníkov) na ich spásu, ony sú slobodnou službou pre dobro a nápravu druhých. Tak mali byť konané aj skutky všetkých kňazov, kláštorov a ústavov, aby každý vykonával skutky svojho stavu a rehole jedine preto, aby iným vyhovel a svoje telo podmaňoval, iným dával príklad tiež tak robiť, tiež uznať za potrebné krotiť svoje telo; pre všetky časy treba predvídať, že nemožno si predsavzať dosiahnutie zbožnosti a blaženo