O slobode kresťana
„…Treba vedieť, že celé Písmo sväté je rozdelené do dvoch odkazov, ktoré sú: prikázania alebo zákony Božie a zasľúbenia alebo prísľuby. Prikázania učia a predpisujú nám mnohé dobré skutky, ale tým ešte nedochádza k ich konaniu. Správne poukazujú, ale nepomáhajú, učia, čo treba konať, ale nedávajú k tomu sily.“
Dr. Martin Luther, Wittenberg 1520
Publikované v: Dr. Martin Luther, Výber zo spisov.
Prel. dr. Július Filo st.
zost. J.Michalko, R.Koštial. vyd.VESNA, Bratislava, pre TRANOSCIUS, Liptovský Mikuláš, 1990.
ISBN 80-85128-70-5, s.21-32.
1. Ak máme dôkladne poznať, čo značí kresťan a ako má konať v slobode, ktorú mu Kristus vydobyl a dal, o čom nám píše svätý Pavel, chcem to zhrnúť do týchto dvoch téz:
- Kresťan je slobodným pánom nad všetkým a nikomu nie je poddaný.
- Kresťan je poníženým služobníkom všetkého a každému poddaný.
Tieto dne vety sú jasne vyslovené u Pavla v 1. Korintským 9,19: „Lebo hoci aj slobodný od všetkých, dal som sa do služby všetkým“, v Liste Rímskym 13,8: „Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali.“ Láska totiž je slúžiaca a poddaná tomu, kto miluje. Tak aj o Kristovi v Galatským 4,4 sa hovorí: „Poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom“ (poddaného zákonu).
2. Keď tieto dve protichodné výpovede o slobode a službe počujeme, treba sa nám zamyslieť nad tým, že každý kresťan je dvojakej prirodzenosti, duchovnej a telesnej. Podľa duše menuje sa duchovným, novým, vnútorným človekom, podľa tela a krvi menuje sa telesným, starým a vonkajším človekom. So zreteľom na túto rozdielnosť hovoria sa o ňom v Písme sv. slová, ktoré si priamo odporujú, ako som už povedal o slobode a službe.
3. Majme na zreteli vnútorného, duchovného človeka, čo k nemu prislúcha, aby sa menoval zbožným, slobodným kresťanom. To je zrejmé, že nijaká vonkajšia vec nemôže ho urobiť slobodným ani zbožným, nech sa to volá akokoľvek. Lebo jeho zbožnosť a sloboda, ako aj zlo a otroctvo nie sú telesné a vonkajšie. Čo pomôže duši, keď je telo v poriadku, čerstvé a zdravé, je, pije, žije ako chce? Na druhej strane čo môže poškodiť duši, keď je telo vo väzení, nemocné a unavené, hladné, smädné a trpiace, čo nie je preň príjemné? Takto okolnosti nič nepôsobia na dušu, aby ju oslobodili alebo zotročili, urobili zbožnou alebo zlou.
4. Tak duši nič neprospieva, či si telo oblieka nádherné rúcha, ako to robia kňazi a duchovní, podobne, keby sa zdržovalo v kostoloch a na svätých miestach, tiež nie, keby sa zaoberalo svätými vecmi (posvätným obradmi), ani to nie, keby sa ústami modlilo, telesne postilo, putovalo a robilo všetky dobré skutky, ktoré by bolo možné večne konať telom a v tele. Musí to byť ešte celkom niečo iné, čo by duši prinieslo a spôsobilo zbožnosť a slobodu. Lebo všetky tieto vymenované kúsky, diela a spôsoby môže tiež v sebe prežívať a prejavovať zlý človek, pochlební a pokrytec. Takým konaním povstáva falošný ľud. Opäť to duši nič neškodí, hoci sa telo svetsky odieva, zdržuje sa na nesvätých miestach, je , pije potuluje sa, nemodlí sa a nedbá o všetky tie skutky, ktoré konajú vyššie spomínaní pokrytci.
5. Duša nemá nijakú inú vec ani v nebi, ani na zemi, v čom by žila ako zbožná, slobodná a bola kresťanská, len sväté evanjelium, slovo Božie Kristom zvestované, ako On sám hovorí u Jána 11,25: „Ja som vzkriesenie a život, – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď by umrel“, ďalej 14,6: „Ja som cesta i pravda i život“, ďalej u Matúša 4,4: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Tak si musíme byť istí, že duša sa môže zaobísť bez všetkých týchto vecí, vyjmúc slova Božieho, a bez slova Božieho nemôže jej nič pomôcť. Keď však má slovo, vtedy nepotrebuje nijakú inú vec, lebo v slove má dostatok: pokrm, radosť, pokoj, svetlo, umenie, spravodlivosť, pravdu, múdrosť, slobodu a nadmieru všetko dobré.
Tak čítame v žalmoch, najmä v 119., že prorok po ničom inom nevolá, len po Božom slove, a v Písme sv. pokladá sa za najvyššiu kliatbu a Boží hnev, keď ľuďom odníma svoje slovo, naproti tomu niet väčšej milosti, ako keď svoje slovo zosiela, ako stojí v Žalme 107,20 : On poslal svoje slovo, aby im pomohol a uzdravil ich. – A Kristus neprišiel kvôli nijakému inému úradu, len aby zvestoval Božie slovo. Tiež všetci apoštolovia, biskupi, kňazi a duchovný stav sú povolaní a ustanovení len kvôli slovu, hoci sa to teraz, žiaľ, koná ináč.
6. Keď sa však pýtaš, aké je to slovo, že poskytuje takú veľkú milosť ak ako ho mám užívať, odpovedám: To nie je nič iné, len uskutočňovanie zvesti o Kristovi, ako ju obsahuje evanjelium a ako to má byť, a tak sa aj stalo, že počuješ, čo ti Boh hovorí, že celý tvoj život a skutky sú ničím pred Bohom, ale musíš so všetkým večne odumrieť tomu, čo je v tebe. Keď vo viere poznávaš, aký si hriešny, musíš nad sebou zúfať a vyznávať, že pravdivé je slovo Ozeáša 13,9: „Zničím ťa, Izrael! Kto ti pomôže?“
Aby si sa mohol dostať zo seba a od seba, vymaniť sa z vlastnej skazy, stavia ťa pred svojho milého Syna Ježiša Krista a dáva ti vedieť v svojom živote a utešujúcom slove, že máš sa Mu s pevnou vierou odovzdať a úplne mu dôverovať. Tak pre túto vieru majú ti byť všetky tvoje skutky odpustené, tvoja skaza odvrátená, a ty budeš ospravedlnený, pravdivý, uspokojený, zbožný a všetky príkazy budú splnené a budeš od všetkého slobodný, ako svätý Pavel hovorí v Rímskym 1,17: „Spravodlivý bude žiť z viery“ a v Rímskym 10,4: „Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“
7. Preto malo by byť spravodlivým pre všetk