Evanjelická cirkev v Prešove

1. Reformácia: 1520-1670

Začiatky reformácie: 1520 – 1531

Martin Luther (1483-1546), nemecký reformátor a zakladateľ nemeckého protestantizmu, dňa 31.10.1517 pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 téz, ktorými vyzýval na diskusiu o niektorých cirkevných otázkach, najmä o odpustkoch a ich zmysle. Odmietol pápežský primát v kresťanskom svete a za jediný zdroj viery označil Bibliu.

Jeho vystúpenie malo v Nemecku veľký ohlas a veľmi rýchlo sa rozšírilo aj do ostatných krajín Európy. Preniklo aj do Uhorska a získalo si prívržencov aj v Prešove, kde bolo známe už pred rokom 1525.

Príčin rýchleho rozšírenia reformácie v Prešove bolo viacero, medzi nimi napríklad nespokojné nižšie kňazstvo a zemianstvo, mestá a kraje, v ktorých malo nemecké obyvateľstvo silnú pozíciu a intenzívne obchodné a hospodárske styky s Nemeckom. Dôležitú úlohu hralo niekdajšie husitské – bratrícke hnutie, ktoré v rokoch 1433 – 1467 pod velením Jána Jiskru z Brandýsa (Matiáš I. ho vymenoval za dedičného hlavného župana Šariša) bolo na Východnom Slovensku silným politickým i národným faktorom.

Udomácnenie reformácie: 1531 – 1610

Prešovčania úplne prijali Lutherovo učenie v roku 1531, kedy sa celé mesto stalo evanjelickým a s ním aj všetky prešovské chrámy. Chrám sv. Mikuláša pripadol prešovským nemeckým evanjelikom augsburského vyznania a patril im až do r. 1671.

Mestskí katolícki kňazi Anton Transylvanius a Bartolomej Bogner opustili katolícku cirkev a spolu s veriacimi sa prihlásili k evanjelickému vierovyznaniu. Počas nasledujúcich štrnástich desaťročí (do r. 1671) neexistovala na pôde mesta iná cirkev ako evanjelická augsburského vyznania.

Od začiatku reformácie až do rozdelenia zborov v r.1711 pôsobil v Prešove jednotný cirkevný zbor. Na jeho čele bol plebán, neskôr farár (Pfarrer, Pastor), ktorý v hodnosti bol prvý – primarius, druhý farár bol kazateľ (Prediger) alebo diakon. Keďže zásadou reformácie bolo služby Božie odbavovať v jazyku veriacich, miesto kaplánov dostali maďarskí a slovenskí veriaci zvlášť – čiže zvlášť maďarského a zvlášť slovenského kazateľa.

Prešovská synoda: 1546

Slobodné kráľovské mestá Bardejov, Košice, Levoča, Prešov a Sabinov ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich práv, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestie. Do kompetencie Pentapolitany patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi.

Prešov hral od začiatku reformačného hnutia významnú úlohu v utváraní cirkevného zriadenia. Dňa 2. novembra 1546 sa Prešov stal miestom dôležitej udalosti, prvej svojho druhu u nás – miestom zasadnutia Prešovskej synody, na ktorej sa mestá Pentapolitany organizačne zjednotili v prvom senioráte na území dnešného Slovenska. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár.

Synoda formulovala v 16-tich článkoch kánonu základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku v duchu reformačného učenia. Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonove Loci communes (Všeobecné zásady) a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia.

Confessio Pentapolitana: 1549

Ako reakciu na výzvu komisárov vyslaných krajinským snemom z roku 1548 a z obavy aby evanjelikov nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, poverilo Päťmestie na podnet Prešovčanov Leonarda Stockela, aby pripravil ich spoločné vierovyznanie. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana, ktorú Päťmestie prijalo a podpísalo v roku 1548.

Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody z r. 1546. Confessio Pentapolitana bola r. 1549 predložená kráľovskej komisii, ňou priaznivo prijatá a predostretá na schválenie Ferdinandovi I., ktorý ju vzal na vedomie.

Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu (superintendencie), piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode. Kladom vierovyznania bolo, že zabezpečilo mestám na istý čas pokoj. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany, a Spiša, tzv. Confessie Scepusiany.

Zavŕšenie cirkevného zriadenia: 1610 – 1670

Cirkevné zriadenie na úrovni superintendencií sa začalo vytvárať po Žilinskej synode v roku 1610, ktorú zvolal palatín Juraj Thurzo. Synoda uzákonila 16 kánonov o zásadných povinnostiach a právach cirkevných predstaviteľov – superintendentov, dozorcov, seniorov, farárov, ďalej otázky vierouky, školskej výchovy, služieb Božích, cirkevných funkcií a pod. Synoda vytvorila 3 superintendencie a zároveň zvolila superintendentov. Územie troch superintendencií tvorilo dnešný západný dištrikt.

Situácia okolo usporiadania spišsko-šarišskej synody bola zložitejšia, a to pre rozpory medzi troma fraternitami (bratstvá, čiže senioráty: spišská fraternita 24 miest, fraternita piatich slob. kráľ. miest a šarišská fraternita) a vzhľadom na veľký počet veriacich. Synoda sa konala až 22. a 23. januára 1614 v Spišskom Podhradí.

Synoda prijala synodálne kánony o 16–tich článkoch, ktoré sa týkajú – podobne ako žilinské kánony – vieroučných a správnych otázok, právomoci superintendentov, seniorov, farárov a učiteľov a pod. Celkove sa zhodujú kánony so žilinskými, s niektorými odchýlkami, ktoré si vyžiadali miestne pomery, resp. niektoré ustanovenia sú spresnené.

Výsledkom zložitých rokovaní bolo zriadenie dvoch superintendencií. V úvode k uzneseniam sa výslovne uvádza, že na Spiši a v Šariši, resp. v piatich slob. kráľ. mestách bolo toľko evanjelikov, že sa ukázala nutnosť vytvoriť dve superintendencie: Superintendenciu piatich slob. kráľ. miest – za superintendenta bol zvolený Peter Zabler, levočský farár a senior 24 miest spišskej fraternity a druhú superintendenciu ktorú tvorili ostatné zbory Spišskej a Šarišskej župy – superintendantom sa stal Štefan Xylander (Holzmann), farár spišskopodhradský.

Roku 1668 pristúpil do zväzku mestskej superintendencie Kežmarok, a tak sa zmenila superintendencia na šesť slob. kráľ. miest.

2. Protireformácia: 1670 – 1781

Prvé odobratie kostolov: 1673 – 1682

8. marca 1673 vtiahol do mesta gróf Ferdinand Volkra v sprievode Leonarda Szegedyho. Dňa 9. marca popoludní o tretej hod. odobral evanjelikom všetky tri kostoly a Kolégium (iný prameň uvádza 10. marec v noci za svitu fakieľ). Farský kostol nemecký prevzal Juraj Horváth, jágerský kanoník ako mestský plebán, slovenský kostol dostali minoriti a maďarský jezuiti. Farári a učitelia museli opustiť mesto. Po odňatí kostolov ostali evanjelici 9 rokov bez kostola a školy.

Roku 1678 povstal proti Habsburgovcom Imrich Thököly. Mesto po smutných skúsenostiach sa pridalo na jeho stranu. Roku 1682 dobyl Thököly mesto a ako bývalý študent Kolégia, vrátil evanjelikom kostol a kolégium.

Druhé odobratie kostolov: 1687 – 1705

Pádom Thökölyho r.1685 stratili evanjelici opäť kostoly a školu. Leopold I. na základe rozhodnutia šopronského krajinského snemu z r.1681 vyslal komisiu pod vedením grófa Štefana Csákyho. Ten 7. februára 1687 terajší kostol i školu odovzdal opäť do rúk opäť do rúk jezuitom. Evanjelici odmietli ponižujúcu ponuku postaviť si kostol a školu mimo mesta, a tak ostali 18 rokov bez kostola. Služby Božie im povolili odbavovať len v súkromných domoch.

Caraffov krvavý tribunál – Prešovské jatky: 1687

Rok 1687 je čiernym rokom v dejinách Prešova a zvlášť v dejinách prešovských evanjelikov. Vtedy sa v meste odohrali udalosti smutne známe ako Prešovský krvavý súd alebo Prešovské jatky. Pod vedením cisárskeho generála Antonia Caraffu (1647-1693), ktorý pôsobil vtedy v meste, konal sa mimoriadny súd, ktorý odsúdil na smrť 24 mešťanov a zemanov z Prešova, okolia i vzdialenejších častí Uhorska. Všetkých obvinili z vykonštruovanej účasti na príprave nového sprisahania, počas vyšetrovania ich podrobili surovému mučeniu a nakoniec mimoriadne krutým spôsobom popravili: po sťatí hlavy boli ich telá rozštvrtené a vyvesené pred Hornou bránou, kde viseli niekoľko mesiacov. Neľudské vynášanie rozsudkov vyvolalo veľké rozhorčenie a protesty aj v zahraničí, preto bol cisár Leopold I. nútený koncom roku zastaviť ďalšie vyšetrovanie. Popravisko mimoriadneho súdu stálo na námestí oproti kolégiu, na mieste neskôr postaveného súsošia Immaculaty.

Farský a vtedy jezuitský kostol sa evanjelikom vrátili počas povstania Františka Rákócziho II. Po 18-tich rokoch, dňa 21. októbra 1705, mali prešovskí evanjelici služby Božie opäť v kostole, a to vo farskom kostole s nemeckou a slovenskou kázňou, v evanjelickom (t.č. jezuitskom) s maďarskou kázňou.

Tretie odobratie kostolov: 1711 – 1784

Roku 1710 cisárske vojsko obkľúčilo Prešov a mesto, veľmi vyčerpané hroznou morovou epidémiou, v jeseni kapitulovalo. V novembri 1710 cisársky generál Hugo Wirmond obsadil Prešov, farský kostol odovzdal katolíkom a evanjelický kostol ponechal evanjelikom. Dňa 30. septembra 1711, z rozhodnutia kráľovnej Eleonóry Magdalény, kráľovská komisia pod vedením poverenca grófa Jána Pállfyho odobrala evanjelikom kostol a Kolégium. Súčasne im povolila v zmysle šopronského zákl. článku z r. 1681 a bratislavského z r. 1687 vybudovať si drevený kostol a školu mimo hradieb mesta.

Osamostatnenie cirkevných zborov: 1711

Od r.1711 sa dovtedy jednotná prešovská evanjelická obec rozdelila na dva zbory, a to nemecký: Deutsche Gemeinde A.B. a slovenský: Cirkev evanjelická slovenská alebo ako sa v dokumentoch uvádza: Cirkev evanjelická prešovská nácii slovenskej. Napriek rozdeleniu spolupráca medzi obidvoma zbormi bola vždy veľmi dobrá a farári si ochotne navzájom pomáhali. V nemeckom zbore sa služby Božie konali v nemeckom a aj v maďarskom jazyku. Neskôr, po 2.pol. 19.st. (okolo r.1860), mení sa nemecký zbor najprv na nemecko-maďarský, a potom na maďarsko-nemecký.

Predmestský drevený kostol: 1715 – 1784

Evanjelici, v zmysle rozhodnutia komisie, po zložitom vybavovaní stavebných povolení a intervencii kráľa Karola III., si nakoniec roku 1715 postavili drevený kostol. Tento r.1722 vyhorel, no skoro ho obnovili. Keďže sa pôvodný drevený kostol (resp. modlitebňa, Bethaus) po čase začal rozpadávať, povolilo mesto. r. 1750 stavbu nového kostola, pravda, tiež len z dreva. Tento evanjelici využívali až do roku 1784, kedy im bol vrátený Chrám Sv. Torjice.

Tolerančný patent Jozefa II. bol v Šariši vyhlásený 15. januára r. 1782. Skončilo sa tým dlhé a smutné obdobie náboženských nepokojov a bojov. Tolerančný patent znamená koniec náboženskej neslobody a zároveň začiatok utvorenia podmienok pre slobodný náboženský život.

3. Obdobie od Tolerančného patentu po dnešok: 1782-2005

Vývoj cirkevného zriadenia

1614 – 1734
Spišskopodhradská synoda z r.1614 uzákonila cirkevné zriadenie Spiša a Šariša, vytvoriac dve superintendencie: Superintendenciu piatich (neskoršie šiestich) slobodných kráľovských miest a Superintendenciu spišsko-šarišskej župy.

1734 – 1918
Nariadenie Resolutio Carolina II. z r. 1734, ktorú vydal cisár Karol III., nútilo zrušiť jednu z piatich superintendencií. Po dlhých rokovaniach došlo r. 1743 k dohode, známej ako „Dobšinská koalícia“, podľa ktorej boli zlúčené mestská a župná superintendencia, a tým bola vytvorená jednotná Potiská superintendencia (dištrikt). Superintendencia šiestich slob. kráľ. miest bola premenená na seniorát. Touto zmenou cirkevného zriadenia prešovské zbory ostali vo zväzku mestského seniorátu (spolu so Sabinovom a Bardejovom), ostatné šarišské zbory patrili do zväzku Šarišskozemplínskeho seniorátu.

1918 – 2005
Po vzniku ČSR a po odluke od Generálnej evanjelickej a.v. cirkvi v Uhorsku bola dňa 17.2.1919 zriadená Generálna cirkevná rada na Slovensku. Táto vytvorila Východný evanjelický a.v. dištrikt a Západný evanjelický a.v. dištrikt a zároveň pripravila prvú synodu, ktorá sa konala v Trenčianskej Teplici r.1921. Synoda uzákonila Ústavu evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku. Podľa tejto Ústavy prešovské cirkevné zbory boli začlenené do Šarišského seniorátu. Prešov bol v rokoch 1930-45 biskupským sídlom Východného dištriktu, biskupom bol Vladimír P. Čobrda. Prešov je od roku 1994 opäť sídlom biskupstva Východného dištriktu, biskupom sa stal Ján Midriak.

Zjednotenie cirkevných zborov: 1945

V dôsledku II. svetovej vojny, ktorá sa v Prešove skončila 19.1.1945, klesol počet údov maďarsko-nemeckého sesterského zboru a vojnové udalosti podstatne poškodili majetok zboru. Preto sa presbytérium v zasadnutí zo dňa 26. apríla 1945 uznieslo navrhnúť svojmu konventu zjednotenie so sesterským slovenským cirkevným zborom. Presbyteriálny konvent slovenského cirkevného zboru dňa 10.6.1945 vzalo toto uzavretie so súhlasom na vedomie. Dňa 17. júna 1945 došlo k splynutiu, k zjednoteniu obidvoch cirkevných zborov v jeden evanjelický cirkevný zbor. Zjednotený cirkevný zbor prijal názov: Evanjelický a.v. cirkevný zbor v Prešove.