VIII. Posviacka obnoveného kostola 10. októbra 1982

Po viac ako štvorročných prácach na generálnej oprave chrámu (interiér-exteriér) 1978-1982, došlo 10. okt. 1982 k jeho znovuposväteniu. Posviacku vykonal dp.Dr.J. Michalko, gen. biskup z Bratislavy, za účasti dvadsiatich farárov. Posviacačnú reč založil na texte Agg 2,1-9, ktorá je pre históriu zboru nižšie uvedená. Na službách Božích kázal hosť z hessensko-nassavskej evanjelickej cirkvi (NSR) Oberkirchenrat Helmut Spengler, zástupca prezidenta tejto cirkvi Dr. Helmuta Hilda, ktorého láskavosťou zbor dostal od hessenskej ev. cirkvi polmiliónový dar na opravu chrámu. Kázeň do slovenskej reči prekladal Miroslav Kýška, biskupský tajomník a farár z Bratislavy. Liturgiou pri tejto príležitosti poslúžili s M. Kýškom farárky Zlatica Oravcová zo Žehne a Dr. Irena Devvečková zo Svätého Kríža v Liptove. K dvojtisícovému zástupu prihovoril sa aj senior Šarišskozemplínskeho seniorátu Koloman Líška, farár z Vranova nad Topľou a históriu opravy chrámu povedal domáci farár Ján Midriak. Cirkevnozborový spevokol pod vedením kantorky Heleny Midriakovej zaspieval niekoľko zborov-skladieb, hrou na organe doprevádzal zhromaždenie organový majster Ján Vl.Michalko z Bratislavy, syn gen. biskupa. – Po skončení slávnosti podával sa obed pre hostí i celé prezbyterstvo, spevokol a mládež (140 ľudí) v reštaurácii Hviezda v Prešove. – Popoludní o 17.00 hod. konal sa chrámový koncert, na ktorom skladby svetových majstrov zahral Ján Vl.Michalko, organový majster, kázal gen. biskup Dr.J.Michalko, spieval cirkevno-zborový spevokol, liturgoval domáci farár J. Midriak.

Kázeň

Posviacačná reč gen. biskupa Dr. J. Michalku, povedaná 10. októbra 1982 v Prešove.

Text: Agg 2,1-9

Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Pánu!

Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo Jeho milosť trvá naveky! Táto výzva a vyznanie 118. žalmu, ďakovnej to liturgie starozmluvného Božieho ľudu, je dnes naším vyznaním i našou výzvou: nás všetkých, ktorí sme sa zhromaždili v tomto chráme, ktorý po jeho obnovení má byť posvätený. Brat zborový dozorca to krásne vyjadril, keď povedal, že toto je deň, ktorý nám učinil Hospodin, preto jasajme, radujme sa v ňom! Je to váš deň, drahí domáci viery, tohoto bohumilého prešovského cirkevného zboru, deň, na ktorý ste sa tešili, pre ktorý ste sa pripravovali, je to súčasne deň radosti, jasania a plesania Šarišsko-zemplínskeho seniorátu, ktorý ďakuje za tento živý zbor, duchom vrúci, horlivý v dobrých skutkoch! Ale je to aj radosťou východného dištriktu, ba, celej našej generálnej cirkvi. Lebo v túto nedeľu vo všetkých našich zboroch, kde sa o tom vie, modlia sa veriaci našej cirkvi za požehnanie tohto zboru, za jeho ďalší duchovný rast, za zvelebovanie Božieho mena a Božej slávy za tento chrám. Ďakujeme hospodinu, lebo je dobrý, keď listujeme v histórii tohto zboru od oných čias, kedy sem zavítalo evanjelium v čistote a kráse, ako ho objavil Dr.M.Luther, veľký Boží muž, náš reformátor. 450 rokov už prešlo a evanjelium – a to je naša radosť! – zvestuje sa v čistote a úprimnosti vo vašom zbore a v tomto chráme, ktorý tohto roku – pôvodne ako evanjelický postavený, potom za protireformácie viackrát násilne odobraný – pripomína si 335 rokov svojho trvania. A v tom je veľká Božia milosť, ktorá pretrváva časy, roky, veky-stáročia, že za celý tento čas nevieme zrátať ani vyrátať, čo všetko týmto chrámom prešlo, ako mohutné rieky Božej milosti, ktoré oblažovali tých, čo sem prichádzali, aby hľadali Hospodina, aby sa sýtili Jeho slovom, aby si odnášali nové a nové povzbudenie pre svoj život. Áno, veliká je Božia milosť: to hlása – aby som sa obrazne vyjadril – každý kameň tohto, tak ako ho dnes vidíme, krásne obnoveného Božieho stánku. Všetko tu hovorí o trvalej Božej milosti. Lebo veď, keď bol chrám tento násilne odobratý a keď sa predkovia museli skrývať, keď ako evanjelici na prešovskej jatke položili životy, aj vtedy bola Božia milosť prítomná. Tento zbor nezahynul, nezanikol, ale ako hovorí 118. žalm – žalm M. Luthera – : „Neumriem, ale budem žiť, budem hlásať skutky Hospodinove!“ Ten hrob-mohyla, kde sú uložené kosti štyroch prešovských martýrov – tu, vo vašom chráme – je výmluvným svedectvom o tom, že Božia milosť trvá naveky.

Všetko je dočasu, všetko sa míňa, menia sa podoby tohoto sveta, ale slovo Hospodinovo trvá naveky. A táto milosť Božia sa zase dokázala, keď po prejdení víchric a hnevu Božieho – ako Komenský povedal o českom národe – po protireformácii, zasvitlo nové ráno povedal o českom národe – po protireformácii, zasvitlo nové ráno slobody vydaním Tolerančného patentu v roku 1781. Krátko predtým sa tento chrám znovu vrátil evanjelikom v Prešove a bude tomu zanedlho 200 rokov, ako bol znovu posvätený. Preto aj tohoto dôvo