VIII. Posviacka obnoveného kostola 10. októbra 1982

Po viac ako štvorročných prácach na generálnej oprave chrámu (interiér-exteriér) 1978-1982, došlo 10. okt. 1982 k jeho znovuposväteniu. Posviacku vykonal dp.Dr.J. Michalko, gen. biskup z Bratislavy, za účasti dvadsiatich farárov. Posviacačnú reč založil na texte Agg 2,1-9, ktorá je pre históriu zboru nižšie uvedená. Na službách Božích kázal hosť z hessensko-nassavskej evanjelickej cirkvi (NSR) Oberkirchenrat Helmut Spengler, zástupca prezidenta tejto cirkvi Dr. Helmuta Hilda, ktorého láskavosťou zbor dostal od hessenskej ev. cirkvi polmiliónový dar na opravu chrámu. Kázeň do slovenskej reči prekladal Miroslav Kýška, biskupský tajomník a farár z Bratislavy. Liturgiou pri tejto príležitosti poslúžili s M. Kýškom farárky Zlatica Oravcová zo Žehne a Dr. Irena Devvečková zo Svätého Kríža v Liptove. K dvojtisícovému zástupu prihovoril sa aj senior Šarišskozemplínskeho seniorátu Koloman Líška, farár z Vranova nad Topľou a históriu opravy chrámu povedal domáci farár Ján Midriak. Cirkevnozborový spevokol pod vedením kantorky Heleny Midriakovej zaspieval niekoľko zborov-skladieb, hrou na organe doprevádzal zhromaždenie organový majster Ján Vl.Michalko z Bratislavy, syn gen. biskupa. – Po skončení slávnosti podával sa obed pre hostí i celé prezbyterstvo, spevokol a mládež (140 ľudí) v reštaurácii Hviezda v Prešove. – Popoludní o 17.00 hod. konal sa chrámový koncert, na ktorom skladby svetových majstrov zahral Ján Vl.Michalko, organový majster, kázal gen. biskup Dr.J.Michalko, spieval cirkevno-zborový spevokol, liturgoval domáci farár J. Midriak.

Kázeň

Posviacačná reč gen. biskupa Dr. J. Michalku, povedaná 10. októbra 1982 v Prešove.

Text: Agg 2,1-9

Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Pánu!

Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo Jeho milosť trvá naveky! Táto výzva a vyznanie 118. žalmu, ďakovnej to liturgie starozmluvného Božieho ľudu, je dnes naším vyznaním i našou výzvou: nás všetkých, ktorí sme sa zhromaždili v tomto chráme, ktorý po jeho obnovení má byť posvätený. Brat zborový dozorca to krásne vyjadril, keď povedal, že toto je deň, ktorý nám učinil Hospodin, preto jasajme, radujme sa v ňom! Je to váš deň, drahí domáci viery, tohoto bohumilého prešovského cirkevného zboru, deň, na ktorý ste sa tešili, pre ktorý ste sa pripravovali, je to súčasne deň radosti, jasania a plesania Šarišsko-zemplínskeho seniorátu, ktorý ďakuje za tento živý zbor, duchom vrúci, horlivý v dobrých skutkoch! Ale je to aj radosťou východného dištriktu, ba, celej našej generálnej cirkvi. Lebo v túto nedeľu vo všetkých našich zboroch, kde sa o tom vie, modlia sa veriaci našej cirkvi za požehnanie tohto zboru, za jeho ďalší duchovný rast, za zvelebovanie Božieho mena a Božej slávy za tento chrám. Ďakujeme hospodinu, lebo je dobrý, keď listujeme v histórii tohto zboru od oných čias, kedy sem zavítalo evanjelium v čistote a kráse, ako ho objavil Dr.M.Luther, veľký Boží muž, náš reformátor. 450 rokov už prešlo a evanjelium – a to je naša radosť! – zvestuje sa v čistote a úprimnosti vo vašom zbore a v tomto chráme, ktorý tohto roku – pôvodne ako evanjelický postavený, potom za protireformácie viackrát násilne odobraný – pripomína si 335 rokov svojho trvania. A v tom je veľká Božia milosť, ktorá pretrváva časy, roky, veky-stáročia, že za celý tento čas nevieme zrátať ani vyrátať, čo všetko týmto chrámom prešlo, ako mohutné rieky Božej milosti, ktoré oblažovali tých, čo sem prichádzali, aby hľadali Hospodina, aby sa sýtili Jeho slovom, aby si odnášali nové a nové povzbudenie pre svoj život. Áno, veliká je Božia milosť: to hlása – aby som sa obrazne vyjadril – každý kameň tohto, tak ako ho dnes vidíme, krásne obnoveného Božieho stánku. Všetko tu hovorí o trvalej Božej milosti. Lebo veď, keď bol chrám tento násilne odobratý a keď sa predkovia museli skrývať, keď ako evanjelici na prešovskej jatke položili životy, aj vtedy bola Božia milosť prítomná. Tento zbor nezahynul, nezanikol, ale ako hovorí 118. žalm – žalm M. Luthera – : „Neumriem, ale budem žiť, budem hlásať skutky Hospodinove!“ Ten hrob-mohyla, kde sú uložené kosti štyroch prešovských martýrov – tu, vo vašom chráme – je výmluvným svedectvom o tom, že Božia milosť trvá naveky.

Všetko je dočasu, všetko sa míňa, menia sa podoby tohoto sveta, ale slovo Hospodinovo trvá naveky. A táto milosť Božia sa zase dokázala, keď po prejdení víchric a hnevu Božieho – ako Komenský povedal o českom národe – po protireformácii, zasvitlo nové ráno povedal o českom národe – po protireformácii, zasvitlo nové ráno slobody vydaním Tolerančného patentu v roku 1781. Krátko predtým sa tento chrám znovu vrátil evanjelikom v Prešove a bude tomu zanedlho 200 rokov, ako bol znovu posvätený. Preto aj tohoto dôvodu, milí bratia a sestry, skláňame svoje kolená pred Bohom, oslavujeme Jeho meno a vyznávame spoločne, že Jeho milosť trvá naveky! Pri tejto posviacke chcel by som vyzdvihnúť ešte jeden moment, že Božia milosť nepozná hraníc ani časových, ale ani geografických. Veď pri tejto posviacke máme vzácneho hosťa hessensko-nassavskej ev. cirkvi z NSR v osobe brata Helmuta Spenglera, ktorý je zástupcom biskupa, cirkevného prezidenta Dr.H.Hilda, ktorý – ako sa pamätáte – pred 4 rokmi bol v Prešove na návšteve, videl tento chrám, ktorý si vyžadoval obnovu a ktorý z vlastnej iniciatívy daroval pre opravu tohto chrámu najprv 60 potom ešte 30 tisíc západonemeckých mariek. Chcel by som v tom vidieť prejav Božej milosti, ktorá je – dnes tak hovoríme – ekumenická, lebo dnes sme jeho spoločenstvo v Kristu, našom Pánovi, ponad hranice, ktoré nás oddeľujú. A túto príležitosť využívame tiež k tomu, aby som vám odovzdal srdečné pozdravy našich bratov a sestier, ktorí žijú v Spojených štátoch amerických, odkiaľ som sa len včera – po 6-tich týždňoch – vrátil. Vidíme, že Božia milosť je tá hodnota, ktorá je nad všetky poklady sveta a jej cena je najmä v tom, že ju ani hrdza, ani moľ nekazí, že ju zlodeji nemôžu vykopať a ukradnúť, ale trvá naveky. A preto naším vyznaním dnes, bratia a sestry, je vyznanie:

Chrám tento nám stále hlása,
v ňom je Božia milosť, spása!

Boh trvale s nami spoločenstvo nadväzuje,
v ňom nás k horlivosti povzbudzuje,
tu nám nádejeplnú budúcnosť zasľubuje.
V tomto zmysle chceme sa nad prečítaným textom zamyslieť, že v tomto chráme totiž:
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Pánu!

1. Náš prečítaný text je vzatý z 2. kapitoly proroka Aggea. Bolo to asi 520 rokov pred Kristom, kedy sa izraelský národ vracal z babylonského zajatia, kde – ako vieme – pri babylonských riekach sedával v smútku, plači, rozpomínajúc sa na svoj domov, najmä na dom Hospodinov-jeruzalemský chrám, keď Hospodin vzhliadol na ľud a skrze cisára Kýrosa dal mu možnosť návratu a k tomu mu dal aj nových mužov, ako prejav svojej milosti. Bol to miestodržiteľ Zerubábel a veľkňaz Józua, ktorí boli Hospodinom poverení, aby obnovovali duchovný život Izraela. A slovo Hospodinovo z nášho textu zneje týmto dvom, ale oslovuje celý národ zároveň: Vzmuž sa, neboj sa, lebo ja som s tebou, s vami! Uprostred vás zostáva môj duch. Toto, bratia a sestry, je slovo adresované dnes nám všetkým. Pretože Hospodin je ten istý, ako bol roku 520 pred Kristom, tak dnes v roku 1982 po Kristu. Ten istý Hospodin, ktorý v Ježišovi Kristovi prišiel a sa osvedčil: Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta! Je naozaj ten istý prihovárajúci sa k nám i cez tento Boží chrám, oslovuje každého z nás, samozrejme i nás, ktorí zvestujeme Božie slovo. Bratia a sestry, tento chrám vo svojej histórii – ako sme už načrtli – za tých 335 rokov – hoci s malou výnimkou, keď bol prevzatý inými – je dôkazom toho, že tu je prameň Božej milosti a starosti, lebo tu nadväzuje Boh s každým z nás svoje spoločenstvo. Je to niečo úžasné, že večný, svätý, všemohúci Boh sa skláňa k človeku, vychádza mu v ústrety prv, než človek o tom vie. A preto je naším hlbokým presvedčením, že vieru v Boha a náboženstvo si nevymyslel človek, ako to niekto chcem hovoriť, že cirkev nezaložili farári, ale je dielom samého Boha. On, ktorý stvoril človeka na svoj obraz – ako to stále vyznávame – vdýchol do neho svojho ducha, aby bol človek Božím stvorením nado všetky tvory, On toto spoločenstvo vytvára.

Bratia a sestry, tu sa osvedčuje, čo hovorí náš text: Ja som s vami, uprostred vás zostáva môj duch! Ja sa ozývam a ozvem poznovu. Zatrasiem nebom a zemou, zatrasiem národami. Áno, za dejinami stojí Boh, vekovečitá skala, do ktorej môžu biť hromy a blesky, je pevná, istá, nepohnuteľná. Je to živý Boh, ktorý sa skláňa vo svojej milosti ku každému človeku. Mená všetkých nás, milí moji, sú zapísané v Jeho knihe, knihe života, poznačené odvtedy, keď nás naši rodičia dali pokrstiť. Stále znovu, milí moji, Boh nadväzuje s nami spoločenstvo. To nie je niečo magického, mystického, to je niečo realistické. Boh nadväzuje s tebou spoločenstvo v Ježišovi Kristovi, ktorý sa nám stal podobný okrem hriechu. Narodil sa v betlehemskej maštaľke, žil 33 rokov, zomrel postupnou smrťou na kríži za nás a za naše hriechy, aby sme sa stali Jeho bratmi a sestrami. A to je úžasné, že práve naše chrámy sú miesta, ktoré nemajú nijaké bočné oltáre, oltáriky, pretože neuctievame svätých, ani Pannu Máriu, ale Boha v Ježišovi Kristovi, vyvýšeného, živého, nám však prítomného, ponúkaného v zvestovanom Slove a prisluhovaných sviatostiach. Bratia a sestry, v každom chráme, aj v tomto dnes posvätenom byť majúcom, ponúka nám Pán spoločenstvo so sebou. Či sa nemáme z toho radovať a či nemáme v súvise s tým aj sa zamýšľať, že je to hlboká pravda, ktorú vyznáva žalmista: „Aké sú milé Tvoje príbytky, Hospodine mocností, moja duša, moje srdce prahne po Tvojich sieňach. Ako jeleň reve po vodných bystrinách, tak moja duša túži po Tebe, Bohu môjho života!“ Tam, kde je toto spoločenstvo ponúkané, bolo by veľkým nevďakom, aby sa človek od neho odvracal. A je to, žiaľ, mnohokrát pravda, že človek v každom čase, i moderný človek, dopúšťa sa týchto chýb, o ktorých – s Kollárom hovoriac – mohli by sme povedať, že človek, nevďačná bytosť, podobá sa nevďačnému, samopašnému decku, keď vraví, že „do studnice z níž se napili, házejí jen kamení a smetí“.

Bratia a sestry, táto posviacka chrámu nás všetkých mobilizuje k uvedomeniu si toho, že chrám tento nám stále hlása, že tu Božia milosť, spása: tu nám ponúka Boh spoločenstvo, toto spoločenstvo s nami nadväzuje v Slove a sviatostiach, preto si máme tento i každý chrám vážiť, toto spoločenstvo ochotne prijímať, v tomto spoločenstve rásť – v Toho, ktorý je hlava, v Krista. A ako také spoločenstvo že nás v tomto chráme i zhromažďuje ako svoje deti, ako svoju rodinu, v zmysle slov básnika: domov, domov, sladké slovo, ako zvanie anjelovo, tu v náručí drahej matky, tu mám život milý, sladký. Lebo chrám je tým pre nás i domovom.

Vieme si vážiť domov. V spomienkach – najmä my starší – myslíme na svoje matky a otcov, skláňame sa v úcte pred ich pamiatkou, ktorí pre nás toľko urobili a dali všetko, čo mali. Možno vo svojej chudobe obetovali posledný halier pre naše dobro. To nám, bratia a sestry, v duchovnom živote ponúka a poskytuje každý chrám. Aj tento. Je domovom duchovného života, spoločenstva s Bohom, je pokladom. Tak, ako spievame v nábožnej piesni: „Nejkrajší jest služba Páně, nejsladší slovo Jeho, když co včeličky zbíráme med k občerstvení z něho. Šťastný, kdož tak v něm k nebi, ve dne i v noci hledí.“ Áno, chrámy nám dnes ani do budúcnosti nikto a nič nenahradí. Moderný človek túži tiež po spoločenstve. Lebo osamotený človek by bol čudákom. Človek je aj stvorený tak, aby žil v spoločenstve. A preto dobre si zapamätajme, milí moji, že cirkev nechce človeku zle, naopak, bola prvá, ktorá stmeľovala ľudí okolo Boha ako ich Otca a zostáva tou, ktorá vedie, žiada, prosí – i vás, drahí prešovskí veriaci – aby ste v doterajšej horlivosti a vrúcnosti zotrvali, osvedčujúc to v tomto nanovo posvätenom chráme Božom. Lebo z nášho textu to vyznieva celkom adresne, že tento chrám nám stále hlása, že tu Božia milosť, spása: nielen v Božom nadväzovaní spoločenstva s nami, ale že

2. Boh nás v chráme aj k horlivosti v duchovnom živote povzbudzuje. V našom texte, slávnostné kresťanské zhromaždenie, je trikrát povedané slovo „vzmuž sa“. Vzmuž sa, Zerubábel, vzmuž sa, Józua, vzmuž sa celý ľud tejto krajiny! Je to veľký apel, ktorým Boh cez proroka Aggea obracia sa na spomínaných v tom zmysle, že On, Boh je iniciátorom všetkého, čo človek koná, čo mieni, čo dosahuje, že Boh to chce konať – a to je to veľké, bratia a sestry, – cez nás. Boh nie je figúrka, ktorá je kdesi ďaleko od nás, od sveta, ako si to predstavujú pohanské náboženstvá, ale Boh je večne konajúci a pôsobiaci, nanovo pozývajúci a nás mobilizujúci Pán, ktorý si praje, aby sme boli Jeho spolupracovníkmi. V dejinách cirkvi je to tak, že On si nachádzal vždy svoje nástroje. Podívajme sa do Starej zmluvy: od vyvolenia Abraháma, cez Izáka, Jákoba, neskoršie cez Mojžiša a Jozueho, potom cez prorokov zasahoval do života vyvoleného národa izraelského, ale vždy tak, že chcel, aby sa človek sám prihlásil za Jeho spolupracovníka. Boh neznásilňuje v duchovnom živote, nechce proti vôli človeka, proti jeho rozhodnutiu niečo mu nanútiť. Boh obdaroval človeka slobodnou vôľou v tom zmysle, že sa sám má a môže rozhodnúť, či chce prijať Božiu ponuku. A keď ju príjme, ako ju chce realizovať. A tu v dejinách našej cirkvi by sme mohli uviesť mnoho krásnych vzorov, príkladov, mužov, ktorí poslúchli výzvu Božiu, najmä výzvu Pána Ježiša Krista, ktorý svojich učeníkov postavil za apoštolov, vyslal do šíreho sveta, založil v päťdesiaty deň po vzkriesení svoju cirkev, ktorú nepremôžu ani brány záhrobia a do nej nás cez svätý krst vtelil, urobil členmi, údmi svojho spoločenstva, aby sme rástli v Ňom, aby sme sa dokazovali aktívnou vierou, činorodou láskou a nádejou, že sme Jeho spolupracovníkmi, Jeho nasledovníci. A že tak je a má byť aj v tomto vašom zbore. Všetci, ako ste tu, so svojím milým a milovaným farárom, ktorý vo vašom zbore po 11 rokov pracuje – a ktorému vyslovujeme za tú prácu vďaku – spolu so všetkými účastníkmi tejto slávnosti, ktorí počujeme ten hlas: Vzmuž sa a pracuj!

Aj my v celej cirkvi, ba v ekuméne poslúchli sme to slovo: vzmuž sa a pracuj a pričinili sme sa … A tak sa v nádhere objavuje tento chrám, na ktorý sme hrdí a za ktorý sme Pánu Bohu vďační. Lebo v ňom, milí bratia a sestry, – tak to vidím do budúcnosti – Boh bude ten, ktorý vás bude oslovovať, ktorý vás bude povzbudzovať: evanjelický ľud prešovský, buď aktívny, aktívny na vinici Božieho kráľovstva, aktívny v práci duchovného života, jeho rastu a napredovania, aktívny v láske, znášanlivosti, priateľstve, v odpúšťaní si vzájomných previnení! V hodnotení a vážení si práce duchovného pastiera, ako aj laických-svetských činovníkov, buďte uznanliví a znášanliví – áno, ideme i ďalej – aj voči inoveriacim! Hľa, na veži vedľajšieho kostola počujeme zvoniť zvony inej cirkvi: milí priatelia, evanjelickí kresťania nikdy neštvali proti iným cirkvám, aj dnes volajú naopak k zhode, k znášanlivosti a spolupráci, k mierovému spolunažívaniu aj tých, ktorí nepatria k žiadnej cirkvi, ale o ktorých sme presvedčení, že aj ich Pán Boh miluje a nám prikazuje, aby sme sa za nich modlili, im ruku podali, aby sme spolupracovali na plnení úloh občianskeho života. To môžeme s vďakou naproti Pánovi cirkvi povedať: naše chrámy – i tento chrám – sú školou bohumilných cností. V kostoloch našich sa ľudia pripravujú pre život. Neodťahujú sa od povinností. Evanjelici v slovenskom národe – pôvodne ich bolo 90 %, potom a i teraz už len 10% – bez ponižovania iných a vyvyšovania seba, znamenali veľa: dali slovenskému národu literatúru, povzniesli reč, napomohli kultúru. Sme za to vďační a sme na to hrdí. Sme tým povzbudení pre dnešok i zajtrajšok: nebojte sa, nehanbite sa, zostaňte verní dedičstvu krvou skropenému, pracujte, vzmužte sa!

3. Napokon tento chrám, ako miesto Božej milosti a spásy, dáva nám aj nádejeplnú budúcnosť. Hospodin sa prihovára svojmu ľudu a vraví, že On nie je mŕtvym Bohom, ako by si to niekto mohol myslieť, že umrel, ale je tu a bude tu. Také je svedectvo Písem aj o Ježišovi Kristovi, že On je ten, ktorý bol, je a ktorý prísť má, ten istý včera i naveky! Nie je mŕtvym princípom, ale živým, hovoriacim a budúcnosť usmerňujúcim Pánom života. V texte sa hovorí menom Božím, že Hospodin zatrasie nebom i zemou, národmi, že on urobí – a to je to nádejeplné – na tomto mieste veľké veci, spôsobí pokoj. To je to najväčšie a najpožehnanejšie, po čom človek túži. Sv. Augustín, veľký cirkevný otec z 5. storočia, bol povedal oné pamätné slová, �