V predchádzajúcej kapitole sme sledovali na jednej strane zložitý a pohnutý vývoj reformácie, a to od prvých prejavov až po upevňovanie reformačného učenia i zriadenia, na druhej strane protireformačné úsilie o späťzískanie stratenej pozície starej cirkvi. Za takých okolností dochádza k zriadeniu evanjelických zborov. Prv však než pristúpime k objasneniu vzniku a vývoja našich cirkevných zborov, považujeme za potrebné zmieniť sa o vývoji cirkevného zriadenia, pretože naše cirkevné zbory hrali v tom ohľade dôležitú úlohu na všetkých stupňoch cirkevného zriadenia, okrem toho naše zbory mali od počiatku reformácie takých farárov, ktorí sa tešili veľkej vážnosti a boli spôsobilí zastávať vyššie, ba i vysoké cirkevné funkcie. Otázka stojí predovšetkým takto: Akou cestou sa uberal vývoj cirkevnej organizačnej štruktúry?

1. Vývoj cirkevného zriadenia

Spišskopodhradská synoda – ako sme ukázali – uzákonila cirkevné zriadenie Spiša a Šariša, vytvoriac dve superintendencie: Superintendenciu piatich (neskoršie šiestich) slobodných kráľovských miest a Superintendenciu spišsko-šarišskej župy. Superintendentom mestskej superintendencie v predmestskom období bol Ján Schwarz.

Nariadenie Resolutio Carolina II. z r. 1734, ktorú vydal cisár Karol III., pripustilo v krajine iba štyri dištrikty (superintendencie). Evanjelická cirkev mala spolu päť superintendencií. Na základe cit. nariadenia mala sa jedna superintendencia zrušiť, resp. dve zlúčiť. Po dlhých rokovaniach došlo r. 1743 v Dobšinskej k dohode, známej ako „Dobšinská koalícia“, podľa ktorej boli zlúčené mestská a župná superintendencia, a tým bola vytvorená jednotná Potiská superintendencia (dištrikt). Superintendencia šiestich slob. kráľ. miest bola premenená na seniorát. Touto zmenou cirkevného zriadenia prešovské zbory ostali vo zväzku mestského seniorátu (spolu so Sabinovom a Bardejovom), ostatné šarišské zbory patrili do zväzku Šarišskozemplínskeho seniorátu.

Dôležitým ustanovením Dobšinskej koalície bolo, že cirkevné zbory boli rozdelené podľa bohoslužobného jazyka. V tom zmysle mal sa superintendent voliť striedavo z farárov nemeckých a slovenských zborov. Treba vyzdvihnúť, že táto úprava sa týkala dvoch prešovských farárov: Gregora Fabriho a Samuela Nicolaia, ktorí zastávali funkciu superintendenta. Podobne na čele seniorátu stáli títo prešovskí farári: Benedikt Bels, Ezechiel Hebsacher, Ján M. Schwarz, Ján Sztehlo, Gejza Korbély, Ľudovít Liptay, Július Hajdu a Ctibor Hnadzo.

Volebný systém Dobšinskej koalície trval do r. 1863. Pri voľbe superintendenta už nerozhodovala bohoslužobná reč, ale jedine spôsobilosť farára na túto hodnosť. Tradičné zriadenie nezmenila ani budapeštianska synoda r. 1891-94 a ostalo v platnosti do prevratu.

Roku 1918 vznikla Československá republika. Historická štátoprávna zmena, nová štátna zvrchovanosť, nastolila aj v cirkvi otázky na riešenie. Po odluke od Generálnej evanjelickej a.v. cirkvi v Uhorsku sa ukázala naliehavá potreba usporiadať cirkevno-vrchnostenské otázky. Dňa 17. 2. 1919 bola zriadená na prechodný čas Generálna cirkevná rada na Slovensku. Táto vytvorila Východný evanjelický a.v. dištrikt a Západný evanjelický a.v. dištrikt a zároveň pripravila prvú synodu, ktorá sa konala v Trenčianskej Teplici r. 1921. Synoda uzákonila Ústavu evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku. Podľa tejto Ústavy prešovské cirkevné zbory boli začlenené do Šarišského seniorátu. Treba vyzdvihnúť, že Prešov v rokoch 1930-45 bol biskupským sídlom Východného dištriktu. Od r. 1951 platí Ústava Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi prijatá na synode v Modre.

2. Vývoj cirkevného zboru

Ako sa ujala a upevňovala reformácia, postupne sa zmenila aj organizácie cirkevnej obce (zboru), a to v tom zmysle, že miesto plebána nastúpil s novým titulom farár (Pfarrer, Pastor), ktorý v hodnosti bol prvý – primarius, druhý farár bol kazateľ (Prediger) alebo diakon. Keďže zásadou reformácie bolo služby Božie odbavovať v jazyku veriacich, miesto kaplánov dostali maďarskí a slovenskí veriaci zvlášť – zvlášť kazateľa, teda maďarského a slovenského kazateľa.

Prešovská cirkevná obec až do konca 17. storočia bola jednotná, nebola rozdelená na cirkevné zbory podľa jazykovej príslušnosti veriacich. Tento stav trval do začiatku druhého desaťročia 18. storočia. Totiž od r. 1711 museli evanjelici všetky cirkevné a školské potreby hradiť z vlastných príjmov, pretože mesto sa považovalo za patróna len katolíckej cirkvi. Za takej situácie sa nemeckí a slovenskí evanjelici osamostatnili, t.j. najprv išlo o to, aby každá (nácia) uhradila výdavky z vlastných príjmov, no vo svojich dôsledkoch toto finančné separovanie viedlo k vytvoreniu osobitného nemeckého evanjelického zboru: Deutsche Gemeinde A.B. a osobitného slovenského zboru: Cirkev evanjelická slovenská alebo ako sa v dokumentoch uvádza: Cirkev evanjelická prešovská nácii slovenskej.

Pokiaľ ide o vznik jednotlivých zborov, v datovaní sa ukazuje nejednotnosť, ba nepresnosť. Schematizmus z r. 1848 kladie vznik nemeckého (presnejšie povedané jednotného) zboru správne do r. 1531, slovenského zboru do r. 1630, ale Schematizmus z r. 1880 datuje vznik slovenského zboru rokom 1720. Rok 1630 neobstojí, pretože aj v neskorších rokoch sa spomínajú slovenskí kazatelia v jednotnej cirkevnej obci. Podľa najstaršieho záznamu v Knihe cirkevní Štefan Rettay dňa 31. 1. 1732 vyúčtoval cirkevné príjmy od r. 1729 do 26. 9. 1731. Hotovosť bola zložená do „cirkevnej truhly“. Pre zaujímavosť poznamenávame, že cirkevnú truhlu mali na starosti dva „hodnoverné osoby“, každá s osobitným kľúčom a otvárala sa iba za prítomnosti obidvoch. Dá sa oprávnene predpokladať, že finančné záležitosti boli pred rokom 1729 osobitne vedené. Frenyó (10./I.132) datuje osamostatnené. Pokúsme sa spresniť rozdelenie jednotného zboru. Dôležitými dokumentami sú matriky a Kniha cirkevní.

Tunajší Št. archív opatruje matriky nemeckého zboru, a to krstnú matriku od r. 1704-1767 (I. kniha), sobášnu matriku od r. 1705-1808 a úmrtnú matriku od r. 1704-1808. Matriky do prvých rokov druhého decénia sú spoločné. Matričné záznamy svedčia, že všetci zboroví farári: J.G.Titzius, nemecký farár, J.Andricius, slovenský kazateľ a M.Motuz, maďarský kazateľ, vykonávali všetky spomenuté cirkevné funkcie v jednotnom zbore. Krstná matrika slovenského zboru sa začala osobitne viesť od roku 1720 (a nie ako tvrdí Frenyó r. 1711).

O rozdelení jednotného zboru sa začalo uvažovať pravdepodobne po r. 1710. Túto otázku pomáha azda objasniť aj záznam v Knihe cirkevní. Na 1. str. stojí tento údaj: „Počátek pak svuj bere (=Kn.cirk.) od r. 1732, ode dne 31. januariuse. Prvše v revolutii zkapali, jiné u p. Oberspacha i u ct. Sam.Matthaeidesa (Pozri o ňom na str. 95) zůstali i u kostelníkov predešlých.“ Keď teda existovali cirkevné knihy zpred roka 1732, dá sa predpokladať existencia dvoch cirkevných zborov: nemeckého a slovenského, ktoré vznikli rozdelením jednotného cirkevného zboru. Podľa všetkého k rozdeleniu jednotného zboru mohlo dôjsť po r. 1710 (do 1714) v dôsledku presťahovania zboru do predmestia. Odvtedy mal každý zbor svojho farára.

Napriek rozdeleniu spolupráca medzi obidvoma zbormi bola vždy veľmi dobrá a farári si ochotne navzájom pomáhali. Roku 1704 vykonával cirkevné funkcie J. Andricius, slovenský kazateľ, pretože nemecký zbor nemal „ordinovaného kazateľa. (Titzius priešiel až v júni 1705). Uvedieme príklad z neskorších rokov. V sobášnej matrike sa spomínajú prípady, keď zo snúbencov jedna stránka patrila do jedného zboru, druhá stránka do druhého zboru. Tu platila dohoda (conclusio), aby iba jeden farár sobášil podľa želania snúbencov. Takých snúbencov sobášil napr. 7. 2. 1775 Gregor Fabri, ale štólu si rozdelili na 2 rovnaké časti (in duas partes aequales.) Ani pri voľbe do cirkevných funkcií sa nerobil rozdiel. Isté diferencie vznikli niekedy okolo spoločných majetkových a finančných otázok. K takým diferenciám došlo v otázke okolo cintorína. Nemecký zbor vo veci pohrebnej miestnosti postupoval bez toho, aby si vyžiadal mienku slovenského zboru. Hoci išlo o potrebnú vec, konvent dňa 17. 11. 1873 prerokoval sporný prípad a uzavrel, aby spoločné otázky vyriešila spoločná komisia (18/347). Aj vymaľovanie kostola vyvolalo malé nedorozumenie. Predsedníctvo nemeckého zboru prípisom z 25. 3. 1876 požiadalo slovenský zbor o refundáciu tretinovej čiastky za vymaľovanie kostola (pozri IV.40/45.) V podstate išlo o správnu požiadavku. Jednako konvent dňa 2. 4. 1876 odmietol uhradiť podiel, a to z dôvodu, že zbor nemá takú základinu, hlavne však preto, že nemecký zbor postupoval v tej veci „bez súhlasu slovenského zboru a raz a navždy nie je ochotný znášať zaokrytie výloh, ktoré nie sú nevyhnutné“ (18/368). Boli to však ojedinelé prípady, lebo zásadne sa riešili spoločné finančné otázky na zasadnutiach spoločnej komisie a každé také uznesenie konvent odobril.

Po hmotnej stránke bol slovenský zbor chudobnejší ako nemecký, dokonca v zápisnici r. 1846 (18/240) je zaznamenané, že slovenský zbor „ohľadom príjmov je nevýslovne chudobný“. Napriek tomu spĺňal zbor svoje záväzky. V tej súvislosti uvádzame, že na spoločnom zasadnutí dňa 4. 4. 1852 predmetom rokovania bola podĺžnosť slovenského zboru na spoločné výdavky za roky 1835-52 v sume 261,- zlatých. Išlo o tretinový príspevok. Podĺžnosť zbor vyrovnal. Pravda, pri veľkých investíciách, akou napr. bolo postavenie nového oltára, slovenský zbor vzhľadom na svoju finančnú situáciu nemohol prispieť tretinou, vyslovil sa však podľa možnosti prispieť na náklad slušnou čiastkou.

Vonkajší zborový život v obidvoch častiach zborov sa utváral v 19. storočí hodne pod vplyvom politického vývoja v Uhorsku.

V kapitole Dejiny kostola spomíname rozdelenie kostolov podľa hľadísk bohoslužobného jazyka, dnešnou terminológiou – národnostne. Uviedli sme, že hospodársky a spoločenský bol od reformácie závažnejší nemecký zbor. Tento ako taký trval do polovice 19. storočia. Vonkajší vývoj zboru je odrazom a obrazom doby. Pod vplyvom politiky v bývalom Uhorsku mení sa nemecký zbor najprv na nemecko-maďarský, tak sa uvádza v Szekácsovom Schematizme r. 1848, a potom na maďarsko-nemecký, ako sa uvádza v Schematizme K.Mádaya r. 1862 (potom aj v schematizmoch r. 1866, 1880) Tento vývoj prebiehal tak: Každý mesiac v prvú nedeľu po nemeckých službách Božích boli maďarské služby Božie. Na konvente dňa 28. 8. 1870 bol podaný návrh, aby pre malú účasť na maďarských službách Božích boli v tú nedeľu len maďarské služby Božie (10/III.77). Ďalší vývoj sa uberal v tom smere, že sa pomer obrátil, t.j. nemecké služby Božie boli nahradené maďarskými službami Božími a nemecké služby Božie boli redukované na jednu nedeľu v mesiaci. Táto zmena sa odráža aj v zborových zápisniciach. Do r. 1860 sa písali po nemecky, od r. 1861 po maďarsky.

Ináč sa javí vývoj v slovenskom zbore. Tu nedošlo k zmene bohoslužobnej reči. Zbor ostal slovenský s bohoslužobnou rečou kralickej bibličtiny. No politicky kurz našiel aj tu svoj odraz, čo dokumentuje Kniha cirkevní, resp. zápisnice zo zasadnutí, ich jazyková forma.

Zápisy zo zasadnutí sa datujú od r. 1732 do r. 1879. Za roky 1732-79, 1852-54, 1856-59 a 1866 sú písané v biblickej češtine poznačenej slovakizmami a šarisizmami. Zápisnice za roky 1779-1805, 1807-41 sú vedené po latinsky a za roky 1843-46, 1855 a 1866-1918 po maďarsky. Pravda, písanie zápisnice záviselo od zapisovateľa, či ovládal a do akej miery spisovnú formu a pravopis jazyka. V tej súvislosti je charakteristický záznam z 2.2.1872 a z 14.12.1873, totiž zapisovateľ z neznalosti pravopisu písal čiastočne maďarským pravopisom (napr. csaszi = časy, zsivot). Vzorne písal zápisnice Tomáš Szereday, učiteľ (za r. 1856-59). Je zrejmé, že jazyková kultúra bola na úpadku, bol to dôsledok školského systému. Rozumie sa, že jazyková stránka bohoslužobnej reči bola aj vecou farára. Zápisnice nemeckého zboru sú po každej stránke vzorne písané.

Za takej situácie sa r. 1857 pomýšľalo na zjednotenie obidvoch zborov. Po dlhej výmene názorov výsledkom rokovania bolo, „že zjednotenie sa nedá uskutočniť pre národnú citlivosť zo strany slovenského zboru“ (10/II.295). Je to pozoruhodný moment, že slovenskí veriaci z národnej a citovej viazanosti so zborom sa nechceli vzdať samostatnosti. Tým však myšlienka zjednotenia nezapadla. Roku 1901 sa dostala na program dištriktuálneho konventu, ktorý zasadal v Tatr. Lomnici. Na základe uznesenia konventu vyzval r. 1903 seniorát šesť miest, aby spoločná komisia z obidvoch zborov preskúmala možnosť a spôsob ujednotenia. Ustanovená komisia zasadala dňa 11. 12. 1906 a po dôkladnom prerokovaní otázky uzavrela, že t.č. je zlúčenie zborov neuskutočniteľné, a to hlavne z finančných a organizačných dôvodov. Pre dôležitosť uznesenia pozrime sa bližšie na stanovisko komisie.

Dištriktuálny konvent si predstavil zlúčenie tak, že miestni slovenskí cirkevníci by sa včlenili do mestského (maď. nem.) zboru a pre vidieckyh cirkevníkov by sa zriadil misijný cirkevný zbor. Komisia zlúčenie v tomto zmysle pokladala za nereálne, pretože kým by sa slovenskí cirkevníci iba včlenili do mestského zboru, slovenský zborový majetok by sa musel zachovať pre misijný cirkevný zbor, pričom mestský zbor by musel zabezpečiť farára alebo aspoň kaplána pre slovenské cirkevné služby. Toto by však vyžadovalo zvýšenie cirkevnej dane, čo za vtedajšej finančnej situácie zboru bolo neúnosné. Komisia brala do úvahy i tú okolnosť, žeby i mesto znížilo príspevok, pretože jeden cirkevný zbor by si nemohol toľko nárokovať, ako dostávajú dva cirkevné zbory. Organizačné zmeny hrali menšiu úlohu. Celkove teda zjednotenie sa ukázalo neúčelné, preto všetko ostalo pri starom, ostali dva samostatné cirkevné zbory. Tento stav trval do r. 1945. (Zápisnica m.n. zboru.)

ZJEDNOTENIE CIRKEVNÝCH ZBOROV

Po tomto pohľade na vývoj obidvoch zborov ostáva sa zmieniť o zbore v prítomnosti. Ako sme videli, do roku 1945 oba naše cirkevné zbory vyvíjali svoje poslanie v plnej zhode samostatne, po osobitnej línii podľa bohoslužobnej reči.

Ako sme vyššie uviedli, v minulosti otázka zjednotenia oboch našich cirkevných zborov bola viackrát na programe presbyteriálnych zasadnutí, no bez výsledku. „To, čo sa nemohlo uskutočniť za pokojných čias, totiž zjednotenie oboch cirkevných zborov, to pomohla uskutočniť vojna“. Tieto významné slová povedal Gustáv Matherny, kurátor maď.-nemeckého cirkevného zboru na historickom spoločnom, zjednocovacom, celozborovom zasadnutí dňa 17. júna 1945. Ako k tomu došlo?

Druhá svetová vojna sa v Prešove skončila 19. 1. 1945. Hlavnou úlohou bolo obnoviť život a odstrániť následky vojny. Aj pred cirkevným zborom stáli neodkladné úlohy.

Presbytérium maďarsko-nemeckého sesterského zboru v zasadnutí zo dňa 26. apríla 1945 sa uznieslo navrhnúť svojmu konventu zjednotenie so sesterským slovenským cirkevným zborom, a to vzhľadom na to, že vojnové udalosti podstatne poškodili majetok zboru a zavinené škody nie je v stave odstrániť, ďalej vzhľadom na to, že následkom nových politických pomerov natoľko klesol počet údov zboru, že zbor sa udržať nie je v stave.

Presbyteriálny konvent Slovenského ev.a.v. cirkevného zboru dňa 10.6.1945 vzalo toto uzavretie so súhlasom na vedomie.

Po prípravných prácach odohrala sa v dejinách obidvoch ev.a.v. cirkevných zborov dňa 17. júna 1945 historická udalosť. Na spoločnom konvente došlo k splynutiu, k zjednoteniu obidvoch cirkevných zborov v jeden evanjelický cirkevný zbor. Stalo sa tak v bratskom evanjelickom duchu bez osobných, národných alebo politických záujmov. Bol iba jeden cieľ: zjednotený evanjelický cirkevný zbor v budúcnosti chce jednotne plniť svoje evanjelické poslanie. Zjednotený cirkevný zbor prijal názov: Evanjelický a.v. cirkevný zbor v Prešove.

Uzavretie spoločného celocirkevného konventu bolo predložené na schválenie cirkevnej vrchnosti a oznámené štátnym orgánom. Všetky inštitúcie vyslovili súhlas s uzavretím, resp. vzali ho na vedomie. (Zápisnice citovaných zasadnutí).

3. Počet duší

Cirkev je spoločenstvo veriacich v Ježiša Krista a zbor je jednotkou tohto spoločenstva. V tom zmysle stojí otázka: koľko duší mal a má zbor?

Najstarší údaj máme z r. 1770. Vtedy Jozef II. za svojej návštevy v priestoroch predmestského kostola v rozhovore s farárom Kriebelom sa spýtal na počet duší. Farár Kriebel odpovedal, že obidva zbory majú do 4 000 ľudí. Údaj je nereálny. Frenyó (10/II.19) uvádza za rok 1791 presnejší počet duší. Tieto údaje sú veľmi zaujímavé z hľadiska sociálneho zloženia nemeckého a slovenského zboru.

Počet duší nemeckého zboru:

• Šľachtici: 107
• Mešťania: 946
• Spolu: 1053

Počet duší slovenského zboru:

• Šľachtici: 101
• Mešťania: 424
• Poddaní-roľníci: 1026
• Spolu: 1551

Podľa Kanonickej vizitácie superintendenta Samuela Nicolaia r. 1806 mal nemecký zbor „circister“ okolo 1000 duší, slovenský zbor 1560, z toho v matkocirkvi asi 500. V takej relácii uvádza počet duší aj superintendent Pavel Jozeffy v Kanonickej vizitácii r. 1826.

Približne v tomto rozsahu dokumentujú počet duší schematizmy 19. storočia. Kollárov z r. 1838 vykazuje počet duší:

• nemeckého zboru (nemá fílie): 808
• slovenského zboru: 1390
• z toho v matkocirkvi: 390
• vo fíliách: 1000

Dištriktuálny schematizmus z r. 1866 uvádza počet duší:

• nemeckého zboru: 745
• slovenského zboru: 1058
• z toho v matkocirkvi: 411
• vo fíliách: 647

Generálny schématizmus z r. 1880 uvádza počet duší:

• nemeckého zboru: 875
• slovenského zboru: 1150

4. Fary evanjelických cirkevných zborov

V nadväznosti na kapitolu o vývoji cirkevného zboru prichodí sa zmieniť o otázke fár, ako sa táto javí v histórii obidvoch zborov. Fara ako byt duchovného správcu s úradnými miestnosťami patrí do centra života cirkevného zboru. Do úvahy prichádza iba obdobie od 18. storočia.

Po vykázaní zboru r. 1711 z centra mesta na predmestie sa po dlhých vyjednávaniach podarilo získať r. 1713 stavebné povolenie na vybudovanie kostola, školy a farských budov z dreva. Po kúpe kostola a kolégia r. 1785 farské budovy ostali na tých miestach. Podľa kanonickej vizitácie superintendenta Samuela Nicolaia r. 1806 obidve fary boli ešte v obvode predmestského zboru. Fara slovenského zboru postavená roku 1765 z dreva bola vo veľmi dobrom stave, fara nemeckého zboru z roku 1776 bola podľa zápisnice „solídna stavba“. R. 1813 veľká povodeň zaplavila celý priestor a poškodila farské budovy. Po tej udalosti sa fary presťahovali do mesta. Presný dátum sa nedá zistiť. Fara nemeckého zboru bola na dnešnej ulici SRR č. 99. Keď r. 1919 bola zrušená evanj. dievčenská meštianska škola, bol farský úrad po úprave (aj byt farára) presťahovaný do uprázdnených miestností po škole (do dnešnej farskej budovy). R. 1939 odkúpilo Kolégium dom starej fary. Farský úrad slovenského zboru sa nachádzal na Jarkovej ul. č. 48. Po zlúčení zborov sa stará, nevyhovujúca farská budova predala r. 1946. Výnos sa preinvestoval do opravy vojnou poškodenej budovy zjednoteného zboru, do terajšej farskej budovy na Svätoplukovej ul. č. 11. V budove sa nachádza okrem farského úradu, zborových miestností so zasadacou sieňou, knižnicou a archívom aj byt zborového farára.