II. Od počiatku reformácie až po Tolerančný patent (1531 – 1781)

//II. Od počiatku reformácie až po Tolerančný patent (1531 – 1781)
II. Od počiatku reformácie až po Tolerančný patent (1531 – 1781) 2017-03-10T13:54:40+00:00

Dejiny evanjelického cirkevného zboru podľa augsburského vyznania v Prešove.

Autor historickej časti: Ervín Lazar; Autor súčasnosti: Ján Midriak
Na vydanie pripravil: Ján Midriak; Vydavateľ: Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Prešove; Knižne vydané v októbri 1983

1. Počiatky a šírenie reformačného učenia

Keď Martin Luther dňa 31. októbra 1517 pribil na wittenberskom hradnom chráme svojich 95 téz, týmto činom sa zrodilo cirkevné a náboženské reformačné hnutie historického významu, iným slovom povedané – tristoročné reformné úsilie našlo svojho uskutočniteľa v Lutherovej reformácii.

Vystúpenie Martina Luthera neostalo miestnou záležitosťou, naopak, reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili, a to nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, teda aj do Uhorska a všade našli živý ohlas. u nás Tomáš Preissner, farár v Ľubici, už r. 1520 prečítal z kazateľne tézy (7/54). V Prešove pred r. 1525 bolo známe Lutherovo učenie (15/22). Čo boli príčiny, že sa u nás tak hlboko ujali reformačné myšlienky?

Nespokojné bolo nižšie vykorisťované kňažstvo. Mnohí kňazi, ba i rehoľníci, radostne vzali na vedomie, že reformácia zavrhuje celibát. Nespokojné bolo i zemianstvo, ktoré bojovalo s magnátmi o väčšie práva. Reformačné myšlienky našli horlivých prívržencov a zástancov aj medzi vysokou šľachtou. Dôležitým činiteľom boli mestá a kraje, v ktorých malo nemecké obyvateľstvo silnú pozíciu, teda nemecká reformácia stala sa im blízka národne i jazykovo. Okrem týchto zväzkov medzi našimi mestami: banskými a spišsko-šarišskými (Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Zvolen, Krupina, Ľubietová, Pukanec …, Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Sabinov) a Nemeckom menovite Sliezskom boli veľmi intenzívne obchodné a hospodárske styky, čiže kupci a iní cestujúci sa priamo dozvedeli o udalostiach vo Wittenbergu a o vývoji reformačného hnutia a prirodzene, priniesli so sebou veľa reformačných spisov. Dôsledkom toho bolo, že synovia mešťanov čoskoro začali vyhľadávať wittenberskú univerziu.

Okrem priamych správ z Nemecka do najužšieho kontaktu s reformáciou a s reformátormi sa dostali a stali sa priamymi svedkami a prijímateľmi a potom rozširovateľmi reformačných myšlienok študenti wittenberskej univerzity.

MartinLuther od r. 1512 bol profesorom wittenberskej univerzity. Roku 1518 sa stal tu profesorom Filip Melanchton, Lutherov najvernejší spolupracovník. Len čo sa správa o reformačnom hnutí rozšírila aj mimo hraníc, vzbudila reformácia aj u nás veľkú pozornosť. keď sa reformačné myšlienky stali známymi v našich mestách a dedinách, vedychtivá mládež, ktorá predtým odchádzala na štúdium do Krakova, Viedne, Bologne …, začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že prvými študentmi zo Slovenska bolir. 1522 Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice. Od tohto roku stretávame každý rok študentov z Uhorska, teda aj zo Slovenska, predovšetkým z banských miest, potom z Levoče, Bardejova, z Bratislavy a okolia. Roku 1539 študoval tu Leonard Stockel z Bardejova, reformátor Šariša. Vo veci jeho pozvania za rektora bardejovskej školu napísal M. Luther list 16. 4. 1539 mestskej rade v Bardejove (1/716). Prvým prešovským študentom bol Tomáš Bencz r. 155. Od roku 1554 uvádza matrika skoro každý rok študentov z Prešova.

Pokiaľ ide o ľud a o nižšie vrstvy, reformáciou očakávali zlepšenie svojho biedneho postavenia. Dôležitú úlohu hralo niekdajšie husitské – bratrícke hnutie, ktoré v rokoch 1433 – 1467 pod velením Jána Jiskru z Brandýsa (Matiáš I. ho vymenoval za dedičného hlavného župana Šariša) bolo na Východnom Slovensku silným politickým i národným faktorom. Aj jazyková blízkosť priviedla ľud na stranu bratríkov. Akým činiteľom bolo v Šariši bratrícke hnutie, vyplýva z listu uhorských magnátov z 24. 6. 1449 krakovskému dekanovi M. Lašockému, kde stojí toto: „V hornom Uhorsku sa zavádzajú husitské kacírstva a na Spiši a aj v Šariši je už viac kostolov (v Šariši podľa Horka viac než 70 pozn. L.), v ktorých sa prijíma pod obojím spôsobom.“ (12/159) Nie je neopodstatnené, že husitské (bratrícke) hnutie pripravilo pôdu reformácii a za reformácie prijali tieto zbory reformačné učenie.

2. Udomácnenie reformácie

Reformačné myšlienky boli teda známe už pred rokom 1525 no spočiatku sa obmedzovali iba na užšie kruhy a ostali bez podstatných zmien vo vtedajšom cirkevnom živote. Reformačné učenie však prenikalo vždy hlbšie a zaujalo širšie vrstvy. Prenikanie bolo podmienené aj rozpormi medzi Michalom Belsom, mestským plebánom a Michalom Domom, predavačom odpustkov. Pôsobením mestských kňazov Antona Transilvana a Bartolomeja Bognera, o ktorých v zápise prešovskej rím. kat. fary stojí: „1531. Antonius et Bartholomeus iam apostate.“ (Anton a Bartolomej sú už odpadlíci.) V tejto fáze reformačného úsilia išlo predovšetkým o získavanie stúpencov a menej o vnútorné cirkevné reformy. Reformačné učenie sa v tom čase obmedzovalo v cirkevných obradoch na kázanie na základe evanjelií a na prijímanie pod obojím spôsobom. Pokiaľ ide o kňazov, zavrhol celibát.

O cieľavedomejšom úsilí a upevňovaní reformačného učenia dá sa hovoriť až v 40–tych rokoch. Vtedy nastal čulý myšlienkový ruch okolo objasňovania základných princípov reformácie, žiaľ, aj s odstredivými, negatívnymi prejavmi.

Proti Lutherovmu učeniu najmä o Večeri Pánovej vystúpili niektorí odchodným učením (napr. Karlstadt, Zwingli, Calvin a pod.) a tak vznikli rôzne smery aj isté sektárstvo, ako sakramentári, baptisti, anabaptisti, kryptokalvinisti.

3. Prvý nástup proti reformačnému hnutiu

Proti Lutherovej cirkevnej reforme a proti šíreniu jeho učenia v Uhorsku vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi si uvedomovali nebezpečenstvo a čoskoro sa obranne aktivizovali. Proti luteránstvu sa prvý ozval szatmársky arcibiskup, ktorý už r. 1521 zvolal do Ostrihomu cirkevnú sinodu. (11/582) Arcibiskup zdôrazňoval nutnosť rokovať o otázkach reformného hnutia aj na snemoch, ale stalo sa tak až r. 1523 na cirkevnej synode. Hlavnými podnecovateľmi protireformného kurzu boli pápežský nuncius v Budíne Burgie a pápežský legát kardinál Campeggio.

V tom smere bol dôležitý krajinský snem v Rákosi v máji r. 1525, na ktorom bol vynesený IV. zákonný článok. V ňom sa hovorí: „Všetci luteráni sa majú v krajine vykoreniť, kdekoľvek sa nájdu, a nielen duchovné osoby, ale aj svetské môžu ich slobodne zajať a upáliť.“ (=comburantur). (34/54)

Hodno poznamenať, že kráľ Ľudovít nariadením z r. 1525 prikazuje prešovskej mestskej vrchnosti, aby dala pochytať luteránov, keby takých bolo na okolí a aby ich poslali do Jágru pred biskupského námestníka na prísne potrestanie. (20/14) História zaznamenáva také obete, ale po moháčskej bitke (1525), ktorej tragické následky zatlačili cirkevné problémy, bolo treba riešiť vážnejšie otázky, tak celá akcia zaspala.

4. Upevňovanie reformácie

Hovorili sme, že na začiatku reformácie bolo prvou úlohou rozširovanie reformačného učenia a získavanie stúpencov. Druhou úlohu bolo vytvoriť nové cirkevné zriadenie, novú organizáciu v zmysle reformačného učenia. Lenže na samostatné zriadenie neboli vytvorené hneď podmienky, trvalo niekoľko rokov, kým reformácia nadobudla širšiu platnosť a bolo možné prikročiť k vytvoreniu samostatného cirkevného zriadenia. Cirkevné obce, reformačné zbory totiž práve podliehali pod právomoc katolíckej hierarchie, resp. vrchnosti.

V tomto medziobdobí, t. j. od začiatku reformácie až po zriadení samostatnej evanjelickej a. v. cirkvi, reformačné učenie sa uplatňovalo v rámci katolíckeho cirkevného zriadenia, pravda, s istými kompromisnými znakmi (reformami). Predne zmena nemohla byť radikálne prevedená. Predsa bola tu staršia generácia a existovala zaužívaná tradícia kultových foriem. konečne ani mnohí kňazi neboli myšlienkove a vzdelanostne pripravení, „aby sami prispeli ku kryštalizácii protestantizmu.“ (11/611) Spočiatku – opakujeme – išlo len o zavádzanie hlavných zásad cirkevnej reformy, ako kázanie na základe evanjelií, prijímanie pod obojím a o niektoré zmeny v bohoslužobných obradoch. V tejto súvislosti hodno spomenúť autentický záznam, ktorý uvádza nemecký spisovateľ Daniel Speer vo svojom dobrodružnom cestopisnom diele z r. 1683: Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus. Speer na svojej ceste zo Sliezka na Slovensko pobudol v Levoči, Sabinove, Bardejove, Prešove a Košiciach. V Levoči zúčastnil sa na službách Božích a zaznamenal toto: „Nemeckú omšu (služby Božie podľa Lutherovho učenia) odbavuje tu ako aj v banských mestách a v celom Uhorku kňaz spievajúc v katolíckom kňažskom ornáte.“ (33/87) Je teda zrejmé, že sa reformačná podoba služieb Božích iba postupne zavádzala. Ale aj tu, ako ukazuje uzavretie Prešovskej synody a Confessia Pentapolitana (o tom osobitne), pripúšťajú diafory, t.j. ponechanie niektorých katolíckych foriem v obradoch, na rozhodnutie kňazom alebo cirkvám, ktoré adiafory chcú zachovávať, alebo zamietnuť (napr. zádušnú omšu, tichú omšu…). V týchto otázkach aj Luther zastával miernejšie stanovisko. (7/166)

Jednako za takého stavu sa ukázala potreba riešiť niektoré dôležité otázky na vyššom fóre. Takýmto fórom boli zasadnutia farárov piatich slobodných kráľovských miest: Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova. Historické dokumenty hovoria o synodách. Nešlo však o synody v našom slova zmysle, t.j o najvyšší cirkevný snem. Tieto synodálne zasadnutia (ostaňme pri vtedajšom termíne), zodpovedajú konventuálnym zasadnutiam zborov združených. Dôležité je, že na tých zasadnutiach rokovali účastníci o cirkevných i organizačných otázkach a uzavretie podpísali zúčastnení synodáli. Tieto zasadnutia sa konali v spomenutých mestách, spravidla každý rok ( o niektorých chýbajú záznam, azda sa vtedy nekonali). Takéto synody sa konali v Prešove v rokoch: 1579 (prešovský farár Benedikt Belsius bol zvolený za seniora), 1593, 1594, 1595, 1602 (prešovský farár Ezechiel Hebsacher bol zvolený za seniora) 1609, 1615, 1641, 1655, 1656. o ďalších rokoch chýbajú záznamy. Mimoriadny význam má Prešovská synoda r. 1546.

5. Začiatky cirkevného zriadenia

Prešovská synoda

Nadväzujúc na uvedené cirkevno organizačné skutočnosti, je dôležité sledovať vývoj cirkevného zriadenia, pretože Prešov hral tú významnú úlohu v jeho utváraní, a to hneď za začiatku reformácie. Treba zvlášť vyzdvihnúť a to hneď na začiatku reformácie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že v reformačnom úsilí sa stal Prešov 2. novembra 1546 mestom dôležitej udalosti, prevej svojho druhu na Slovensku, miestom zasadnutia Prešovskej synody.

Podnet na zvolanie synody dali Bardejovčania (asi na podnet Leonarda Stockela), ktorý listom z 27. októbra 1546 požiadal Prešovčanov, aby zvolali synodu, na ktorej by spoločne riešili cirkevné a bohoslužobné záležitosti. (15/22, I.10/38)

Na synode sa zúčastnili vyslanci piatich miest: farári cirkevných zborov, rektori škôl (okrem Prešova a Levoče), resp. kantori. Okrem spomenutých zástupcov prítomní boli aj niektorí vidiecki farári. Prešovskými synodálmi boli: v zastúpení mesta Anton Scholtz, z prešovských farárov Samuel Sauter, farár primárius, Ján Fabricius, maďarský, a Juraj Ragecienus (Rajecký), slovenský kazateľ.(7/102)

Podľa uzavretia synody v 16-tich článkoch synodálneho kánonu boku formulované v duchu reformačného učenia základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku. Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonové Loci communes (=Všeobecné zásady) a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia. Ide o reformačné učenie, ďalej o školách, sviatkoch, bohoslužobných obradoch, vizitácii, exkomunikácii, o cirkevných služobníkoch a dôchodkoch duchovných. Osobitné článku sa týkajú starostlivosti o chudobných a poddaných, upravujú Večeru Pánovu podľa wittenberského učenia, ordináciu a voľbu farárov, povinnosti miest čo strážcov Božích zákonov, o hodnosti a povinnosti seniora. Každý článok sa náležite precizuje. Celkové podávajú kánony dobrá obraz o vtedajších cirkevných otázkach.

Pre správne pochopenie zväzku spomenutých slobodných kráľovských miest treba poznamenať, že tieto mestá ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich prác, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestia patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár. (23/4, I.16/336, 19/81)

Confessio Pentapolitana

Roku 1548 zasadal v Bratislave krajinský snem, ktorý mal na programe usporiadanie náboženských a cirkevných záležitostí. Zákonný článok V/1548 ustanovil reštitúciu katolíckeho učenia a obradov. Bol to vlastne začiatok úsilia proti protestantizmus, začiatok rekatolizácie alebo protireformácie. XI. článok hovoril o ananbaptistoch a sakramentároch, ktorí majú byť z krajiny vypovedaní a v budúcnosti sa nesmú pustiť do krajiny. O luteránoch sa vyslovil zákon v tom zmysle, že vrchnosť sa má pokúsiť prinavrátiť ich do starej cirkvi. (34/259)

Nato vyslal kráľ komisárov, aby preskúmali náboženské učenie jednotlivých reformovaných cirkevných zborov. Keď nájdu, čo sú v rozpore so zákonom, nech proti ním prísne zakročia.

Do Šariša prišiel Augustin Sbardellanti (písaný i Bardala), vacovský biskup, a Gregor Šibrík, miestodržiteľský radca. Títo zvolali do Prešova zástupcov miest, aby predložili svoje učenie. Päťmestie z obavy, aby ich nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, na podnet Prešovčanov poverili Leonarda Stockela, aby pripravil vierovyznanie Päťmestie. Totiž Bardejov pôsobením L. Stockela prevzal vedúce postavenie a úlohu reformácie v Prešove, resp. v Päťmestí. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessiu Pentapolitanu, ktorú Päťmestie prijalo a podpísalo.

Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody. Confessio Pentapolitana bola r. 1549 predložená kráľovskej komisii, ňou priaznivo prijatá a predostretá na schválenie Ferdinandovi I., ktorý ju vzal na vedomie.

Nebude od veci odcitovať aspoň tituly jednotlivých článkov: 1. O Bohu, 2. O stvorení, 3. O dedičnom hriechu, 4. O stelesnení Krista, 5. O ospravedlnení, 6. O viere, 7. O dobrých skutkoch, 8. O cirkvi, 9, O krste, 10. O Večeri Pánovej, 11. O spovedi a rozhrešení, 12. O pokání, 13. O užívaní sviatosti, 14. O služobníkoch cirkvi, 15. O posvätných obradoch, 16. O svetskej vrchnosti a poriadku, 17. O manželstve, 18. O zmŕtvychvstaní, 19. O slobodnej vôli, 20. O vzývaní svätých (16/342)

Jednotlivé články jasne formulujú zásadné otázky evanjelického učenia a formulujú ich nadmieru rozvážne a v zmierlivom tóne.

Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu, piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode. Kladom vierovyznania bolo, že zabezpečilo mestám na istý čas pokoj. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany a Spiša tzv. Confessie Scepusiany.

6. Spory o cirkevnom učení

V predošlej kapitole sme uviedli, že v článkoch Prešovskej synody i Pentapolitany sa výrazne dokumentuje evanjelického smeru (od anabaptistov, sakramentárov…)

Reformácia priniesla so sebou individualizmus a vo svojich dôsledkoch parikularizmus. Vo Wittenbergu Karlstadt, Oecolampadius a i., vo Švajčiarsku Zwingli a Calvin (t.j. helvetský smer) hlásali iné učenie ako Luther. Pokiaľ ide o vieroučnú diferenciáciu, podstatné odchýlky od evanjelického učenia zastávali menovite helvéti, hlavne o krste a Večeri Pánovej. Stúpenci iných učení sú sakramentari (zwingliáni), baptisti, anabaptisti (novokrstenci), flaciáni a i. Popri zástancoch iného učenia partkularizmus mal aj negatívne dôsledky, totiž vznikli aj radikálne, ba extrémistické hnutia s antikultúrnymi prejavmi (obrazoborectvo, evikavskí proroci, (Zwickauer Propheten)).

Tieto tendencie našli už v 30-tych rokoch prívržencov, proti ktorým cirkevná i svetská vrchnosť na základe nariadenia Ferdinanda I. z r. 1527 tvrdo zakročili. V tomto ohľade v okolí (hlavne Sabinova) vystupovali anabaptisti a sakramentári.

Matej Bíró Dévai, Lutherov a Melanchtonov žiak, r. 1531 sa stal košickým kazateľom. Už vtedy sa prikláňal v otázke sviatosti k helvétskemu učeniu. (Neskoršie sa stal vedúcim činiteľom kalvinizmu medzi Maďarmi.)

Takéto myšlienky sa dostali aj do Prešova. Keďže Prešovčania chceli mať jasno v tejto otázke, obrátili sa priamo listom na Luthera o poučenie. Luther na list odpovedal listom. Pre dôležitosť obsahu podávame ho v preklade.

Ctihodným bratom v Kristu, služobníkom Slova v prešovskej cirkvi a susedných mestách, úprimným a najvernejším, v Pánovi najdrahším. (27/60,31) Milosť a pokoj, ctihodní mužovia v Pánovi!

Váš veľmi smutný list som prečítal s veľkou bolesťou svojho srdca, vidiac tak veľký hnev Boží, ba tak veľkú pokutu za naše hriechy, ktoré prinútili Boha, aby poslal proti nám tak hrozné , zbesile plieniace hordy Turkov. Kiež Boh dá, aby sme sa spamätali a účinnou ľútosťou utíšili tento Jeho hnev, alebo ak je tak určené, aby tomu bolo tak, nech stanne, aby toto bol hnev posledný a jedno z veľkých znamení predo dňom Jeho slávy a našej spásy, ako povedal: A budú veľké znamenia. Amen.

Čo sa týka, čo píšete Matejovi Dévaiovi, veľmi som sa podivil, pretože aj u nás má tak dobrú povesť, že mne samému je ťažko uveriť tomu, čo píšete. Nech je však tomu akokoľvek, od nás iste nemá náuku sakramentárov. My tu proti nej dôsledne bojujeme verejne i súkromne a nepadá na nás ani najmenší tieň podozrenia z tohto bludu. Len ak by to diabol v nejakom skrytom kúte našepkával. To práv, že sme upustili od pozdvihovania hostie, deje sa kvôli niektorým susedom, nie však z nutnosti. Pretože od začiatku sme chceli, aby v tej veci bola ponechaná voľnosť a dosiaľ od nej neupúšťame pre poprenie nášho učenia o sviatosti. Ba dokonca aj iným prajeme v tej veci slobodu, hodlajúc i sami ju obdivovať, keby to bolo potrebné, alebo užitočné, tak ako celé cirkev milánska neužíva ani kánonu ani pozdvihovania až do dnešného dňa, hoci celá rímska cirkev počína si inak a niet tu žiadnej nenávisti.

Stojte teda a nepochybujte, že ja (keď nedopustí Boh, aby som zošalel) nikdy nebudem zmýšľať tak ako protivníci sviatosti, ani že ten blud budem trpieť v cirkvi mne zverenej. A akže by som konal inak (čo nech Boh odvráti!), s dôverou rozhlasujte, že som nepríčetný a prekliaty – Diabol je to, ktorý – pretože vie, že som verejne nepremožený, ako to dosvedčuje toľko mojich spisov – zmýšľa hadím a skrytým syčaním, kde môže vo svojich zákutiach ma pošpiniť a slovo pravdy pod titulom môjho mena poškvrniť. A tak som nútený po toľkých doterajších vyznaniach urobiť ešte jedno, čo aj skoro urobím a to posledné. O Melanchtonovi Filipovi nemám nijaké podozrenie, ani o nikom z našich. Lebo (ako som povedal) na verejnosti sa satan neodvažuje ani vrknúť. Modlime sa vrúcne, aby náš Pán Ježiš Kristus skoro učinil koniec tohoto zlého sveta, ktorý sa blíži ku koncu, takže sa zdá, že ani sám seba nemôže už ďalej znášať. Príď, Pane Ježiši! Amen. V Ňom buďte zdraví!

Dané vo Wittenbergu 2. nedeľu po Veľkej noci 1544.

Obsah a tón listu ukazuje, akú dôležitosť pripisoval Luther otázke sviatosti, jeho odpoveď je jasná a list dokazuje, že si Luther vysoko ctil Prešovčanov a že mu záležalo, aby ich utvrdzoval vo viere o sviatostiach, aj ich ubezpečoval, že o tom vydá osobitnú vyznanie. Vskutku k tejto otázke vydal proti blúznivcom a sakramentárom spis Kurzes Bekonntni vom heiligen Sakrament 1544. (Krátke vyznanie o svätých sviatostiach.)

Tieto odchýlne vieroučné učenia o sviatostiach našli neskoršie svoj odraz aj u nás v Prešove. Ťažké spory vyvolal tu farár Marej Lauterwald. Narodil sa v Elbingu (vo vtedajšom Prusku), bol profesorom v Kráľovci (Konigsberg), tu vyvolal spory a musel opustiť mesto. Po štúdiách vo Wittenbergu r. 1553 prišiel za kazateľa do Prešova. Tu svojím učením o ospravedlnení človeka pred Bohom vzbudil odpor. Keď na pohovore v Bardejove pod predsedníctvom Michala Radešina a Leonarda Stockela nedošlo k dohode, podľa rozhodnutia porady vybrali sa v r. 1554 dvaja občania z Prešova a Bardejova do Wittenbergu, aby od Melnachtona a teológov univerzity si vyžiadali dobrozdanie.

Predstavitelia mesta Prešova sa osobitným listom dňa 12. 5. 1544 obrátili na Melnachtona. Zmienili sa o Lauterwaldovom učení. Keďže chceli mať jasno, prosili Menlanchtona o poučenie, aby sa vedeli správne usmerňovať. Lauterwaldovo učenie bolo v rozpore s kánonmi Prešovskej synody a Confessiou Pentapolitanou.

Melanchton v odpovedi z 3. 10. 1554 napísal, že v takých ťažkých časoch, aké prežíva Uhorsko, je útecha o to sladšia, keď sa nenarušuje dogmatickými nezhodami. Zmieňujúc sa o Lauterwaldovi, píše, že netušili, keď ho odporúčali za prešovského kazateľa, že sa v učení odchyľuje od wittenberského učenia. Melanchton žiada Prešovčanov, aby rozpor skoro uzavreli, ale ak by sa Lauterwald nenapravil, nech ho pozbavia úradu.

Melanchton a teológovia vo vyhlásení zamietli Lauterwaldovo stanovisko. Lauterwald sa podrobil úsudku a prestal šíriť svoje učenie, ale hneď nato r. 1555 zomrel. (34/347, 16/185)

7. Zavŕšenie cirkevného zriadenia. Spišskopodhradská synoda r. 1614

Bocskayovo protihabsburské povstanie sa skončilo viedenským mierom r. 1606. Viedenský mier uzákonil krajinský snem v Bratislave r. 1608. V zákone sa prvýkrát zabezpečila náboženská sloboda protestantským cirkvám s právom utvoriť si krajinské cirkevné superintendencie a voliť predstavených – superintendentov.

Podľa vtedajšieho cirkevno-právneho poriadku evanjelické zbory a senioráty, resp. ich farári a seniori podliehali právomoci katolíckej cirkevnej vrchnosti.

Na základe cit. zákona bolo naliehavou úlohou vytvoriť samostatnú cirkevnú vrchnosť s vlastnými predstaviteľmi – superintendentami a vyňať evanjelické zbory a farárov spod zvrchovanosti katolíckej cirkevne vrchnosti. V podstate a v dôsledku išlo o konštituovanie samostatnej evanjelickej cirkvi podľa augsburského vyznania. Tieto úlohy riešiť bola kompetentná synoda. Prvá synoda sa konala r. 1610 v Žiline, druhá r. 1614 v Spišskom Podhradí. Obidve synody majú historický význam.

Žilinská synoda r. 1610, ktorú zvolal palatín Juraj Thurzo, horlivý evanjelik, uzákonila 16 kánonov, ktoré sa týkajú všetkých zásadných povinností a práv cirkevných predstaviteľov – superintendentov, dozorcov, seniorov, farárov, ďalej otázok vierouky, školskej výchovy, služieb Božích, cirkevných funkcií a pod.

Synoda vytvorila 3 superintendencie a zároveň zvolila superintendentov. Územie troch superintendencií tvorilo dnešný západný dištrikt.

Paltín Juraj Thurzo za svojej návštevy v Levoči r. 1610 dal podnet aj na usporiadanie synody pre Spiš a Šariš. Otázka si žiada obšírnejší výklad, pretože zástupcovia prešovského zboru ako členovia Päťmestia hrali pri ťažkých a zdĺhavých rokovaniach dôležitú úlohu.

Okolo usporiadania spišsko-šarišskej synody bola zložitejšia situácia. Boli tu tri fraternity (bratstvá, čiže senioráty): spišská fraternita 24 miest, fraternita piatich slobodných kráľovských miest a šarišská fraternita. Zdalo sa, že pre rozpory medzi jednotlivými fraternitami zo synody nebude nič. Ale palatín r. 1611 v Prešove opäť žiadal zvolať synodu. Po odstránení mnohých prekážok a urovnaní rozdielnych návrhov a stanovísk sa v dňoch 22. a 23. januára 1614 konala synoda v Spišskom Podhradí.

Synoda prijala synodálne kánony o 16–tich článkoch, ktoré sa týkajú – podobne ako žilinské kánony – vieroučných a správnych otázok, právomoci superintendentov, seniorov, farárov a učiteľov a pod. Celkove sa zhodujú kánony so žilinskými, s niektorými odchýlkami, ktoré si vyžiadali miestne pomery, resp. niektoré ustanovenia sú spresnené.

Popri synodálnych kánonoch najťažšou otázkou bolo riešenie superintedentskej otázky. Výsledkom zložitých rokovaní bolo zriadenie dvoch superintendencií. V úvode k uzneseniam sa výslovne uvádza, že na Spiši a v Šariši, resp. v piatich slob. kráľo. mestách bolo toľko evanjelikov, že sa ukázala nutnosť vytvoriť dve superintendencie: Superintendenciu piatich slob. kráľ- miest – za superintendenta bol zvolený Peter Zabler, levočský farár a senior 24 miest spišskej fraternity a druhú superintendenciu ktorú tvorili ostatné zbory Spišskej a Šarišskej župy – superintendantom sa stal Štefan Xylander (Holzmann), farár spišskopodhradský.

Synodálmi boli zástupcovia spišskej a šarišskej šľachty, Päťmestia a spišskej a šarišskej fraternity. Vyslancami mesta Prešova a prešovského zboru boli:

  • Jonáš Hekkel – za mesto (mešťania)
  • M. Treytler
  • Gašpar Preller – I. farár
  • Juraj Fabriczius – II. farár
  • Ján Mihalyko – maďarský kazateľ
  • Michal Zanser – maďarský kazateľ
  • Ján Cosmann – rektor školy
  • Ján Nagy – Damascenus – rektor školy (7/25)

Roku 1668 pristúpil do zväzku mestskej superintendencie Kežmarok, a tak sa zmenila superintendencia na šesť slob. kráľ. miest. Ďalší vývoj cirkevného zriadenia bude predmetom kapitoly III.1 Vývoj cirkevného zriadenia od r. 1743 – 1919.

8. V znamení protireformácie (1670 – 1781)

Od polovice XVI. storočia a v XVII. storočí sa reformácia šírila a zapustila silné korene nielen v habsburskej dŕžave, ale aj v iných európskych krajinách. Príčinou reformácie boli – ako sme ukázali – jednak nedostatky a neporiadku v cirkvi, jednak snahy o očistenie kresťanského učenia od nebiblických nánosov, resp. výkladov.

Tento stav postavil katolícku cirkev pred dve úlohy:

  • Zastaviť šírenie sa reformácie a zabrániť odpadnutie protestantov od cirkvi.
  • Naspäť získať stratenú pozíciu a prinavrátiť protestantských veriacich do katolíckej cirkvi.

Katolícke svetské a cirkevné kniežatá naliehali na pápeža Pavla III., aby zvolal koncil, ktorý by odstránil najkrikľavejšie nedostatky a formuloval sporné články učenia. Za týchto okolností bol zvolaný koncil do Tridnetu (čiastočne zasadal aj v Bologni). Trval od r. 1545 do r. 1563 (bol viackrát prerušený). V dejinách je známy pod menom Tridentský koncil. Treba poznamenať, že na koncile vystúpili aj zástanci reformných snáh, no konzervatívci a tradicionalisti ubránili proti reformatistom tradičné katolícke učenie. Najvýznamnejšie dokumenty proti reformácii sú teologicko-cirkevné uznesenia koncilu. Koncil upravil cirkevnú disciplínu. Vedúcou silou protireformácie (rekatolizácie) sa stali jezuiti a vysoký klerus. Politickými prostriedkami i duchovným tlakom, tvrdou disciplínou a organizačnou schopnosťou sa podarilo jezuitom reštaurovať a upevňovať katolicizmus. V tomto úsilí v Uhorsku bol veľkou postavou Peter Pázmány, kardinál, ostrihomský arcibiskup.

Protireformácia nastúpila na Slovensku v druhej polovici 17. storočia, začala po likvidácii Wesselényiho sprisahania (1670), stupňovala sa a vlastne vyvrcholila za vlády Leopaold I. (1657 – 1705). Do tohto obdobia spadajú krvavé súdy v Bratislave r. 1673 – 1674 a v Prešove r. 1687.

Protireformácia v Prešove vystupuje časovo v troch fázach:

  • I. obdobie – roky 1672 – 1682
  • II. obdobie – roky 1687 – 1705
  • III. obdobie – roky 1711 – 1750

9. Odobratie kostolov

Hneď na začiatku sa protireformačný nápor upriamil na kostoly a farárov. V tomto úsilí vládnuca svetská a cirkevná vrchnosť odobrala evanjelikom kostoly, aby tým znemožnil odbavovanie služieb Božích, okrem toho vyháňali farárov, resp. obmedzovali ich činnosti, lebo opustených veriacich bolo ľahšie prinavrátiť do starej cirkvi.

Prvý nápor začal roku 1672. Po víťazstve cisárskych vojsk prišli do Šariša Juraj Bársony, spišský prepošt, Imrich Kolozsváry, jágerský kanoník a Štefan Szegedy, jasovský prepošt. (13/83) Pod ochranou vojska prešli v Šariši všetky zbory, vyháňali kňazov a odobrali kostoly. Prešov neostal ušetrený zákroku.

Prvé odobratie kostolov

Roku 1647 bol odovzdaný náš dnešný kostol svojmu účelu. (Pozri o tom kap. Dejiny kostola). Od toho času, aký bol údel evanjelikov, taký bol osud kostola. Majiteľ sa menil podľa politickej konštalácie, alebo vojenskej situácie podľa toho, kto bol pánom Prešova. Evanjelici sa dlho netešili svojmu kostolu. Ešte 6. januára 1673 vyzval evanjelikov Leonard Szegedy, jágerský biskup, aby dobrovoľne odovzdali kostoly. Odmeitli tak urobiť. (15/34) Dňa 8. marca 1673 vtiahol do mesta gróf Ferdinand Volkra v sprievode spomenutého Leonarda Szegedyho. Dňa 9. marca popoludní o tretej hod. odobral evanjelikom všetky tri kostoly a Kolégium. (Podľa Horka stalo sa to 10. marca v noci za svitu fakieľ.) (15/36) Farský kostol nemecký, prevzal Juraj Horváth, jágerský kanoník ako mestský plebán, slovenský kostol dostali minoriti a maďarský jezuiti. Farári a učitelia museli opustiť mesto.

Po odňatí kostolov ostali evanjelici 9 rokov bez kostola a školu. Roku 1678 povstal proti Habsburgovcom Imrich Thököly. Mesto po smutných skúsenostiach sa pridalo na jeho stranu. Roku 1682 dobyl Thököly mesto a ako bývalý študent Kolégia, vrátil evanjelikom kostol a kolégium.

Druhé odobratie kostolov

Radosť netrvala dlho. Pádom Thokolyho stratili evanjelici opäť kostoly a školu. Leopold I. a základe rozhodnutie šopronského krajinského snemu r. 1681 vyslal komisiu pod vedením grófa Štefana Csákyho s tým, aby odobrala evanjelikom v slobodných kráľovských mestách kostoly. (15/48) Toto vykonal 7. februára 1687 a terajší kostol i školu odovzdal opäť do rúk jezuitom. na prosbu, aby ponechal kostol a školu, ktorú si z vlastných prostriedkov postavili, odvetil, aby si vybudovali nový kostol a školu – mimo mesta. Aj vyznačil im miesto na terajšej ulici Červenej armády, za mostom, vtedy v blízkosti mestského šarhu. Evanjelici odmietli takú ponižujúcu ponuku, a tak ostali 18 rokov bez kostola. Služby Božie im povolili odbavovať len v súkromných domoch (napr. v Házkovskom dome na Jarkovej ulici, dnes na tom mieste stojí bývalý evanjelický internát, teraz Domov mládeže).

Do týchto smutných udalostí spadá Caraffov krvavý tribunál, tzv. Prešovské jatky.

Pri strate kostola sa domáhali evanjelici povolenia na stavbu nového kostola na predmestí. Po mnohých žiadostiach a intervenciách u grófa Csákyho i hore vo Viedni na najvyšších fórach vyznačil gróf Csáky miesto na stavbu kostola v tzv. Czauerovej záhrade a Rothovej roli smerom na Šebastovú. Proti vztýčeniu stavebného miesta zakročila mestská rada vo Viedni. Podania a intervencie nemali konca. V meste bolo zakázané odbavovať služby Božie, preto vo sviatkoch a v nedeľu chodili do susedných dedín. To trvalo 18 rokov.

Caraffov krvavý tribunál alebo Prešovská jatka (1687)

Rok 1687 je čiernym rokom v dejinách Prešova a zvlášť v dejinách prešovských evanjelikov. Dvadsiatich štyroch popredných predstaviteľov mesta a významných mužov iných krajov Slovenska poslal Caraffov krvavý tribunál na popravisko. Popravné lešenie bolo postavené v terajšom parku medzi Kolégiom a pomníkom sv. Trojice (smerom k domu na ulici SRR č. 103, v ktorom býval gen. Caraffa a odkiaľ sa z balkóna díval na popravy (balkón pred rokmi spadol). Popravy vošli do histórie ako „Prešovská jatka“ zásluhou J. Rezíka, profesora a rektora Kolégia, ktorého dielo Theatrum Eperiese Publicku. v.. seu Laniena Eperiesis (1687 Verejné prešovské divadlo alebo prešovská jatka) je prameňom poznania tragickej udalosti. Aké bolo úzadie krvavého súdu?

Nespokojnosť s panovaním Leopolda I. (1657 – 1705) vyvolalo protihabsburské stavovské povstanie Imricha Tokolyho. Tokoly v krátkom čase sa stal pánom celého Horného Uhorska (dnešného Slovenska). Prešov po nedobrých skúsenostiach s cisárskym žoldnierskym vojskom sa prial na Tökölyho stranu. Nemalú úlohu hrala okolnosť, že Tokoly bol niekdajší študent Kolégia. Po porážke Turkov pri Viedni r. 1683 začali postupne slabnúť Tokolyho úspechy. Hoci sa Prešov úspešne bránil proti cisárskym vojskám, r. 1665 musel sa vzdať, ale pod podmienkou, že sa za vernosť Tökölymu nikomu nič nestane. Napriek tomu boli dostatočne potrestaní hlavní prešovskí prívrženci Tökölyho.

Jedine Mukačevo odporovalo obliehaniu cisárskych. mukačevský hrad hrdinsky bránila Tokolyho manželka Ilona rod. Zrínska, ktorú si vzal ako vdovu po Františkovi Rákoczim I. Caraffa začal upodozrievať Prešov z tajných stykov s Ilonou Zrínskou a na základe tohto podozrenia zosnoval krvavé prešovské divadlo.

Caraffov dôverník Ladislav Szent-Ivanyi použil Eržu Táboriovú, markytánku a pobehlicu, falzifikátmi na podlú službu. Keď ju „chytili“ priznala sa, že sprostredkoval správy medzi Prešovom a Mukačevom o tureckej pomoci. Caraffa napísal cisárovi, že objavil nové sprisahanie, proti ktorému treba čo najprísnejšie zakročiť. Cisár udelil Caraffovi plnú moc, aby v Prešove zriadil súd a vinníkov potrestal. Dal mu úpravu, aby vynášal rozsudky na základe rozhodujúcich skutočností. Jednako dovolil Caraffovi vynútiť si priznanie od obžalovaných aj mučením. Na základe obžaloby, vykonštruovanej podľa falošných listov a vynútených priznaní na mučidlách, dostali sa vážení muži pred tribunál i tento vyniesol kruté rozsudky – trest smrti popravou. hoci v podstate išlo o politický proces v boji o moc medzi Tokolym a Leopoldom I., obeťami sa stali evanjelici, prívrženci Tokolyho.

Popravy sa konali: 5. a 22. marca, 16. apríla, 6. a 14. mája a 12. septembra r. 1687. Z 25-ich obžalovaných popravení boli 24, jeden – Jozef Roth z Banskej Bystrice sa po mučení vykúpil za 10 000 toliarov. popravení Prešovčania boli poprednými mešťanmi: senátormi, dozorcami, vodcami proticisárskeho odboja v meste. najviac vytrpela Keszerovská rodina, lebo stratila štyroch členov: otca Andreja Keczera, jeho syna Gabriela a dvoch zaťov, Žigmunda Zimmermanna a Martina Sárossiho. Okrem nich umreli katovskou rokou: Gašpar Rauscher, František Baranyai, Juraj Flaischhacker, Juraj Schonleben, Fridrich a Daniel Weberovci. ostatné obete boli Šimon Feldmayer, rodom z Nemecka (pred popravou sa sám usmrtil vreckovým nožíkom), Samuel Medvecký z Oravy, Juraj Radvánsky z Radvane, Juraj Bezegh zo Zvolena, Gabriel Palásthy z Krušoviec (z Nitrianskej stolice), Dávid Feja, košický sudca, Samuel Lány alebo Kováč, košický mäsiar, istý Fazekaš z Rožňavy, Andrej Székely – pôvod neznámy, istý kalvínsky farár, listonoš a dvaja sluhovia.

Všetci pretrpeli nevýslovnú trýzeň, väčšina obetí prešla mučením stredovekými inkvizičnými metódami (za mučenícke nástroje sa zaplatilo 600 zlatých). Hlavní obžalovaní boli popravení tak, že im bola odseknutá pravá ruka (na znamenie, že ňou písali listy do Mukačeva), potom hlava. Telo bolo rozštvrtené a rozvešané po štyroch cestách na šibenice. Mučeníkov vo väzniciach potešovali a na popravisko odprevádzali vtedajší prešovskí kňazi: Michal Quendel, nemecký, Ján Andricius, slovenský a Mikuláš Lipóczy, maďarský farár. Caraffa však nedovolil pochovať obete podľa cirkevného obradu. Na predmestí boli pochovaní: Ž. Zimmermann, J. Fleischcacker, S Medvecký, J. Schonleben, A. Székely, D. Weber a S Lányi. G. Keczer a M. Sárossi boli pochovaní v rodinnej krypte v Kecerovských Pekľanoch. A. Keczer, J. Radvánsky, J. Bertók a O. Palásthy boli tajne v noci pochovaní pod vežou rím. kat. kostola vo Svinnej. O poslednom odpočinku ostatných obetí niet správ. Ako našli obete svoj hrob vo Svinnej?

Majiteľkou jednej svinianskej kúrie bola v tom čase sestra Andreja Keczera – Klára, vdova po Mikulášovi Merse do Zwine. Táto žena sa snažila vypomôcť od Caraffu mŕtve telo bratovo. Keď sa jej to nepodarilo, rozhodla sa vziať ho tajne podplatením katov a ich sluhov a pochovať ho v svinianskom, vtedy evanjelickom kostole. Syn Juraja Radvánskeho Ján taktiež sa snažil získať mŕtve telo svojho otca. Stretol sa s Klárou Merseovou, tá sa mu zdôverila so svojím plánom a rozhodli sa spolu vykonať tento úmysel. keďže Ján Bertók a Gabriel Palásthy boli súčasne popravení a povesení, sňal Ján Radvánsky všetku štyri telá a uložili ich spoločne vo Svinnej.

Neľudské vynášanie rozsudkov vyvolalo veľké rozhorčenie a protesty aj v zahraničí, preto bol cisár Leopold I. nútený zastaviť ďalšie vyšetrovanie. Hoci cisár vyznamenal Caraffu vysokými poctami a žil vo svojom viedenskom paláci v nádhere, neskoršie sa mu ozývalo svedomie, a tak pozbavený zmyslov umrel 6. marca 1693, zanechajúc po sebe zlopovestné meno.

Roku 1930 opravili vo Svinnej vežu katolíckeho kostola. Pri vykopávkach natrafili robotníci na ľudské kosti. Vtedajší sviniansky Vtedajší sviniansky rím. kat. farár a deka Jozef Dobránsky, kňaz veľmi tolerantný a v histórii zbehlý, ktorému boli známe údaje o pochovaní niektorých obetí v svinianskom kostole, okamžite zastavil ďalšie práce a upovedomili o náleze predsedníctvo Šarišského seniorátu ako aj obidva cirkevné zbory. Nato deväťčlenná komisia rozhodla podľa Rezikových údajov kopať priamo pod vežou. Tam v sotva metrovej hĺbke skutočne objavila zvyšky dubových rakiev a v nich zvyšky kostier štyroch osôb, ale len s troma lebkami. Totiž hlavu Juraja Radvánskeho vzal syn Ján domov do Radvane a tam ju uložili v rodinnej krypte. Odborný výskum jednoznačne potvrdil pravosť obetí.

Kosti prešovských mučeníkov potom previezli do Prešova a slávnostne ich uložili v kostole v medenej rakve do krypty s mrežovanými dverami na ľavej strane hlavného vchodu. v tejto rakve sú kosti štyroch obetí prešovskej jatky: Andreja Keczera, Juraja Radvánskeho, Jána Bertóka a Gabriela Palástyho. Na medenej rakve je latinský nápis: z jednej strany mená obetí, na druhej strane výpoveď z Písma: „Veď ste umreli a Váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ Kolos. 3,3.

Uloženie poznatkov sa stalo dňa 11. novembra 1930 pri 400. výročí Augsburského vyznania a 234. výročí pamiatky obetí v rámci slávnostného zasadnutia generálneho konventu v Prešove za prítomnosti tisícových zástupov evanjelictva. Záverom treba vyzdvihnúť, že slávnosť prebiehala v duchu lásky, porozumenie a spoluúčasti celého mesta.

Zachovajme v hlbokej úcte našich mučeníkov!

Koniec druhej fázy odobratia kostola

Roku 1703 vypuklo Rákocziho povstanie. Prešov bol r. 1706 oslobodený. Porážka povstaleckých vojsk r. 1708 v bitke pri Trenčíne znamenala postupnú likvidáciu postavenia. Roku 1710 cisárske vojsko obkľúčilo Prešov a mesto 9. decembra kapitulovalo. Uzavretím Szatmárskeho mieru r. 1711 sa skončilo postavenie Františka Rákocziho II. (8/134) Za takýchto okolností sa tvorila história prešovských evanjelikov.

Za povstania sa rozhodlo na Sečenskom (Szécsénskom) sneme r. 1705 usporiadať náboženské záležitosti. kostoly majú byť priznané väčšine obyvateľstva, resp. odobraté sa majú vrátiť pôvodnému majiteľovi.

Po dlhých vyjednávaniach r. 1704 povolili evanjelikom služby Božie odbavovať v mestskom hostinci, a to nemecké na poschodí, maďarské na prízemí a slovenské v Schobertovskom dome. (15/71)

Dňa 21. októbra 1705 prišla do Prešova komisia, aby exekvovala uznesenie snemu. Komisia prisúdila farský kostol a vtedy jezuitský kostol evanjelikom. Po výmene držby ešte v ten deň popoludní mali prešovskí evanjelici služby Božie po 18-tich rokoch opäť v kostole, a to vo farskom kostole s nemeckou a slovenskou kázňou, v evanjelickom (t.č. jezuitskom) s maďarskou kázňou.

Sotva sa začali evanjelici organizovať a pozíciu upevňovať, už sa ukazovali nové ťažkosti. Sláva Rákocziho pomaly hasla. Keď v novembri 1710 cisársky generál Hugo Wirmond obsadil Prešov, farský kostol odovzdal katolíkom a evanjelický kostol odovzdal katolíkom a evanjelický kostol ponechal evanjelikom. Totiž ešte predtým evanjelici vrátia katolíkom farský kostol a faru, keď im katolíci ponechajú terajší evanjelický kostol. Nestalo sa tak – na vyšší rozkaz!

Tretie odobratie kostola

Napriek spomenutej dohode a pôvodnému súhlasu generála Wirmonda, dňa 9. februára 1711 oznámili rozhodnutie cisára, ktorým vyhlásil rákocyiovské snemovné uznesenia za neplatné. V dôsledku toho cirkevné majetkové práva mali sa reštituovať podľa stavu pred povstaním. Evanjelici sa síce pokúsili rozhodnutie zmeniť, no bez výsledku. A tak dňa 30. septembra 1711 kráľovská komisia pod vedením poverenca grófa Jána Pállfyho odobrala evanjelikom kostol a Kolégium. Súčasne im povolila v zmysle šopronského zákl. článku z r. 1681 a bratislavského z r. 1687 vybudovať si drevený kostol a školu mimo hradieb mesta a to na pozemku, kde dnes stojí I. gymnázium (na ul. T. Ševčenku, predtým Keczerovoa ul.). Kým si postavili kostol, dovolili im do 1. júna 1712 odbavovať služby Božie v bývalom reformovanom drevenom kostolíku na Slovenskej ulici.

Nato však prior jezuitov p. Ján Kristián Kolb, ako mestský plebán, podel petíciu na župu o splnenie týchto požiadaviek:

  • Kostolík na Slovenskej ulici sa má zbúrať, materiál odovzdať katolíkom a miesto ináč využiť. Gróf Pálffy v liste z 21. 12. 1712 navrhuje, aby po zbúraní reformovaného kostolíka na tomto mieste postavili nemocnicu. (20/58)
  • Protestanti nesmú v meste vykonávať nijaké cirkevné funkcie.
  • Kazatelia nesmú bývať v meste. (28/34)

Otázka kostolíka mala charakteristickú dohru. Gróf Pálffy v liste z 15. 12. 1712 píše mestu, že ho vyhľadala evanjelická delegácia ( v maď pôvodine stojí atyfiak = strarší cirkvi, staršinovia) a sa sťažovali, že ich rušia v náboženských úkonoch (exercituium). Gróf Pálffy poznamenal, že predložili Vojenskej rade návrh na zmiernenie nespokojnosti. Prosí obidve strany (katolíkov aj evanjelikov), aby zachovali v pokoji „status quo“, kým nepríde odpoveď. (20/58) Je to pekný doklad vysokého činiteľa v pálčivej problematike. Ide pravdepodobne o sťažnosť evanjelikov že im 15. decembra zakázali na vyšší rozkaz služby Božie v kostolíku.

10. Predmestský drevený kostol

Evanjelici v zmysle rozhodnutia komisie boli nútení sa presťahovať na predmestie, kde dostali stavebný pozemok 94 x 56 siah veľký (= 170 x 100 m). Tým však vec nebola vybavená. Teraz išlo o zadováženie stavebného povolenia. Bolo treba prekonať veľké prekážky, najmä jezuitský plebán Kristián Kolb sa všemožne usiloval prekaziť stavbu kostola. V tejto veci veľké zásluhy si získali Žigmund Kux a Viliam Kchlatsch. Keď r. 1713 v Prešove nijako nepochodili, vybrali sa r. 1714 do Viedne a obrátili sa priamo na kráľa Karola III. o pomoc. Nariadnie Karola III. z 12. 7. 1714 priznalo evanjelikom istú náboženskú slobodu, na základe toho po ďalších intervenciách si predsa len vymohli stavebné povolenia a r. 1715 si postavili drevený kostol. Tento r. 1722 vyhorel, no skoro ho obnovili. Keďže sa drevený kostol – v správach sa hovorí o modlitebni – Bethaus – po čase začal rozpadávať, povolilo mesto. r. 1750 stavbu nového kostola, pravda, tiež len z dreva. Kostol bol postavený v pôdoryse kríža vo veľkosti 12 x 12 siah (= 18 x 18 m). Základný kameň položili 4.6.1750 a posviacka bola v nedeľu rogate, t. j. v 5. nedeľu po Veľkej noci r. 1751 (18/41) Vykonali ju miestni farári, na nemecky Andrej Weinert a Ludwig Hentsche, po slovensky Samuel Ivankaj. Tu odbavovali služby Božie už nikým nerušení do nových čias, ktoré nastali po Tolerančnom patente Jozefa II. r. 1781.

O štýle kostolnej stavby nezachovala sa nijaká obrazová dokumentácia, zato o vnútri kostola a o zariadení poskytujú obraz i písomné správy. Pri príležitosti návštevy Jozefa II. v kostole zmieňuje sa farár Kriebel obšírnejšie o kostole. (14/19,20) Bol priestranný a pohodlný, mal chór s organom a dva bočné chóry, kde sedávala školská mládež. Na stene viseli tri obrazy, ktoré znázorňovali obetovanie Izáka, Noemovu archu a Posledný súd. Kostol bol vybavený pohodlnými lavicami.

Hlavným chrámovým zariadením sú oltár, kazateľnica a krstiteľnica. Ich popis podávajú zápisnice kanonických vizitácií, ktoré vykonali superintendanti Juraj Ambrozy r. 1742 Samuel Nicolai r. 1806 a Karol Máday r. 1861.

Oltár a kazateľnica boli z dreva. Oltárny obraz v kostole z r. 1715 predstavoval Ježiša na kríži, pod ním Máriu a po bokoch apoštolov Jána a Pavla. Kazateľnica stála na anjeloch, na nej bolo tzv. Hrologium, t.j. kniha cirkevných hodiniek a hebrejský nápis. Medzi oltárom a kazateľnicou stála krstiteľnica. Pri oltári bol vchod do sakrestie.

Obidva zbory mali svoje klenodie – bohoslužobné predmety a chrámové zariadenie: Slovenský zbor. mal 3 kalichy, ďalej konvice, nádobky a podnosy na oblátky, krstiteľnicové krčiažky, kostol disponoval väčším počtom oltárnych rúch („prostradiel“), výšiviek, šatiek a 7 kamžami. Kniha cirkevná uvádza r. 1747 zoznam s počtom 37 inventárnych predmetov. (v tom 2 Biblie a Graduál). Presný zoznam klenódií obidvoch zborov podáva supeintendent Samuel Nicolai v Kanonickej vizitácii r. 1806. Pri kostole sa nachádzali byty farárov a boli veľmi vhodné.

11 Presadzovanie protireformačných cieľov v spoločenskom živote

Okrem straty kostolov a vyháňania farárov druhou stránkou protireformačného úsilia bolo reštituovanie spoločenského postavenia katolíckej cirkvi. Dôležitým krokom protireformačného úsilia bolo konverziou získať šľachtu. Tento postup bol v Šariši úspešný. Platila zásada: cuius regio, eius religio (akého vierovyznania bol zemepán, akého musel byť i poddaný ľud).

Veľký dôraz kládli jezuitské školy na výchovu mládeže. V misijnej činnosti medzi žiakmi jezuitskej školu (niekdajšie Kolégium) sa vyznamenal Ján Demian „ktorý zo svojich žiakov obrátil na katolícku vieru mnohých protestantských chlapcov“. (28/13)

Ako sa prejavila protireformácia v spoločenskom (verejnom) živote, o tom hovoria dokumenty v prešovskom mestskom archíve. (20/30, 54, 56, 58)

Keď gróf Ferdinand Volkra, cisársky generál, dňa 8. marca 1673 obsadil mesto, hneď nato pozbavil evanjelických úradníkov a vymenoval mestskú radu len z katolíkov. V tejto súvislosti upravila mesto Spišská kráľovská komora prípisom z 28. septembra 1674, že podobne, ako za vlády evanjelikov nemohol zastávať verejnú funkciu katolík, teraz keď sú katolíci vo väčšine, nesmie evanjelik zastávať verejnú funkciu. Sem zapadá aj nariadenie Spišskej kráľovskej komory z 4. apríla 1687, podľa ktorého prísne prikazovala mestu, aby ihneď volil notára katolíckeho náboženstva.

Spišská kráľovská komora nariadením z 21. marca 1674 napomínala mesto, aby tých kazateľov a ich druhov, ktorí by sa v meste alebo predmestí verejne alebo tajne zdržiavali, nech ich vyženú, vyjmúc tých, ktorí do 5 dní prestúpia na katolícku vieru.

Charakteristickým dokumentom je nariadenie Spišskej kráľovskej komory z 31. mája 1674, ktorý ukladá mestu, aby tých kacírskych (v pôvodine eretek = kacír) kazateľov, ktorých v tieto dochytili a uväznili, pretože v predmestí v záhrade proti príkazu kráľa tajne usporiadali kacírske bohoslužby, a u ktorých našli kalich a patenu, nech ich potrescú peňažitou pokutou 150 zlatých. Taktiež nech pokutujú tých občanov, ktorí sa zúčastnili na bohoslužbách a tie peniaze nech venujú na oltár Panny Márie. Záhradu, v ktorej sa konali bohoslužbu, nech zhabú v prospech kráľovského fiškusa. Dokumenty nehovoria, ako bol príkaz realizovaný.

Napokon Spišská kráľovská komora prípisom z 24. novembra 1674 prikázala mestu, že nesmie byť prijatý do nijakého remeselníckeho cechu remeselník luteránskeho náboženstva.

O nátlaku hovoria aj iné dokumenty. Gróf Ferdinand Pállfy, jágerský biskup, nariadením z 4. mája 1678 prikazuje mestu, keďže sa blíži sviatok Božieho tela, sú všetci povinní slávnostne sa zúčastniť na procesii.

Tento príkaz opakuje gr. Ladislav Szent Iványi nariadením z 15. júna 1715, v zmysle ktorého upravuje mesto, aby na procesii Božieho tela nútili sa zúčastniť všetkých členov cechov bez rozdielu náboženstva.

Hodno uviesť aj prípis Leopolda I. z 18. marca 1682, ktorým prikazuje mestskej rade, nech za nijakých okolností nepovoľuje príslušníkom evanjelického alebo reformovaného vierovyznania, aby sa v meste zaoberal farskými záležitosťami, alebo aby mali služby Božie v župnej zasadačke.

V súvislosti so zákazom zastávať evanjelikovi verejnú funkciu podali občania protestantského náboženstva žiadosť, v ktorej prosia, aby pri príležitosti a voľby vonkajšej rady mohli vykonávať volebné právo a voliť zo svojho radu člena do vonkajšej rady.

12. Medzicirkevné vzťahy

Na dokreslenie náboženských pomerov a medzicirkevných vzťahov v období od r. 1711 do r. 1784 prichodí sa zmieniť o interkonfesijných vzťahoch, ako ich dokumentujú súveké skutočnosti. Tieto vzťahy sa neprejavili v pozitívnom svetle. Rozumie sa, že pri objasňovaní tejto otázky nám nejde ani nepôjde o vyvyšovanie jednej stránku a znevažovanie druhej stánky. Každú dobu charakterizujú isté konkrétne historické alebo spoločenské javy, ktoré v tomto prípade chcem vecne, bez zaujatosti registrovať. Taká bola doba a taká bola mentalita človeka vo vedomí svojej nadradenosti.

Je dôležité vedieť, že jezuitskí superiori boli zároveň mestskými plebánmi. Títo spravidla robili prekážky pre pokojné spolunažívanie. Je síce pochopiteľné, že hájili svoje plebánske práva i pozíciu, najmä keď našli akú–takú oporu v nariadeniach, no dnešnému človeku je menej pochopiteľný ich predpojatý, neraz nehumánny (teda nekresťanský) postup proti inovercom.

Obdobie od odobratia kostola r. 1711 a vykázania farárov z mesta r. 1712 do roku 1715 vyplňuje boj o zadováženie povolenia na stavbu dreveného kostola na predmestí. V tomto úsilí veľké prekážky robil superior Kristian Kolb.

Po Kolbovi je nástupcovia: Ján Palugyay, Pavol Szamróczy, Štefan Saly, Ignác Nemsovay, Juraj Postek a i. prísne dbali o svoje patriarchálne práva, znepokojovali evanjelikov a veľa ťažkostí robili, keď išlo o sobáš snúbencov z krížneho manželstva alebo o snúbencov odinakiaľ pochádzajúcich, alebo dokonca o pohreby niektorého manžela z krížneho manželstva alebo o pohreb cudzieho evanjelického občana. Boli to bolestné prípady.

V r. 1721 – 23 superior Szamaroczy vo svojej horlivosti strpčoval život evanjelikom. nariadenie „Protonotarialis inqisitio“ (proronátorské vyšetrovanie) ukladalo preskúmať cirkevné záležitosti v župe. na základe toho boli dňa 21. 3. 1721 13 občania, katolíci i evanjelici, vypočúvaní na okolnosti, či sa zakázalo bývať farárom v meste a to aj vtedy, keď majú v meste vlastný dom a či mohli tam aj nocovať, či sa im zabraňovalo navštevovať chorých a prijať štólu, či sa im robili prekážky v školských veciach, pri stavbe modlitebne a ťažkosti vo veciach procesií, či si postavili evanjelici evanjelický (maďarský) a minoritský (slovenský) kostol.

Vypočúvania sa opakovali. Dňa 1. 4. 1726 predvolala župa 12 občanov a 25. 5. 1726 ďalších 12 občanov. Pri týchto vyšetrovaniach išlo hlavne o to, či farári navštevujú v meste chorých a či konajú funkcie, hlavne či spovedajú a vysluhujú Večeru Pánovu.

Všetci vypočúvaní preukázali celkove dobrú informovanosť, no treba klade vyzdvihnúť, že všetci vypovedali vecne, katolíci bez zaujatosti a evanjelici bez obviňovania.

V tej súvislosti nemožno nepoznamenať, že slovo uznania a vďačnosti si zasluhujú muži, ktorí spolu s farármi v tých ťažkých časoch stáli na člen cirkvi a hájili jej záujmy a práva a ju obraňovali. Boli to Ján Klesch, Žigmund Kux a Kristian Kux, Viliam Kchlatach, Žigmund Topertzer, Dr. Ján Reimann (lekár, ktorý, r. 1721 prvý v str. Európe očkoval proti kiahniam), Michal Meltz, Samuel Matthaeides a i., ktorí sťažnosťami, intervenciami, petíciám na všetkých fórach sa pričinili o presadzovanie spravodlivých požiadaviek a potrieb cirkevného zboru. konečne slovo vďaky si zasluhuje aj prostý veriaci, ktorý v takých pomeroch si zachoval svoju evanjelickú vieru a ostal verný svojej cirkvi. A zvlášť vyzdvihnúť treba veľkú obetavosť cirkevníkov, či už prácu alebo oferami, základinami k dobru cirkvi.

Náš pohľad by nebol správny, keby sme len negatívne javy registrovali. veď aj vtedy žili nezaujatí, citoví ľudia. Známe sú aj pozitívne javy alebo vzťahy, pravda, bolo ich do tolerančného patentu skromnejšie. Tým vzácnejšie sú tie skromné prípady.

Roku 1779 zomrel superintendaent Gregor Fabri. je pozoruhodné, že na pohrebe v kostole sa zúčastnil aj Matej Fleschkay, vicearchidiakon, „s ktorým Fabri zrejme udržoval priateľské styky.“ (10/352)

13. Posledná fáza protireformácie

Poslednou obeťou toho pohnutého obdobia bol Matej Bahil, rodák zo Šivetíc (1706). Roku 1734 prišiel do Prešova za farára slovenského zboru. Roku 1746 ho uväznili. Po dobrodružnom úteku z väzenia sa dostal do Sliezska, kde pôsobil ako exulantský farár. Zomrel v Prchwitzi r. 1761.

Počas pôsobenia v Prešove vydal vo Wittenbergu knihu E. Cypriana: Naučení o pôvodu a zrustu pápežstva, a druhú: Srdečné napomenutí. Pre tieto knihy bol obvinený z poburovania a vlastizrady a dostal sa do väzenia.

Len čo sa usadil v Sliezsku, vydal Knihu (s latinským a nemeckým textom) Tristeissima ecclesiorum Hungariae protstiantium facies (Smutné vyobrazení protestantských zborov v Uhorsku r. 1747). V I. časti vypráva Bahil svoje životné osudy, zmieňuje sa o príchode do Prešova, o svojom zaistení, uväznení a dramatickom úteku. V II. časti hovorí o prenasledovaní evanjelikov. Bahil chcel svojim dielom oboznamovať širokú, hlavne zahraničnú verejnosť s neblahými pomermi v Uhorsku. kniha vzbudila veľkú pozornosť a prispela k mierneniu náboženských treníc.

Bahilom sa končí obdobie plné dramatičnosti a utrpenia v minulosti prešovských evanjelikov. (21/187).

Na záver tejto kapitoly žiada s zvážiť zo spôsobného pohľadu udalosti 80-ročného pohnutého a smutného obdobia, v ktorom nielen evanjelici, ale Prešovčania vôbec neraz skúsili tvrdosť úderov, či už za povstaleckých bojov alebo za náboženských rozbrojov. je potrebné to zvážiť bez subjektívnej emócie, bez diskriminácie, bez obviňovania, ale kvôli historickej pravde na poučenie terajšej i budúcej generácie.

Rekapitulujeme: Bola to doba vojen, povstaní a prenasledovania, doba plná krutosti, nevraživosti a zaslepenosti. Vo svojom základe – a v tom je podstata tragiky doby, bola to doba, v ktorej chýbala úcta človeka k človeku, úcta k presvedčeniu iného. Výsledkom toho je smutný dejinný obraz. také javy boli a sú v príkrom rozpore s kresťanskou etikou a morálkou.

Bolo by nesprávne zamlčať, že sa aj naši vtedajší evanjelici dopúšťali nerozvážnych skutkov. Isteže nebolo správne, keď vylúčili z mestskej rady katolíckych členov. Tento postup, ako sme videli, sa obrátil r. 1674 i 1682 proti evanjelikom. nemožno schvaľovať, že za Thokolyho éry jeho vojaci, ale aj Prešovčania dali sa strhnúť k obrazoborectvu v kostoloch (Hork str. 42), poničili bohoslužobné zariadenia a odstránili vzácne umelecké oltáre. Čo sa stalo v farskom kostole? Vážený historik umenie Kornel Divald, prešovský rodák, vo svojo dôležitom diel Eperjes templomai (Kostoly Prešova) píše toto (str.38): „Keď protestanti za Thokolyho druhýkrát sa stali držiteľmi kostola Sv. Mikuláša, vtedy všetky bočné oltáre vyhadzovali, a ako to tradícia ešte dodnes vypráva, použili ich na vykurovanie kotlov v pivovare.“ Divald vysvetľuje túto bezohľadnosť ako dôsledok náboženských rozoprí, ktoré „vtedy od r. 1673 protestantská väčšina viedla s jezuitmi“ a dodajme pre bezcitnosť jezuitov za odobratie kostola i kolégia. Tento skutok vzbudil aj v protestantských mestách pohoršenie. Divald dokladá to príhodou, ktorá sa stal v Kežmarku. keď poverenci Rákocziho II. odovzdali evanjelikom farský kostol, žiadali ich, aby nezničili oltáre, načo odpovedali : Nie sme ako Prešovčania.

Na spresnenie udalosti spomenieme prípad vo františkánskom kostole. O príhode píše, ako zistil Freyó (I.10/90), Friedrich Urbanus v spise: Historia Provinciae Ordinis Sancti Francisci Sacro Sancti Salvatoris. Casooviae 1759 (Dejiny provincie rádu sv. Františka sväto-svätého ochrancu. Košice 1759). Urbanius lokalizuje udalosti niekdajšieho kostola karmelitov, čiže od r. 1671 do františkánskeho kostola. Spis bližšie objasňuje Divaldom spomínanú tradíciu o osude zariadenia. Toto sa podľa Urbanusa stalo so zariadením starého františkánskeho kostol a tradícia to preniesla na farský kostol. Bol to nerozvážny čin a nezmyselné ničenie umeleckých diel.

V čom treba vidieť príčinu nerozvážnosti? V tom, že nerozvážna, hrubá akcia, akou bolo odobratie kostola i kolégia, vyvolávala nerozvážnu, hrubú reakciu. Ani jedno, ani druhé mysliaci človek schvaľovať nemôže. Také skutky znižujú jeho dôstojnosť. Museli prejsť roky, kým si človek uvedomil nesprávnosť takýchto medziľudských vzťahov. Až za osvietenstva sa zrodila myšlienka tolerancie, vzájomné tolerovanie presvedčenia i takého citlivého, ako je náboženské. Udalosti doby nech sú varovným hlasom, že také skutky sa nikdy nebudú opakovať. Vzájomná úcta a rešpektovane presvedčenia a vyznania nech sú ukazovateľmi vzájomného, dobrého spolunažívania. Historickým medzníkom v zmene náboženských a cirkevných vzťahov je osvietenská tolerančná myšlienka, ktorá si zasluhuje osobitnú pozornosť.

14. Tolerančný patent

V predchádzajúcich kapitolách sme ukázali, že údom evanjelickej cirkvi sa priznávala iba obmedzená náboženská sloboda a vo verejnom živote platila voči nim zásada občianskej nerovnosti. Za takej skutočnosti 25. október 1781 je pamätným dňom v dejinách evanjelikov v Uhorsku. Toho dňa vydal cisár Jozef II. Tolerančný patent alebo edikt (Edictum Tolerantiale). Tolerančný patent znamená koniec náboženskej neslobody a zároveň začiatok utvorenia podmienok pre slobodný náboženský život.

Na začiatku vlády Jozefa II. dňa 23. apríla 1781 podali predstavitelia uhorských protestantských cirkví (evanj.a.v. a evanj.ref.) cisárovi pamätný spis, v ktorom v obozretnom tóne a dokumentárne predkladali svoje gravamína, ktoré znášajú v cirkvi a školstve. Ich očakávanie v priaznivé vybavenie petície sa splnilo. Dňa 25. októbra 1781 vydal Jozef II. spomenutý Tolerančný patent, ktorým zabezpečil v Uhorsku (ale aj v Čechách a na Morave) nekatolíkom podľa Augsburského a Helvétskeho vyznania ako aj nezjednoteným grékom (t.j. pravoslávnym) náboženskú slobodu. Čo kodifikoval Tolerančný patent?

Všade, kde žije 100 rodín (neskoršie stačilo 50), mohli si postaviť modlitebňu (kostol), mať farára, učiteľa, školu, ale pod tou podmienkou, že veriaci sú schopní znášať náklady. Modlitebňa má sa však postaviť bez veže, zvonov a vchod nesmie byť priamo z hlavnej ulice (neskoršie povolil vežu i zvony). Tolerančný patent upravil také pálčivé otázky, ako boli otázky miešaných manželstiev a náboženskú príslušnosť detí z takých manželstiev, ďalej otázky prestupu a výstupu z katolíckej cirkvi do evanjelickej: podnet vyňal spod právomoci katolíckych biskupov záležitosti evnajelických manželstiev. Pokiaľ ide o občianske práva, Tolerančný patent zabezpečil nekatolíkom dosiahnutie verejného úradu a akademických hodností, meštianskeho, občianskeho a majstrovského (cechovného) práva. Nekatolík nesmie byť nútený skladať prísahu, ktorá sa nezrovnáva s jeho náboženstvom, nemusí sa zúčastniť na katolíckych náboženských službách Božích a obradoch. (5/100)

Jozef II. ako stúpenec osvietenstva sledoval Tolerančným patentom predovšetkým štátne záujmy. Ním chcel eliminovať dlhotrvajúce náboženské trenice, ktoré boli na škodu štátu a vskutku išlo mu o to, aby zabezpečil v krajine pokoj, a to slobodným vyznávaním náboženstva občanov. Je pravda, že Tolerančný patent narazil na odporcov, ktorí sa snažili o jeho odvolanie. Nepochodili. Kráľovská námestná rada bola napokon nútená predložiť Tolerančný patent župám k vyhláseniu.

Tolerančný patent bol v Šariši vyhlásený 15. januára r. 1782. Po všetkých zboroch sa konali ďakovné slávnosti. Dňa 18. januára 1782 zasadal v našom meste Potiský dištrikt a podľa uznesenia mali sa v senioritách usporiadať celoseniorálne ďakovné slávnosti. V Šariši sa konala taká slávnosť v Giraltovciach dňa 7. februára 1782. Boli to veľkolepé slávnostné služby Božie za účasti všetkých šarišských farárov, patrónov cirkevných zborov a veľkého zástupu veriaceho ľudu. Keďže sa toľký národ nezmestil do kostola, boli služby Božie opakované a trvali do 14.00 hodiny. Na slávnostných službách Božích z prešovských farárov liturgoval Samuel Nicolai.

Obsah

I. Predreformačné spoločenské pomery

II. Od počiatku reformácie až po tolerančný patent

  1. Počiatky a šírenie reformačného učenia
  2. Udomácnenie reformácie
  3. Prvý nástup proti reformačnému hnutiu
  4. Upevňovanie reformácie
  5. Začiatky cirkevného zriadenia
  6. Spory o cirkevnom učení
  7. Zavŕšenie cirkevného zriadenia.
  8. V znamení protireformácie (1670-1781)
  9. Odobratie kostolov
  10. Predmestský drevený kostol
  11. Protireformačné ciele
  12. Medzicirkevné vzťahy
  13. Posledná fáza protireformácie
  14. Tolerančný patent

III. Vývoj cirkevného zboru

  1. Vývoj cirkevného zriadenia
  2. Vývoj cirkevného zboru
  3. Počet duší
  4. Fary ev. cirk. zborov

IV. Dejiny kostola

  1. Od vybudovania po navrátenie kostola
  2. V nových časoch (1785 —)

V. Farári a dozorcovia

  1. Farári a kazatelia v mestskom zbore
  2. Farári predmestských zborov
  3. Farári od prinavrátenia kostola
  4. Farári v rokoch 1919 – 1945
  5. Farári od r. 1945
  6. Zboroví dozorcovia
  7. Zaslúžili činovníci

VI. Dcérocirkev v Rokycanoch

VII. Školy cirkevných zborov

VIII. Posviacka obnoveného kostola r.1982

Doslov

Zoznam použitej literatúry