Prvý marcový víkend sa v Prešove konal 27. ročník konferencie Modlitebného spoločenstva, ktorej téma bola zameraná na Ježiša Krista v súvislosti s veršom z Listu Židom 13,8:

„Ježiš Kristus ten istý, včera, dnes i naveky.“

Zamyslenia nad Božím slovom, piesne a hlavne modlitby boli ústredným programom sobotného dňa. Bolo  povzbudením stretnúť a vidieť v modlitebných zápasoch ľudí, pre ktorých je modlitba jeden z pevných pilierov ich vzťahu s Bohom. Ľudí, ktorí zápasia predovšetkým na modlitbách za svoje rodiny, za svoje spoločenstvo, cirkev ako aj za veci verejné.

V prvej dopoludňajšej prednáške s názvom U Hospodina je vyslobodenie nám brat János Szeverényi, misijný farár Maďarskej evanjelickej cirkvi, na príklade starozmluvného proroka Jonáša poukázal na to, ako je dôležité vychádzať z našich spoločenstiev, skupiniek, kostolov von medzi ľudí okolo nás. Nie sme veriaci iba sami pre seba, nemôžeme čakať na to, že ľudia, ktorí v Boha neveria, prídu do kostola za nami. Príbeh o Jonášovi je pekným príkladom Božej lásky k ľuďom, konkrétne k Ninivčanom a nelásky veriaceho Jonáša. Je až udivujúce aký je tento príklad aktuálny pre dnešok. Ninivčania predstavujú rozličných ľudí, ktorí sa často stretávajú s odsudzovaním a našou neláskou – alkoholici, komunisti, liberáli, utečenci… Každého z nich, napriek nášmu odsúdeniu, Boh miluje a posiela nás k nim. Ľudí môže obrátiť jedine Božia láska, žiadna naša snaha, aktivita, presviedčanie…, ale milosrdenstvo. Ak budeme Bohu poslušní a pôjdeme tam, kde nás posiela, môžu sa diať veľké veci. Jonáš ale nebol milosrdný, ani poslušný. Keď ho Pán Boh povolal, aby šiel k Ninivčanom, utiekol od svojej úlohy úplne opačným smerom. Ale nepomohlo mu to. Boh ho zastavil cez búrku, zobudil ho cez pohanského kapitána, a potom keď chcel radšej zomrieť, než činiť pokánie, a námorníci ho hodili do rozbúreného mora, Boh poslal rybu, ktorá ho pohltila. Tam uprostred tmy, beznádeje a neistoty Jonáš začal k Bohu volať, modliť sa a Pán Boh ho počul.  Často má Boh najväčšie starosti s veriacimi. Sme veľakrát už takí pohodlní, so zatvrdnutým srdcom voči ostatným, neláskaví a nemilosrdní, že aj keď sa „Ninivčania“ obrátia, my stále nie. Podobne ako Jonáš. Keď sa Ninivčania obrátili, neradoval sa, ale usadil sa neďaleko Ninive so  zatrpknutým srdcom a z diaľky pozoroval, čo sa s Ninivčanmi bude ďalej diať. Nie je nám to občas podobné?  Nie sme aj my často neposlušní a nemilosrdní ako bol Jonáš? Kto sú pre nás „Ninivčania“, ku ktorým nás Boh posiela?

Po tejto veľmi podnetnej prednáške nás dopoludnia po krátkej prestávke čakala ešte jedna nemenej povzbudzujúca: Kristus – všetko, čo pre život potrebuješ. Je to naozaj tak v našich životoch? Bola prvá otázka, ktorou nás oslovil brat Slavo Slávik, riaditeľ Evanjelizačného strediska. Je to pravdou v našich každodenných zápasoch? Prednášajúci upriamil našu pozornosť na to, aký krátky úsek zaberá náš život z pohľadu večnosti. Tento život so všetkými jeho potrebami zvládneme, ak uprieme svoj zrak na Krista. Ak sa zastavíme a pozrieme, čo pre nás urobil. Ak sa zamyslíme nad hriechom v našom živote, a tým, ako nás náš hriech oddeľuje od Boha. Pán Ježiš za nás zomrel, aby sme mohli mať s Bohom opäť priamy vzťah. Aby sme sa už nemuseli správať ako otroci, ktorí vždy keď padnú, utekajú preč, padajú do zúfalstva a beznádeje. Sme Božími deťmi. Ak to prijmeme ako pravdu pre náš život, potom nás už nedelí nič od Božej lásky. Je tu pre nás stále a bezpodmienečne. Pripomínajme si evanjelium každý deň a žime ako deti, nie ako otroci…

Popoludní sa účastníci zišli k spoločným modlitbám a semináre o vďačnosti a druhej šanci – o živote z milosti, ukončili tento popoludňajší čas. Večer sa k nám na záver prihovoril brat farár Ján Bakalár. Povzbudil nás slovom z listu Židom 3,12-13:

„Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha! Ale napomínajte sa navzájom deň po deň…“

Osobné svedectvo o tom, ako Pán Boh koná, ak ideme životom s Kristom, bolo silné a záverečné povzbudenie k tomu, aby sme úplne patrili Kristu a mocne zosilneli na vnútornom človeku bolo naozaj posilňujúcim ukončením sobotnej časti konferencie.

Andrea Jakubčinová