Na sviatok Svätej Trojice 11. júna 2017 sme sa prebudili do slnečného dňa plného radosti a sviatočnej atmosféry, aby sme slávnostnými službami Božími oslávili 370. jubileum posvätenia nášho kostola Svätej Trojice.
25. júla 1642 bol položený základný kameň a o 5 rokov neskôr bola stavba dokončená a 16. júna 1647 slávnostne posvätená.
Kostol prešiel počas svojej existencie veľmi pohnutými dejinami. Prešovskej evanjelickej cirkvi, pre ktorú bol kostol postavený, slúžil do r. 1670. Po potlačení Vesselényiho sprisahania a po obsadení Prešova habsburským vojskom generála Spankaua bol v r. 1671 Chrám Sv. Trojice, tak ako aj ostatné kostoly, evanjelikom odňatý a pridelený v meste sa obnovujúcej katolíckej cirkvi. Do užívania ho dostali jezuiti. V roku 1672, keď do mesta prišli kurucké vojská, sa kostol nakrátko vrátil evanjelikom, ale už koncom toho istého roku bol opäť v rukách jezuitov. Jezuiti otvorili v blízkej budove bývalej Mestskej školy (dnes budova Knižnice P.O.Hviezdoslava) jezuitské gymnázium a usadili sa v budove Kolégia, ktorá im tiež pripadla.
O desať rokov neskôr (1682) sa počas povstania Imricha Thökölyho Chrám Sv. Trojice vrátil do rúk evanjelikov, ktorí ho používali do r. 1686. Potom bol opäť spravovaný jezuitmi. Počas povstania Ferenca Rákocziho II, keď bol Prešov obsadený jeho vojskom, bol kostol vrátený evanjelikom. V novembri 1710 však mesto, zdecimované strašnou morovou epidémiou, kapitulovalo pred silnejším habsburským vojskom a v nasledujúcom roku už kráľovná Eleonóra Magdaléna vydala nariadenie (25.7.1711), podľa ktorého mali prešovskí evanjelici opustiť Chrám Sv. Trojice a mali si postaviť nový kostol na západnom predmestí. Chrám potom opäť spravovali jezuiti, a to až do zrušenia rádu v r. 1773. V r. 1773 museli odovzdať chrám i Kolégium. Od Juraja Mačalu, superiora a prešovského kňaza, oba objekty dňa 21.6.1773 prebrala trojčlenná komisia. Chrám však dlhší čas nebol adekvátne využívaný.
V r. 1784 sa stal chrám majetkom evanjelickej cirkvi, ktorá ho kúpila od magistrátu za 6000 zlatých, a to spolu s Kolégiom. Používať sa začal až od novembra 1784, kedy bol definitívne odovzdaný evanjelikom. Využívali ho spoločne slovenský a nemecký (neskôr nemecko-maďarský) ev. zbor. Počas veľkého požiaru, ktorý zachvátil mesto 5. júla 1788, zhorela strecha i veža chrámu. Neskôr ich obnovili veriaci z vlastných prostriedkov.
Od roku 1784 už slúži kostol nepretržite prešovským evanjelikom maďarskej, nemeckej i slovenskej národnosti a prakticky až do skončenia 2. svetovej vojny zneli v tomto kostole tri bohoslužobné jazyky nemecký, maďarský a slovenský spájajúce veriacich toho istého vierovyznania.
Na slávnostných službách Božích kázal brat farár Vladimír Ferenčík, prešovský rodák, na text z 2 Mojžišovej 17,1-7 verš. Liturgovali domáci farári Ondrej Koč, Ján Bakalár a Lenka Wagnerová. Zhromaždenie pozdravil brat farár Roman Pawlas z partnerskej Ev.a.v. cirkvi v Poľsku a jeho manželka Ewa zaspievala pieseň. Krátku históriu kostola prečítal zborový dozorca Miroslav Čurlík. Dve básne predniesla pani profesorka Ľudmila Kónyová a dvomi piesňami poslúžil zborový spevokol Sion pod vedením sestry dirigentky Oľgy Adamkovičovej. Deti z detskej besiedky obohatili slávnosť piesňou a modlitbou za chrám i zbor. Pieseň: „Nech ten chrám…“ zaspievalo na záver niekoľko desiatok členov zboru prakticky všetkých generácií. Na klavíri sprevádzala Sára Čopová a na husle hrala Zuzana Liptáková.
Týmito službami Božími sme chceli vzdať vďaku našim evanjelickým predkom a Pán Bohu zato, že máme svoj chrám a zároveň sme vyjadrili prosbu, aby náš kostol zostal aj v budúcnosti stánkom Božím s ľuďmi!
„Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine mocností! Blahoslavení, ktorí prebývajú v Tvojom dome, … tí, čo majú na mysli cesty do chrámu!“ Amen (Ž 84).
