II. Časť: Sporné články o odstránení neporiadkov

Sporné články o odstránení neporiadkov

V článkoch viery teda naše cirkevné zbory neučia nič proti Svätému písmu alebo proti všeobecnej kresťanskej cirkvi. Len sa odstránili niektoré neporiadky, ktoré sa ta časom sčasti dostali samé a sčasti boli násilne zavedené. Preto považujeme za potrebné vypočítať tieto zmeny. Kiež Vaše cisárske Veličenstvo usúdi, že sme pritom nekonali nekresťansky alebo rúhavo, ale také zmeny dovoliť nás prinútil Boží príkaz, ktorý si treba väčšmi uctiť ako všetku tradíciu.

22. O obidvoch podobách sviatosti

Večeru Pánovu podávame ľudu v obidvoch podobách, lebo to je jasný Kristov príkaz a nariadenie: „Pite všetci z neho!“ (Mt 26,27). Tu Kristus prikazuje jasnými slovami o kalichu, že všetci majú z neho piť.

Aby nikto nemohol prekrútiť tieto slová a tak ich vykladať, že sa to patrí len kňazom, Pavel v 1. liste Korintským 11,20n poukazuje na to, že celý zbor v Korinte prijímal v obidvoch podobách. Tento zvyk zostal v cirkvi dlhý čas, ako to možno dokázať z dejín a zo spisov cirkevných otcov. Cyprián (15) na mnohých miestach sa zmieňuje, že vtedy sa ľudu podával kalich. No Hieronym (16) hovorí, že kňazi, ktorí podávali túto sviatosť, ľudu prisluhovali krv Kristovu. Ba pápež Gelasius (17) zakazuje deliť túto sviatosť. Ani nikde nemožno nájsť cirkevný zákon, ktorý prikazuje prijímať len v jednej podobe. Ani nikto nevie, kedy a kto zaviedol zvyk prijímať len jednu podobu, hoci kardinál Cusanus (18) vie, kedy sa to zaviedlo. Ale teraz je zjavné, že tento zvyk je nesprávny, zavedený bol proti Božiemu príkazu a tiež aj proti starým cirkevným zákonom. Preto sa nepatrilo zaťažovať svedomie tých, čo chceli prijímať svätú sviatosť podľa Kristovho ustanovenia a nútiť ich, aby konali proti nariadeniu nášho Pána Krista. A pretože rozdelenie sviatosti odporuje Kristovmu ustanoveniu, prestali sme konať aj zvyčajnú procesiu s touto sviatosťou.

Vysvetlivky:
15 Cyprián – biskup v Kartágu, žil v r. 210-258 po Kr. Zdôrazňoval vieru, veľký význam pripisoval biskupovi ako strážcovi jednoty a pravého učenia cirkvi
16 Hieronym – cirkevný otec, zomr. r. 420 po Kr. v Betleheme, preložil Bibliu do latinèiny (Vulgáta)
17 Gelasius – pápež v r. 492-496 po Kr.
18 kardinál Cusanus – Mikuláš z Cusy (1401-1464). Podľa neho bol kalich odňatý ľudu na 4. lateránskom koncile 1212

23. O manželstve kňazov

Ľudia všetkých vrstiev všade na svete sa už dávno veľmi sťažovali na veľkú nemravnosť a divý život tých kňazov, ktorí nemohli dodržať cudnosť. S týmito ohavnými hriechmi to už dostúpilo vrcholu. V snahe vyhnúť sa tomuto hnusnému a veľkému pohoršeniu, smilstvu a inej nemravnosti, niektorí naši kňazi sa oženili. Zdôvodňujú to tým, že ich k tomuto kroku pohla a doviedla veľká tieseň svedomia. Veď sväté písmo jednoznačne svedčí, že manželstvo je od Boha ustanovené, aby sa tak vyhlo smilstvu, ako hovorí Pavel v 1. liste Korintským 7,2: „Ale aby sa vyhlo smilstvu, nech má každý svoju ženu.“ A podobne v 9. verši: „Lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou.“ A Kristus, ktorý dokonale vie, čo človek zmôže, u Matúša 19,11 hovorí: „Nie všetci chápu túto reč,“ čím jasne ukázal, že len máloktorí majú dar žiť zdržanlivo; lebo „Tak stvoril Boh človeka – ako muža a ženu ich stvoril“ (1M 1,27). Skúsenosť až veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť alebo zmeniť to, čo stvoril všemohúci Boh. Je ako na dlani, aké následky to malo pre dobrý, počestný, mravný život, pre kresťanské počestné a poctivé správanie, aký hrozný nepokoj a strašnú trýzeň svedomia z toho mnohí mali na konci života, ako to sami o sebe priznali. Keďže teda nijakým ľudským sľubom alebo zákonom nemožno zmeniť Božie slovo a prikázanie, z týchto a podobných príčin a dôvodov sa kňazi a iní duchovní oženili.

Možno dokázať z dejín a zo spisov cirkevných otcov, že v kresťanskej cirkvi bolo zvykom oddávna, že sa kňazi a diakoni ženili. Tak hovorí Pavel: „Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž“ (1Tim 3,2). Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a tak silne sa proti tomu bránili, že pri vzbure celého kňazstva v tlačenici takmer o život prišiel mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval nový pápežský edikt o tejto veci. Hneď od začiatku sa tento zákon tak tvrdo a bezohľadne presadzoval, že pápež vtedy nielen zakázal kňazom budúce manželstvo, ale roztrhol aj tie manželstvá, ktoré už dávno trvali. Toto je nielen proti všetkým božským, prirodzeným a svetským právam, ale to aj príkro odporuje cirkevným zákonom, ktoré boli vyniesli sami pápeži a protiví sa to aj najdôležitejším koncilom.

Aj mnohí významní, bohabojní a rozumní ľudia vždy znova a znova pripomínali, že tento vynútený celibát – olúpenie o manželstvo, ktoré sám Boh ustanovil a každému na vôľu ponechal – nespôsobil nič dobrého, ale len mnoho veľkých, zlých nerestí a veľa zla. Ba i jeden z pápežov, Pius II. často hovorieval, ako to ukazuje jeho životopis, a v svojom mene dal vyhlásiť: „Určite možno uviesť dôvod, prečo sa duchovným zakazuje manželstvo; ale sú oveľa vyššie, väčšie a dôležitejšie dôvody, prečo by sa im manželstvo malo zase dovoliť.“ Bezpochyby pápež Pius ako rozumný a múdry muž toto povedal po starostli