Predhovor

Sú udalosti, ktoré sa svojím významom zapíšu hlboko nielen do pamäti súčasníkov, ale aj do dejín väčších spoločenských celkov. Jednou z takýchto udalostí je udalosť, ktorá sa odohrala 25. Júna 1530 v nemeckom meste Augsburgu. Tam na ríšskom sneme, ktorý zvolal vtedajší nemecký cisár Karol V., bolo prečítané vyznanie, ktoré predložili prívrženci Lutherovej reformácie. Tento rozsahom neveľký, vonkajšou formou nenápadný, ale svojím obsahom nesmierne závažný a dôležitý spis, v ktorom evanjelickí kresťania opísali jednoducho, ale presvedčivo, čo veria a vyznávajú, sa natrvalo zapísal do cirkevných dejín, najmä však do dejín reformácie dr. Martina Luthera a cirkvi, ktorá prijala toto vyznanie viery ako smerodajné vysvetlenie Svätého písma. Toto vyznanie vošlo do cirkevných dejín, hlavne do dejín evanjelickej cirkvi, pod menom Augsburské vyznanie. Veľká časť cirkví, ktoré prijali Augsburské vyznanie za svoje hlavné vierovyznanie, prirodzene, popri ekumenických vyznaniach (Viera všeobecná kresťanská, Nicejské vyznanie a Atanáziovo vyznania), dostala svoje pomenovanie podľa tohto vierovyznania. To platí aj o našej cirkvi. Jej úradné pomenovanie je Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v ČSSR.

Augusburské vyznanie napísal najbližší spolupracovník Martina Luthera Filip Melanchton. Stalo sa tak preto, lebo Luther sa nesmel nikde v tom čase objaviť, nakoľko bol v ríšskej kliatbe. Melanchton napísal toto vyznanie v dvoch rečiach, a to v nemeckej a latinskej. Konečné znenie celého vyznania odsúhlasil sám Luther. Vyznanie bolo v obidvoch zneniach (v nemeckom i latinskom) predložené 25. júna 1530 cisárovi, ktorý dal súhlas, aby bolo na sneme verejne prečítané, a to v nemeckom znení. Obsah vyznania údajne zapôsobil veľmi silným dojmom na mnohých prítomných biskupov, ba i na samého cisára.

Augsburské vyznanie prijali za svoje vyznanie viery postupne a dosť rýchlo početné nemecké mestá, ba celé oblasti a už v priebehu 16. Storočia sa toto vyznanie stalo s Lutherovým Malým katechizmom najznámejšou knihou Lutherovej reformácie. Pri 50. Výročí vzniku Augsburského vyznania, totiž r. 1580, sa Augsburské vyznanie stalo prvým vierovyznaním, prvou vierovyznanskou knihou evanjelickej cirkvi podľa Augsburského vyznania. Prvý raz vyšlo Augsburské vyznanie v apríli 1531, a to v nemčine i latinčine. O toto vydanie sa postaral Filip Melanchton. Je pochopiteľné, že postupne, ako sa šírili myšlienky Lutherovej reformácie a vznikali cirkevné zbory obnovenej cirkvi, bolo vydávané aj Augsburské vyznanie, a to vo všetkých oblastiach Európy.

Nebolo tomu ináč ani v našich krajinách. Prvý preklad Augsburského vyznania vyšiel v r. 1540, zaručene však v roku 1576, lebo na tento preklad sa odvoláva aj Juraj Tranovský, ktorý vydal Augsburské vyznanie vo svojom preklade v r. 1620. Od tej doby vyšlo v reči známej nám ako reč Kralickej Biblie vcelku 11 vydaní. V našej evanjelickej cirkvi sa najviac používa vydanie a preklad biskupa Bedricha Baltika z r. 1879, ako aj Jána Lešku z r. 1898, ktoré sa nachádza v jeho preklade všetkých symbolických kníh a ktoré vyšlo pod názvom Liber concordiae, Kniha svornosti v Békéscsabe v spomínanom roku. Pri 400. výročí Augsburského vyznania v roku 1930 vydal tento preklad Ján Drobný, ktorý podal k nemu vysvetlenie jednotlivých článkov. V tom istom roku vyšiel preklad v slovenčine, ktorý urobil Ján Jahoda, farár žibritovský, a zrevidovali dr. Ján Kvačala, dr. Michal Lúčanský a Gustáv Plavec. V USA vydali slovenský preklad Augsburského vyznania farár Andrej Rolík a Jozef Horváth v Pittsburgu, tiež v r. 1930. Vzhľadom na to, že za posledných 50 rokov toto vyznanie nebolo viac vydané a vzhľadom i na jeho trvalý význam pre život a prácu našej cirkvi, ako aj preto, že v roku 1980 si toto vyznanie pripomína 450. výročie svojho vzniku, rozhodli vedúce grémiá našej cirkvi, aby toto vyznanie bolo preložené do modernej slovenskej reči a vydané ako úradný preklad našej cirkvi. Tento preklad urobili Rudolf Koštial, biskup Západného dištriktu, a podpísaný. Preklad bol schválený bohoslužobným výborom a dňa 7. Novembra 1979 aj Generálnym presbyterom Slovenskej evanjelickej cirkvi a.v. Preto tento preklad, ktorý predkladáme našej evanjelickej verejnosti, treba považovať za úradný preklad našej cirkvi.

Tento preklad sme urobili podľa nemeckého originálu. Doterajšie preklady boli vyhotovované zväčša na základe latinského originálu. Veľkou pomôckou nám bol opravený revidovaný text Augsburského vyznania, ktorý vydala Evajelicko-luteránska cirkev v NSR pod názvom Das Augsburger Bekenntnis, deutsch, 1530-1980, revidierter Text, 2. Auflage, Göttingen, Vandenhoeck und Ruprecht, 1979. Pri preklade sme si uvedomovali vždy nanovo náročnosť tejto práce a sme si aj plne vedomí svojich nedostatkov, lebo sme museli stále zápasiť s hľadaním primeraných výrazov v snahe urobiť preklad zrozumiteľný pre všetky vrstvy nášho veriaceho ľudu, súčasne však aby preklad bol originálu najvernejší.

Napriek našej pevnej snahe a dôkladnej práci, ako aj viacdňovým poradám bohoslužobného výboru a viacerým konzultáciám s teologickými rečovými odborníkmi nepodarilo sa nám vyhnúť sa použitiu takých výrazov, ktoré svojím obsahom oprávňujú k podozrievaniu, že sa za nimi skrýva náboženská jednostrannosť, ba aj netolerantnosť. Preto považujeme za potrebné na tomto mieste podať aspoň krátke vysvetlenia týchto pojmov z hľadiska teologického, cirkevného i historického. Ide najmä o tieto pojmy:

„zavrhujeme“: Tento pojem sa používa v prvej polovici Augsburského vyznania takmer pri každom článku. V nemeckom znení ide o pojem „verwerfen“, v latinskom origináli sa používa výraz „damnamus“. Tieto výrazy sa používali v stredoveku hodne často na vyjadrenie nesúhlasu s názormi iného či na odmietnutie takýchto názorov. V niektorých prekladoch sa tu používajú aj silnejšie výrazy, napríklad „zatracujeme“, „odsudzujeme“, ba dokonca aj „preklíname“. My sme volili ten najmiernejší možný výraz, lebo dnes je vo všeobecnosti väčšia tolerantnosť medzi cirkvami, ako aj medzi rozličnými myšlienkovými smermi.

„kacírstvo“: Tento pojem je známy už v Novej zmluve (1K 11,19), v Liste Galatským je použitý príbuzný pojem „sekta“, a to na označenie oddelenia sa menšej skupiny od celku. O tejto menšej skupine má väčšia skupiná názor, že hlása falošné učenie a toto je označované pojmom „kacírstvo“. Rímskokatolícka cirkev používala v stredoveku tento výraz ako bežný na označenie učenia všetkých nekatolíckych cirkví. Dnes sa týmto pojmom zriedkakedy stretávame. Je teda dobove podmienený.

„v podobe chleba a vína“: Toto je nová formulácia namiesto doteraz používaného pojmu „pod obojím (obojakým) spôsobom“. Túto novú formuláciu prijal bohoslužobný výbor po dlhej diskusii ako lepšiu a precíznejšiu, než bola doterajšia. Sme totiž presvedčení, že pojem „podoba“ názornejšie a precíznejšie vyjadruje skutočnosť tajomstva, ktoré predstavuje požívanie Večere Pánovej, kde v podobe chleba prijímame pravé telo a v podobe vína pravú krv Pána nášho Ježiša Krista.

„bezbožný, bezbožnosť, bezbožníci“: Tieto pojmy sa vyskytujú často aj v Svätom písme (napríklad v Starej zmluve až 261 krát). Tieto pojmy možno prekladať aj týmito pojmami: „hriešny, hriešnosť, hriešnici“. Pôvodne sa označoval týmito pojmami človek či jeho vina, pre ktorú mal byť postavený pred súd. Pritom nešlo o hriech, priestupok náboženský, ale mravného charakteru. Vidieť to aj z toho, že protikladom týchto pojmov boli výrazy „spravodlivý, spravodlivosť“. V tomto zmysle sa používa tento pojem najčastejšie aj v Augsburskom vyznaní. Nejde teda o označene zapierača Boha, ale o označenie človeka, ktorý svojím životom stojí v rozpore s Božou vôľou.

„bohoslužba“: Tento výraz sa používa v Augsburskom vyznaní veľmi často. Vo väčšine prípadov nejde však o to, čo my dnes vyjadrujeme pojmom „služby Božie“, teda chrámové zhromaždenie ľudu Božieho, ale ide tu o všeobecný pojem, teda o službu veriaceho človeka Bohu. V stredovekej cirkvi bola nesprávna predstava, že človek môže zachovávaním rozličným vonkajších úkonov nielenže slúžiť Bohu, ale takto si aj získať Jeho priazeň a v konečnom dôsledku aj spasenie (preto sa veľmi prízvukovalo dodržiavanie pôstov, kláštorného života, púti atď.). Proti tomu sa reformácia jednoznačne postavila poukazujúc na to, že starozmluvný kult, ktorý viedol k formalizmu a záslužníctvu, je na pôde Novej zmluvy a tým aj v kresťanskej cirkvi nahradený službami Božími, teda zhromaždením veriacich k počúvaniu slova Božieho, k modlitbám a spevu, pričom je v centre služba Boha človeku a až druhoradá je odpoveď človeka na túto službu. V tomto zmysle to chápe aj Augsburské vyznanie. Teda pod pojmom „bohoslužba“ sa myslí skôr na etický postoj človeka.

Napokon poznamenávam, že vzhľadom na to, že sú v texte niektoré mená a pojmy, ktoré sú jednak historicky podmienené, jednak latinského či gréckeho pôvodu, v dôsledku čoho sú nezrozumiteľné, považovali sme za potrebné podať „vysvetlivky“ kde sa tieto pojmy objasňujú.

Keď v jubilejnom roku nášho Augsburského vyznania, pri 450. výročí jeho vzniku, sme ho preložili s Božou pomocou do reči nášho veriaceho ľudu a ponúkame ho celej našej slovenskej evanjelickej verejnosti, veríme, že takto si najlepšie uctíme pamiatku nášho vzácneho dedičstva. Preto prosíme Pána cirkvi, aby sa priznal i k tomuto nášmu skromnému dielu, obľúbil si ho a bohato ho požehnal pre rast Jeho cirkvi, dobro nášho ľudu a šírenie svojej slávy.

Bratislava 25. júna 1980

Prof. ThDr. Ján Michalko
generálny biskup