Najväčšou ranou pre prešovský zbor je obdobie od 16. februára 1687 do 12. septembra 1687 počas Prešovských jatiek. Od 16. februára začalo zatýkanie a popravení boli:
- 5. marca 1687: Žigmund Zimmermann, Andrej Kecer, Gašpar Rauscher, František Baraňaj,
- 22. marca 1687: Gabriel Kecer, Martin Šároši, Juraj Fleischhackker, Samuel Medvecký, Juraj Schönleben,
- 16. apríla 1687: Dávid Feja,
- 22. apríla 1687: Andrej Székeli, Gabriel Pálašti, Ján Bertók, Juraj Kováč, Juraj Radvanský,
- 5. mája 1687: Šimon Feldmayer,
- 16. mája 1687: Juraj Bezeg, Fridrich Weber, Daniel Weber a
- 12. septembra 1687: Samuel Lányi, Fazekaš z Rožňavy a dvaja neznámi.
Utíšiť hlas slobodnej viery bol poverený generál Antonio Caraffa, bol žalobcom aj sudcom. Rozhodoval o tom kto je vinný, kto sa podieľal na sprisahaní, ktoré chcel odhaliť a potrestať. Nenávisť k protestantom a honba za majetkom viedli až k popravám tých, ktorí neustúpili zo svojej viery.
Naše mysle asi ani nedokážu vytvoriť predstavy, ktoré by priamo vykreslili ohavnosť procesu. S plným vedomím dokážeme teda hovoriť o tom, že také niečo sa už predsa nemôže zopakovať. Veď to by hádam nikto už nepripustil.
Caraffov krvavý tribunál alebo Prešovská jatka (1687)
Rok 1687 je čiernym rokom v dejinách Prešova a zvlášť v dejinách prešovských evanjelikov. Dvadsiatich štyroch popredných predstaviteľov mesta a významných mužov iných krajov Slovenska poslal Caraffov krvavý tribunál na popravisko. Popravné lešenie bolo postavené v terajšom parku medzi Kolégiom a pomníkom sv. Trojice (smerom k domu na ulici SRR č. 103, v ktorom býval gen. Caraffa a odkiaľ sa z balkóna díval na popravy (balkón pred rokmi spadol). Popravy vošli do histórie ako „Prešovská jatka“ zásluhou J. Rezíka, profesora a rektora Kolégia, ktorého dielo Theatrum Eperiese Publicku. v.. seu Laniena Eperiesis (1687 Verejné prešovské divadlo alebo prešovská jatka) je prameňom poznania tragickej udalosti. Aké bolo úzadie krvavého súdu?
Nespokojnosť s panovaním Leopolda I. (1657 – 1705) vyvolalo protihabsburské stavovské povstanie Imricha Tokolyho. Tokoly v krátkom čase sa stal pánom celého Horného Uhorska (dnešného Slovenska). Prešov po nedobrých skúsenostiach s cisárskym žoldnierskym vojskom sa prial na Tökölyho stranu. Nemalú úlohu hrala okolnosť, že Tokoly bol niekdajší študent Kolégia. Po porážke Turkov pri Viedni r. 1683 začali postupne slabnúť Tokolyho úspechy. Hoci sa Prešov úspešne bránil proti cisárskym vojskám, r. 1665 musel sa vzdať, ale pod podmienkou, že sa za vernosť Tökölymu nikomu nič nestane. Napriek tomu boli dostatočne potrestaní hlavní prešovskí prívrženci Tökölyho.
Jedine Mukačevo odporovalo obliehaniu cisárskych. mukačevský hrad hrdinsky bránila Tokolyho manželka Ilona rod. Zrínska, ktorú si vzal ako vdovu po Františkovi Rákoczim I. Caraffa začal upodozrievať Prešov z tajných stykov s Ilonou Zrínskou a na základe tohto podozrenia zosnoval krvavé prešovské divadlo.
Caraffov dôverník Ladislav Szent-Ivanyi použil Eržu Táboriovú, markytánku a pobehlicu, falzifikátmi na podlú službu. Keď ju „chytili“ priznala sa, že sprostredkoval správy medzi Prešovom a Mukačevom o tureckej pomoci. Caraffa napísal cisárovi, že objavil nové sprisahanie, proti ktorému treba čo najprísnejšie zakročiť. Cisár udelil Caraffovi plnú moc, aby v Prešove zriadil súd a vinníkov potrestal. Dal mu úpravu, aby vynášal rozsudky na základe rozhodujúcich skutočností. Jednako dovolil Caraffovi vynútiť si priznanie od obžalovaných aj mučením. Na základe obžaloby, vykonštruovanej podľa falošných listov a vynútených priznaní na mučidlách, dostali sa vážení muži pred tribunál i tento vyniesol kruté rozsudky – trest smrti popravou. hoci v podstate išlo o politický proces v boji o moc medzi Tokolym a Leopoldom I., obeťami sa stali evanjelici, prívrženci Tokolyho.
Popravy sa konali: 5. a 22. marca, 16. apríla, 6. a 14. mája a 12. septembra r. 1687. Z 25-ich obžalovaných popravení boli 24, jeden – Jozef Roth z Banskej Bystrice sa po mučení vykúpil za 10 000 toliarov. popravení Prešovčania boli poprednými mešťanmi: senátormi, dozorcami, vodcami proticisárskeho odboja v meste. najviac vytrpela Keszerovská rodina, lebo stratila štyroch členov: otca Andreja Keczera, jeho syna Gabriela a dvoch zaťov, Žigmunda Zimmermanna a Martina Sárossiho. Okrem nich umreli katovskou rokou: Gašpar Rauscher, František Baranyai, Juraj Flaischhacker, Juraj Schonleben, Fridrich a Daniel Weberovci. ostatné obete boli Šimon Feldmayer, rodom z Nemecka (pred popravou sa sám usmrtil vreckovým nožíkom), Samuel Medvecký z Oravy, Juraj Radvánsky z Radvane, Juraj Bezegh zo Zvolena, Gabriel Palásthy z Krušoviec (z Nitrianskej stolice), Dávid Feja, košický sudca, Samuel Lány alebo Kováč, košický mäsiar, istý Fazekaš z Rožňavy, Andrej Székely – pôvod neznámy, istý kalvínsky farár, listonoš a dvaja sluhovia.
Všetci pretrpeli nevýslovnú trýzeň, väčšina obetí prešla mučením stredovekými inkvizičnými metódami (za mučenícke nástroje sa zaplatilo 600 zlatých). Hlavní obžalovaní boli popravení tak, že im bola odseknutá pravá ruka (na znamenie, že ňou písali listy do Mukačeva), potom hlava. Telo bolo rozštvrtené a rozvešané po štyroch cestách na šibenice. Mučeníkov vo väzniciach potešovali a na popravisko odprevádzali vtedajší prešovskí kňazi: Michal Quendel, nemecký, Ján Andricius, slovenský a Mikuláš Lipóczy, maďarský farár. Caraffa však nedovolil pochovať obete podľa cirkevného obradu. Na predmestí boli pochovaní: Ž. Zimmermann, J. Fleischcacker, S Medvecký, J. Schonleben, A. Székely, D. Weber a S Lányi. G. Keczer a M. Sárossi boli pochovaní v rodinnej krypte v Kecerovských Pekľanoch. A. Keczer, J. Radvánsky, J. Bertók a O. Palásthy boli tajne v noci pochovaní pod vežou rím. kat. kostola vo Svinnej. O poslednom odpočinku ostatných obetí niet správ. Ako našli obete svoj hrob vo Svinnej?
Majiteľkou jednej svinianskej kúrie bola v tom čase sestra Andreja Keczera – Klára, vdova po Mikulášovi Merse do Zwine. Táto žena sa snažila vypomôcť od Caraffu mŕtve telo bratovo. Keď sa jej to nepodarilo, rozhodla sa vziať ho tajne podplatením katov a ich sluhov a pochovať ho v svinianskom, vtedy evanjelickom kostole. Syn Juraja Radvánskeho Ján taktiež sa snažil získať mŕtve telo svojho otca. Stretol sa s Klárou Merseovou, tá sa mu zdôverila so svojím plánom a rozhodli sa spolu vykonať tento úmysel. keďže Ján Bertók a Gabriel Palásthy boli súčasne popravení a povesení, sňal Ján Radvánsky všetku štyri telá a uložili ich spoločne vo Svinnej.
Neľudské vynášanie rozsudkov vyvolalo veľké rozhorčenie a protesty aj v zahraničí, preto bol cisár Leopold I. nútený zastaviť ďalšie vyšetrovanie. Hoci cisár vyznamenal Caraffu vysokými poctami a žil vo svojom viedenskom paláci v nádhere, neskoršie sa mu ozývalo svedomie, a tak pozbavený zmyslov umrel 6. marca 1693, zanechajúc po sebe zlopovestné meno.
Roku 1930 opravili vo Svinnej vežu katolíckeho kostola. Pri vykopávkach natrafili robotníci na ľudské kosti. Vtedajší sviniansky Vtedajší sviniansky rím. kat. farár a deka Jozef Dobránsky, kňaz veľmi tolerantný a v histórii zbehlý, ktorému boli známe údaje o pochovaní niektorých obetí v svinianskom kostole, okamžite zastavil ďalšie práce a upovedomili o náleze predsedníctvo Šarišského seniorátu ako aj obidva cirkevné zbory. Nato deväťčlenná komisia rozhodla podľa Rezikových údajov kopať priamo pod vežou. Tam v sotva metrovej hĺbke skutočne objavila zvyšky dubových rakiev a v nich zvyšky kostier štyroch osôb, ale len s troma lebkami. Totiž hlavu Juraja Radvánskeho vzal syn Ján domov do Radvane a tam ju uložili v rodinnej krypte. Odborný výskum jednoznačne potvrdil pravosť obetí.
Kosti prešovských mučeníkov potom previezli do Prešova a slávnostne ich uložili v kostole v medenej rakve do krypty s mrežovanými dverami na ľavej strane hlavného vchodu. v tejto rakve sú kosti štyroch obetí prešovskej jatky: Andreja Keczera, Juraja Radvánskeho, Jána Bertóka a Gabriela Palástyho. Na medenej rakve je latinský nápis: z jednej strany mená obetí, na druhej strane výpoveď z Písma: „Veď ste umreli a Váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ Kolos. 3,3.
Uloženie poznatkov sa stalo dňa 11. novembra 1930 pri 400. výročí Augsburského vyznania a 234. výročí pamiatky obetí v rámci slávnostného zasadnutia generálneho konventu v Prešove za prítomnosti tisícových zástupov evanjelictva. Záverom treba vyzdvihnúť, že slávnosť prebiehala v duchu lásky, porozumenie a spoluúčasti celého mesta.
Zachovajme v hlbokej úcte našich mučeníkov!
