I. Časť: Články viery a učenia

1. O Bohu

Predovšetkým podľa uznesenia Nicejského snemu (1) jednomyseľne učíme a veríme, že je len jedna božská bytosť, ktorá sa nazýva Boh a naozaj je Bohom, a to v troch osobách, ktoré sú v tejto jedinej božskej bytosti, každá z nich je rovnako mocná a rovnako večná: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Všetky tri sú jedna božská bytosť, večná, nedeliteľná, neohraničená, nezmernej moci, múdrosti a dobroty, Stvoriteľ a Udržovateľ všetkých viditeľných i neviditeľných vecí. Slovom „osoba“ sa nerozumie čiastka alebo vlastnosť niekoho iného, ale čo samo osebe jestvuje, ako tento pojem používali cirkevní otcovia.

Preto zavrhujeme všetky kacírstva, ktoré odporujú tomuto článku ako sú manichejci (2), ktorí uznávajú dvoch bohov, zlého a dobrého, aj valentiniáni (3), ariáni (4), eunomiáni (5), mohamedáni (6) a všetci im podobní. Zavrhujeme aj samosatovcov7, starých i nových, ktorí uznávajú len jednu osobu a o druhých dvoch, totiž o Slove (Kristovi) a Duchu Svätom mudrlantsky vyhlasujú, že to vraj nie sú „rozdielne osoby“, ale že Slovo znamená toľko ako povedané slovo alebo hlas, a Duch Svätý že je len vyvolaný pohyb v stvorenstve.

Vysvetlivky:
1 Nicejský snem – roku 325 v Nicei (Malá Ázia) prvý ekumenický koncil
2 manichejci – stúpenci Maniho v Perzii v 3. stor. po Kr., vyznávali dvoch bohov, dobrého a zlého
3 valentiniáni – stúpenci gnostika Valentina v 2. stor. po Kr., neuznávali Trojicu svätú
4 ariáni – stúpenci Aria (zomr. 336 v Carihrade), popierali Kristovu božskosť. Nicejský snem zavrhol toto učenie
5 eunomiáni – stúpenci biskupa Eunomia, učili, že Kristus nie je podobný Bohu a je len stvorený
6 mohamedáni – stúpenci Mohameda (nar. 570 v Mekke), vyznavači islamu, veria v jedného Boha Alaha
7 samosatovci – stúpenci antiochejského biskupa Pavla zo Samosaty okolo r. 260 po Kr.

2. O dedičnom hriechu

Taktiež učíme, že po Adamovom páde všetci prirodzene zrodení ľudia sú počatí a narodení v hriechu, to znamená, že sú všetci plní zlej žiadostivosti a náklonnosti už od materského lona a od prírody vôbec nemôžu mať opravdivú Božiu bázeň, ani pravú vieru v Boha. Taktiež učíme, že toto vrodené zlo, tento dedičný hriech je naozaj hriech a zatracuje všetkých, narodených pod večným Božím hnevom, ak nie sú znovuzrodení krstom a Duchom Svätým.

Preto zavrhujeme pelagiánov (8) a iných, ktorí dedičný hriech neuznávajú za hriech, aby tak vlastnými silami urobili ľudskú prirodzenosť Bohu príjemnou, zbožnou a ktorí týmto znevažujú Kristovo utrpenie a zásluhy.

Vysvetlivky:
8 pelagiáni – stúpenci britského mnícha Pelagia v 5. stor. po Kr. Pelagius učil, že ľudská prirodzenosť sa od Adamovho pádu nezhoršila a môže sa voľne rozhodnúť pre dobro a zlo

3. O Božom Synovi

Ďalej učíme, že Boh Syn sa stal človekom, narodil sa z čistej panny Márie. Dve prirodzenosti, božská a ľudská, sú teda v jednej osobe nerozdeliteľne spojené: jeden Kristus, pravý Boh a pravý človek, ktorý sa skutočne narodil, trpel, bol ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný; je obeťou nielen za dedičný hriech, ale aj za všetky ostatné hriechy a zmieril Boží hnev. Ten istý Kristus zostúpil do pekla, na tretí deň naozaj vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá, sedí na Božej pravici, večne panuje a vládne nad celým stvorenstvom. Všetkých, ktorí veria v Neho, Duchom Svätým posväcuje, očisťuje, posilňuje, potešuje, dáva im život, rozličné dary a hodnoty, ochraňuje a bráni ich pred diablom a hriechom. Tento Pán Kristus na konci vekov zjavne príde súdiť živých i mŕtvych, ako to učí Apoštolské vierovyznanie.

4. O ospravedlnení

Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a spravodlivosť pred Bohom nemôľeme dosiahnuť vlastnými zásluhami, skutkami a zadosťučinením. Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď veríme, že Kristus trpel za nás a že pre Neho nám hriech bude odpustený, spravodlivosť a večný život budú nám darované. Boh chce túto vieru uznať za spravodlivosť, ktorá platí pred Ním a započítať ju – ako hovorí Pavel v 3. a 4. kapitole Listu Rímskym.

5. O kazateľskom úrade

Aby sme došli k tejto viere, Boh ustanovil kazateľský úrad, dal evanjelium a sviatosti. Týmito prostriedkami Boh dáva Svätého Ducha, ktorý v poslucháčoch evanjelia budí vieru kde a kedy chce. Evanjelium učí, že Boh je nám milostivý pre Kristove zásluhy, keď to veríme, a nie pre naše zásluhy.

Zavrhujeme novokrstencov a iných, ktorí učia, že Svätého Ducha dostávame bez vonkajšieho slova evanjelia (Písmo sväté, kázeň, sviatosti) vlastným úsilím, vlastnými myšlienkami a skutkami.

6. O novej poslušnosti

Učíme tiež, že táto viera má donášať dobré ovocie a dobré skutky a že veľa dobrých skutkov, ktoré Boh prikázal, musíme robiť preto, že to On chce. Avšak nesmieme sa spoliehať, že nimi si môžeme zaslúžiť milosť pred Bohom. Veď odpustenie hriechov a spravodlivosť prijímame vierou v Krista – ako On sám hovorí: „Keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme!“ (L 17,10). Tak učia aj cirkevní otcovia, ako napríklad Ambrózius (9): „Tak Boh ustanovil, že spasený je ten, kto verí v Krista a že odpustenie hriechov nemá zo skutkov, ale jedine vierou bez vlastnej zásluhy.“

Vysvetlivky:
9 Ambrózius – biskup v Miláne (zomr. 397 po Kr.). Zmienený spis sa mu pripisuje

7. O cirkvi

Taktiež učíme, že vždy musí zostať jedna, svätá, kresťanská cirkev. Ona je zhromaždením všetkých veriacich, ktorým sa evanjelium čistotne káže a sväté sviatosti podľa evanjelia prisluhujú.

Lebo k pravej jednote kresťanskej cirkvi stačí, keď sa evanjelium v správnom poňatí jednomyseľne káže a sviatosti sa podľa Božieho slova prisluhujú. Pre pravú jednotu kresťanskej cirkvi preto nie je potrebné, aby sa všade zachovali tie isté, ľuďmi ustanovené cirkevné obrady – ako píše Pavel Efezkým: „Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst.“ (Ef 4,4).

8. Čo je cirkev

Kresťanská cirkev vlastne nie je nič iné než zhromaždenie všetkých veriacich a svätých. V tomto živote je však medzi pobožnými veľa falošných kresťanov, pokrytcov a zjavných hriešnikov. Jednako však sviatosti sú účinné, aj keď ich prisluhujú kňazi, ktorí nie sú pobožní. Sám Kristus vraví: „Na stolicu Mojžišovu posadili sa zákonníci a farizeji“ (Mt 23,2).

Preto zavrhujeme donatistov (10) a všetkých iných, ktorí ináč učia.

Vysvetlivky:
10 donatisti – prívrženci kartaginského biskupa Donata v 4. stor. po Kr. Donatisti robili sviatosti závislé od zbožnosti prisluhujúceho

9. O krste

O krste učíme, že je potrebný a že v ňom sa ponúka milosť. Treba krstiť aj deti, ktoré sa krstom odovzdávajú Bohu a Boh ich prijíma.

Preto zavrhujeme novokrstencov (11), ktorí učia, že krst detí nie je správny.

Vysvetlivky:
11 novokrstenci – učili, že kto bol v detstve pokrstený, musí sa potom v dospelosti po obrátení znova dať pokrstiť (anabaptisti)

10. O svätej Večeri

O Večeri Pánovej učíme, že pravé telo a pravá krv Kristova sú skutočne prítomné v podobe chleba a vína pri Večeri Pánovej a tam sa prisluhujú a prijímajú.

Preto zavrhujeme tomu odporujúce učenie.

11. O spovedi

O spovedi učíme, že súkromné rozhrešenie sa má v cirkvi ponechať a nemá sa vynechať. Pravda, pri spovedi nie je potrebné vymenovať všetky poblúdenia a hriechy, lebo to vôbec ani nie je možné: „Kto si uvedomí poblúdenia?“ (Ž 19,13).

12. O pokání

O pokání učíme, že tí, ktorí po krste zhrešili a kedykoľvek sa budú kajať, dosahujú odpustenie hriechov a cirkev im nemá odmietnuť rozhrešenie. Opravdivé a pravé pokánie nie je nič iné, ako to, že človek cíti ľútosť, bolesť alebo zdesenie nad hriechom a jednako súčasne verí v evanjelium a v rozhrešenie, totiž že hriech mu je odpustený a Kristovým prostredníctvom získava milosť. Táto viera mu potešuje a upokojuje srdce. Potom sa má človek polepšiť a zanechať hriech, lebo to má byť ovocím pokánia – ako hovorí Ján: „Vydávajte teda ovocie hodné pokánia“ (Mt 3,8).

Týmto zavrhujeme tých, čo učia, že ľudia, ktorí raz uverili, už nemôžu znova hrešiť.

Práve tak zavrhujeme novatiánov (12), ktorí odopreli rozhrešenie tým, čo po krste zhrešili. Podobne zavrhujeme tých, čo neučia, že vierou sa dosahuje odpustenie hriechov, ale vlastným zadosťučinením.

Vysvetlivky:
12 novatiáni – prívrženci rímskeho biskupa Novatiana, 3. st. po Kr.

13. O používaní sviatostí

O používaní sviatostí učíme, že sviatosti nie sú ustanovené len preto, aby boli znameniami, podľa ktorých možno kresťanov navonok poznať, ale že sú znameniami a svedectvom božskej vôle voči nám. Nimi sa má vzbudiť a posilňovať naša viera. Preto aj vyžadujú vieru a vtedy sa správne používajú, keď ich s vierou prijímame a keď sa nimi viera posilňuje.

14. O cirkevnej správe

O cirkevnej správe (úrade) učíme, ľe v cirkvi nikto nemá verejne uči», káza» a prisluhova» sviatosti, ak nie je k tomu riadne povolaný.

15. O cirkevných poriadkoch

O cirkevných poriadkoch, ktoré ustanovili ľudia, učíme, že možno zachovávať také, ktoré sa bez hriechu môžu zachovávať a ktoré slúžia pokoju a dobrému poriadku v cirkvi, ako sú určité sviatky, slávnosti a podobne. Pritom však zdôrazňujeme, že svedomie netreba zaťažovať tvrdením, ako by také veci boli nutné pre spasenie. K tomu ešte učíme, že evanjeliu a učeniu o viere v Krista protirečia všetky predpisy a tradície, ktoré ľudia ustanovili nato, aby nimi zmierovali Boha a zasluhovali si milosť. Preto neužitočné a proti evanjeliu sú kláštorné sľuby a iné predpisy o pôstnych jedlách, pôstnych dňoch atď., ktorým by sa mala získať milosť a zadosťučiniť za hriechy.

16. O štátnej moci a svetskej správe

O štátnej moci a svetskej správe učíme, že každá dobre zriadená vrchnosť vo svete, právny poriadok a zákony sú dobrým poriadkom, Bohom zriadeným a ustanoveným. Kresťania môžu bez hriechu pôsobiť v štátnej správe, zastávať vrchnostenský a sudcovský úrad podľa cisárskych a iných platných zákonov, vynášať rozsudky a prisluhovať právo, zločincov trestať mečom, podľa práva viesť vojny a zúčastňovať sa na nich; uzatvárať zmluvy, kupovať a predávať, skladať predpísané prísahy, vlastniť majetok, uzatvárať manželstvá a pod.

Týmto zavrhujeme novokrstencov, ktorí toto všetko odmietajú ako nekresťanské.

Taktiež zavrhujeme tých, čo učia, že kresťanská dokonalosť je zanechať dom a dvor, manželku a dietky a zriecť sa toho všetkého; ale ozajstná dokonalosť je jedine pravá bázeň pred Bohom a pravá viera v Boha. Lebo evanjelium neučí vonkajšiu a časnú, ale vnútornú a večnú podstatu a spravodlivosť srdca. Neodstraňuje vládnu moc, štátny poriadok a manželský stav, ale chce, aby sa toto všetko uznávalo za pravý Boží poriadok, aby sa v týchto oblastiach života dokazovala kresťanská láska a aby sa konali pravé dobré skutky, každý v tej oblasti zodpovednosti, do ktorej je povolaný. Preto sú kresťania povinní vo všetkom poslúchať vládu, jej nariadenia a zákony, pokiaľ ich možno konať bez hriechu. Ale ak nariadenia vrchnosti nemožno konať bez hriechu, treba viac poslúchať Boha ako ľudí (Sk 5,29).

17. O Kristovom príchode k súdu

Taktiež učíme, že náš Pán Ježiš Kristus v súdny deň príde súdiť, všetkých mŕtvych vzkriesiť, veriacim a vyvoleným dať večný život a večnú radosť, ale bezbožných ľudí a diablov zatratiť do pekla k večnému trestu.

Preto zavrhujeme novokrstencov, ktorí učia, že diabli a zatratení ľudia nebudú trpieť večné muky a útrapy.

Podobne v tejto súvislosti zavrhujeme niektoré židovské náuky, ktoré sa aj v súčasnosti vynorili, podľa ktorých skutočne svätí a pobožní ešte pred vzkriesením mŕtvych založia svetskú ríšu a všetci bezbožní budú zničení.

18. O slobodnej vôli

O slobodnej vôli učíme, že človek do istej miery má slobodnú vôľu: môže navonok žiť usporiadaným životom a môže sa slobodne rozhodovať vo veciach prístupných rozumu. Ale bez milosti, pomoci a pôsobenia Svätého Ducha človek sa nemôže ľúbiť Bohu, nemôže sa Ho úprimne báť alebo v Neho veriť, ani si nemôže zo srdca vytrhnúť vrodenú zlú žiadosť; to však sa deje Svätým Duchom, ktorého dostávame v Božom slove. Lebo tak hovorí Pavel v I. liste Korintským 2,14: „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho“.

Aby sa mohlo poznať, že tu neučíme nič nového, pripájame jasné Augustínove slová o slobodnej vôli z 3. knihy Hypognostikon (13): „Vyznávame, že všetci ľudia majú slobodnú vôľu. Veď všetci majú prirodzený, im vrodený rozum a pochop, pravda, nie taký, aby ním mohli niečo dosiahnuť voči Bohu, napr. zo srdca milovať Boha a báť sa Ho. Skôr len vo vonkajších veciach tohto života majú slobodu zvoliť si dobré alebo zlé. Dobrým rozumiem to, čo od prirodzenosti možno konať, ako napr. robiť alebo nerobiť na poli, jesť, piť, ísť alebo neísť k priateľovi, obliecť alebo zobliecť si odev, budovať, uzavrieť manželstvo, vykonávať remeslo alebo podobné užitočné a dobré veci robiť. Pravdaže, ani toto všetko nie je a neobstojí bez Boha, ale všetko je z Neho a prostredníctvom Neho. Naproti tomu človek z vlastného rozhodnutia môže sa podujať na zlé, ako napr. klaňať sa modle, spáchať vraždu atď.“

Vysvetlivky:
13 Augustín – biskup v Hippo Regius v severnej Afrike (340-430 po Kr.), významný cirkevný otec, spisovateľ a filozof. Spis Hypognostikon sa mu pripisuje.

19. O príčine hriechu

O príčine hriechu učíme: Hoci všemohúci Boh stvoril a udržuje celú prírodu, jednako prevrátená, Bohu sa protiviaca vôľa pôsobí hriech vo všetkých zlých a Bohom pohŕdajúcich ľuďoch. Totiž to je vôľa diabla a všetkých bezbožníkov, ktorí sa odvracajú od Boha k zlému, len čo Boh odtiahne svoju ruku, ako hvorí Kristus u Jána 8,44: „Keď (diabol) hovorí lož, hovorí zo svojho vlastného“.

20. O viere a dobrých skutkoch

Našim sa nesprávne pripisuje, že zakazujú dobré skutky. Ich spisy o Desiatich Božích prikázaniach a o iných témach dokazujú, že užitočne hovorili o pravom kresťanskom spôsobe života, o dobrých skutkoch a k tomu napomínali. Predtým sa o tom sotvačo učilo. V kázňach sa predovšetkým zameriavali na detinské a nepotrebné skutky, ako na ruženec, uctievanie svätých, mníšsky život, púte, nariadené pôsty, cirkevné sviatky, bratstvá (14) a pod. Tieto nepotrebné skutky už ani naši protivníci nepokladajú za také dôležité ako predtým. Okrem toho medzitým sa už aj naučili hovoriť o viere, o ktorej predtým vôbec nič nekázali. Tak teraz učia, že len zo samých skutkov nebudeme ospravedlnení pred Bohom, ale dokladajú k tomu aj vieru v Ježiša Krista a hovoria, že viera a skutky nás ospravedlnia pred Bohom. Toto učenie je už trochu potešiteľnejšie, než sa učilo spoliehať sa len na vlastné skutky.

Keďže teda učenie o viere, hlavný článok v kresťanstve, taký dlhý čas sa zanedbávalo – ako sa to musí priznať – a všade sa kázalo len učenie o skutkoch, naši kazatelia učili toto: Naše skutky nás nemôžu zmieriť s Bohom a získať nám milosť, ale oboje sa deje jedine vierou – keď totiž veríme, že pre Krista sa nám odpúšťajú hriechy; jedine On je prostredníkom, aby zmieril Otca. Kto to chce dosiahnuť vlastným konaním a tým by si chcel zaslúžiť milosť, ten pohŕda Kristom a hľadá vlastnú cestu k Bohu, čo odporuje evanjeliu.

Toto učenie o viere zreteľne a jasne učí Pavel na mnohých miestach, hlavne v Liste Efezským 2,8n: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“

Aj z Augustínových spisov možno dokázať, že tu nezavádzame nijaké nové chápanie. Augustín sa touto vecou obšírne zaoberá a tak učí, že vierou v Krista dosahujeme milosť a ospravedlnenie pred Bohom a nie skutkami, ako to ukazuje jeho celý spis „O duchu a litere“.

Hoci pokušením nevyskúšaní ľudia zväčša znevažujú toto učenie, jednako pre slabé a preľaknuté svedomie je veľmi potešiteľné a spasiteľné. Lebo svedomie sa neupokojí a neutíši skutkami, ale jedine vierou. Vierou dostáva istotu, že pre Krista má milostivého Boha – ako Pavel hovorí v Liste Rímskym 5,1: „Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.“

Táto potreba sa predtým v kázňach nezvestovala, ale úbohé svedomia odkazovali na vlastné skutky, a tak si predsavzali rozličné skutky: jedných svedomie vyhnalo do kláštorov v nádeji, že tam si kláštorným životom získajú milosť a za hriechy vykonať zadosťučinenie. Mnohí z nich potom však skúsili, že tým nenachádzajú pokoj. Bolo teda potrebné kázať toto učenie o viere v Krista a dôrazne zastávať, aby každý vedel: Božiu milosť možno dosiahnuť len vierou – bez vlastnej zásluhy.

Okrem toho učíme, že sa tu nehovorí o takej viere, akú majú aj diabli a bezbožníci, ktorí taktiež veria správam o Kristovom utrpení a vzkriesení z mŕtvych. Ale tu je reč o pravej viere, ktorá dôveruje, že milosť a odpustenie hriechov dosahujeme Kristovým prostredníctvom.

Kto teda vie, že Kristovým prostredníctvom má milostivého Boha, ten aj pozná Boha, vzýva Ho a nie je bez Boha ako pohania. Lebo diabol a bezbožní neveria podľa tohto článku o odpustení hriechov. Preto sú proti Bohu, nemôžu Ho vzývať a od Neho nič dobrého očakávať. Tak, ako sme to tu rozviedli, Sväté písmo hovorí o viere. Vieru nechápe ako známosť, to má aj diabol a bezbožní ľudia. Tak napríklad o viere učí 11. kapitola Listu Židom, že viera neznamená len poznať biblické deje, ale Bohu úplne dôverovať a prijímať Jeho prísľub. Aj Augustín nás na to upomína, že slovu „viera“ v Svätom písme tak máme rozumieť, že znamená istotu, že Boh je nám milostivý, a nielen poznať biblické deje, ktoré poznajú aj diabli.

Ďalej učíme, že dobré skutky sa majú a musia konať, ale nie tak, aby sme v nich skladali nádej, že si nimi získame milosť, ale ich konáme kvôli Bohu a Bohu k chvále. Viera vždy prijíma len milosť a odpustenie hriechov. Keďže vierou sa nám dáva sám Svätý Duch, tým sa aj srdce uspôsobuje konať dobré skutky. Lebo kým je srdce bez Svätého Ducha, ešte je slabé, a preto je v moci diabla, ktorý úbohú ľudskú prirodzenosť podnecuje k mnohým hriechom. Vidíme to na filozofoch, ktorí sa usilovali žiť čestne a poriadne. A jednako to nedosiahli, ale upadli do mnohých veľkých a zjavných hriechov. Tak je to s človekom bez pravej viery a bez Svätého Ducha a ktorý sa riadi len vlastnou ľudskou silou.

Preto sa tomuto učeniu o viere nemá vytýkať, že zakazuje dobré skutky, ale skôr by sa malo chváliť za to, že učí konať dobré skutky a poskytuje pomoc, ako možno dôjsť k dobrým skutkom. Lebo bez viery a bez Krista je ľudská prirodzenosť a ľudské chcenie prislabé konať dobré skutky, milovať blížneho, Boha vzývať, v utrpení mať trpezlivosť, spĺňať zverené poslanie, byť poslušný, vyhýbať sa nemravnosti atď. Také naozaj dobré a správne skutky sa nemôžu vykonať bez Kristovej pomoci, ako On sám hovorí v Jánovom evanjeliu 15,5: „Bezo mňa nič nemôžete činiť.“

Vysvetlivky:
14 bratstvá – laické bratstvá pre určité náboženské úkony, aké vznikli hlavne pri žobravých reholiach.

21. O uctievaní svätých

O úcte k svätým učíme, že si svätých máme pripomínať, aby sme tým posilnili našu vieru, keď vidíme, ako dosiahli milosť a ako im pomohla viera. Okrem toho si máme z ich dobrých skutkov vziať príklad každý vo svojom povolaní. Tak napríklad môže cisár v Božom mene s dobrým svedomím nasledovať Dávidov príklad, keď vedie vojnu proti Turkom; veď obaja zastávajú kráľovský úrad, ktorý od nich vyžaduje chrániť a brániť svojich poddaných. Ale zo Svätého písma sa nedá dokázať, že svätých treba vzývať alebo u nich hľadať pomoc. „Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš“ (1Tim 2,5). On je jediný Spasiteľ, jediný Veľkňaz, trón milosti a Orodovník pred Bohom (R 8,34). On jediný zasľúbil, že vypočuje našu modlitbu. Podľa Písma to je najvyššia bohoslužba, keď tohto Ježiša Krista vo všetkých potrebách a okolnostiach hľadáme a z celého srdca vzývame: „A keby niekto zhrešil, máme Prímluvcu u Otca, Ježiša Krista spravodlivého“ (1J 2,1).

Zakončenie prvej časti

Toto je vcelku súhrn učenia, ktoré sa káže a učí v našich cirkevných zboroch na pravú kresťanskú známosť a na útechu svedomiu, ako aj na polepšenie veriacich. Nechceme predsa vlastné duše a naše svedomie pred Bohom vystaviť najvyššiemu nebezpečenstvu zneužívaním božského mena a slova, ani svojim deťom a potomkom nechceme zanechať ako dedičstvo iné učenie než to, ktoré pochádza z čistého Božieho slova a kresťanskej pravdy. Pretože toto učenie je jasne založené na Svätom Písme a okrem toho neodporuje všeobecnej kresťanskej, ba ani rímskej cirkvi, nakoľko to vysvitá zo spisov cirkevných otcov, myslíme, že naši protivníci nemôžu s nami nesúhlasiť s týmito uvedenými článkami. Preto veľmi neláskavo, tvrdo a proti všetkej kresťanskej jednote a láske konajú tí, čo sa našich snažia vylúčiť ako kacírov, ich zavrhnúť a sa im vyhýbať. Ani v jednom Božom prikázaní, ani v Písme svätom na to nemajú ani najmenší dôvod. Nejednotnosť a spor je predovšetkým len pre niektoré tradície a neporiadky. Keďže teda týmto hlavným článkom nič nechýba a ani nie sú chybne podložené a toto naše vyznanie je božské a kresťanské, biskupi by sa mali prejaviť miernejšie a dobroprajnejšie, aj keby sme zachovávali primálo z tradície. Pritom, prirodzene, dúfame, že budeme môcť uviesť pádne dôvody a príčiny, prečo sa u nás niektoré tradície zmenili a neporiadky odstránili.