I. Časť: Články viery a učenia

1. O Bohu

Predovšetkým podľa uznesenia Nicejského snemu (1) jednomyseľne učíme a veríme, že je len jedna božská bytosť, ktorá sa nazýva Boh a naozaj je Bohom, a to v troch osobách, ktoré sú v tejto jedinej božskej bytosti, každá z nich je rovnako mocná a rovnako večná: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Všetky tri sú jedna božská bytosť, večná, nedeliteľná, neohraničená, nezmernej moci, múdrosti a dobroty, Stvoriteľ a Udržovateľ všetkých viditeľných i neviditeľných vecí. Slovom „osoba“ sa nerozumie čiastka alebo vlastnosť niekoho iného, ale čo samo osebe jestvuje, ako tento pojem používali cirkevní otcovia.

Preto zavrhujeme všetky kacírstva, ktoré odporujú tomuto článku ako sú manichejci (2), ktorí uznávajú dvoch bohov, zlého a dobrého, aj valentiniáni (3), ariáni (4), eunomiáni (5), mohamedáni (6) a všetci im podobní. Zavrhujeme aj samosatovcov7, starých i nových, ktorí uznávajú len jednu osobu a o druhých dvoch, totiž o Slove (Kristovi) a Duchu Svätom mudrlantsky vyhlasujú, že to vraj nie sú „rozdielne osoby“, ale že Slovo znamená toľko ako povedané slovo alebo hlas, a Duch Svätý že je len vyvolaný pohyb v stvorenstve.

Vysvetlivky:
1 Nicejský snem – roku 325 v Nicei (Malá Ázia) prvý ekumenický koncil
2 manichejci – stúpenci Maniho v Perzii v 3. stor. po Kr., vyznávali dvoch bohov, dobrého a zlého
3 valentiniáni – stúpenci gnostika Valentina v 2. stor. po Kr., neuznávali Trojicu svätú
4 ariáni – stúpenci Aria (zomr. 336 v Carihrade), popierali Kristovu božskosť. Nicejský snem zavrhol toto učenie
5 eunomiáni – stúpenci biskupa Eunomia, učili, že Kristus nie je podobný Bohu a je len stvorený
6 mohamedáni – stúpenci Mohameda (nar. 570 v Mekke), vyznavači islamu, veria v jedného Boha Alaha
7 samosatovci – stúpenci antiochejského biskupa Pavla zo Samosaty okolo r. 260 po Kr.

2. O dedičnom hriechu

Taktiež učíme, že po Adamovom páde všetci prirodzene zrodení ľudia sú počatí a narodení v hriechu, to znamená, že sú všetci plní zlej žiadostivosti a náklonnosti už od materského lona a od prírody vôbec nemôžu mať opravdivú Božiu bázeň, ani pravú vieru v Boha. Taktiež učíme, že toto vrodené zlo, tento dedičný hriech je naozaj hriech a zatracuje všetkých, narodených pod večným Božím hnevom, ak nie sú znovuzrodení krstom a Duchom Svätým.

Preto zavrhujeme pelagiánov (8) a iných, ktorí dedičný hriech neuznávajú za hriech, aby tak vlastnými silami urobili ľudskú prirodzenosť Bohu príjemnou, zbožnou a ktorí týmto znevažujú Kristovo utrpenie a zásluhy.

Vysvetlivky:
8 pelagiáni – stúpenci britského mnícha Pelagia v 5. stor. po Kr. Pelagius učil, že ľudská prirodzenosť sa od Adamovho pádu nezhoršila a môže sa voľne rozhodnúť pre dobro a zlo

3. O Božom Synovi

Ďalej učíme, že Boh Syn sa stal človekom, narodil sa z čistej panny Márie. Dve prirodzenosti, božská a ľudská, sú teda v jednej osobe nerozdeliteľne spojené: jeden Kristus, pravý Boh a pravý človek, ktorý sa skutočne narodil, trpel, bol ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný; je obeťou nielen za dedičný hriech, ale aj za všetky ostatné hriechy a zmieril Boží hnev. Ten istý Kristus zostúpil do pekla, na tretí deň naozaj vstal z mŕtvych a vstúpil na nebesá, sedí na Božej pravici, večne panuje a vládne nad celým stvorenstvom. Všetkých, ktorí veria v Neho, Duchom Svätým posväcuje, očisťuje, posilňuje, potešuje, dáva im život, rozličné dary a hodnoty, ochraňuje a bráni ich pred diablom a hriechom. Tento Pán Kristus na konci vekov zjavne príde súdiť živých i mŕtvych, ako to učí Apoštolské vierovyznanie.

4. O ospravedlnení

Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a spravodlivosť pred Bohom nemôľeme dosiahnuť vlastnými zásluhami, skutkami a zadosťučinením. Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď veríme, že Kristus trpel za nás a že pre Neho nám hriech bude odpustený, spravodlivosť a večný život budú nám darované. Boh chce túto vieru uznať za spravodlivosť, ktorá platí pred Ním a započítať ju – ako hovorí Pavel v 3. a 4. kapitole Listu Rímskym.

5. O kazateľskom úrade

Aby sme došli k tejto viere, Boh ustanovil kazateľský úrad, dal evanjelium a sviatosti. Týmito prostriedkami Boh dáva Svätého Ducha, ktorý v poslucháčoch evanjelia budí vieru kde a kedy chce. Evanjelium učí, že Boh je nám milostivý pre Kristove zásluhy, keď to veríme, a nie pre naše zásluhy.

Zavrhujeme novokrstencov a iných, ktorí učia, že Svätého Ducha dostávame bez vonkajšieho slova evanjelia (Písmo sväté, kázeň, sviatosti) vlastným úsilím, vlastnými myšlienkami a skutkami.

6. O novej poslušnosti

Učíme tiež, že táto viera má donášať dobré ovocie a dobré skutky a že veľa dobrých skutkov, ktoré Boh prikázal, musíme robiť preto, že to On chce. Avšak nesmieme sa spoliehať, že nimi si môžeme zaslúžiť milosť pred Bohom. Veď odpustenie hriechov a spravodlivosť prijímame vierou v Krista – ako On sám hovorí: „Keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme!“ (L 17,10). Tak učia aj cirkevní otcovia, ako napríklad Ambrózius (9): „Tak Boh ustanovil, že spasený je ten, kto verí v Krista a že odpustenie hriechov nemá zo skutkov, ale jedine vierou bez vlastnej zásluhy.