Pod liturgiou v našej cirkvi rozumieme predovšetkým spev kňaza pri bohoslužbách (alebo iných benediktórnych príležitostiach) a odpoveď, resp. zapojenie sa zboru bohoslužobného zhromaždenia do liturgie; potom je to celkový liturgický poriadok služieb Božích. Širšie vysvetlenie (gréckeho) pojmu „liturgia, leiturgía, leiturgos“ spadá do inej témy, než je naša. Tiež s tým spojený názov „liturgika“, čo je disciplína praktickej teológie, ktorá spracúva zásady, podľa ktorých je kresťanská bohoslužba usporiadaná a všetky s kresťanskou bohoslužbou súvisiace úkony. Naša téma je jednoduchšia, je zamyslením sa nad zmyslom bohoslužobnej liturgie ako ju pravidelne každú nedeľu a sviatok praktikujeme. Do istej miery s ohľadom na nechuť, či výhrady, alebo kritiku, s ktorou sa u mladej generácie (mládeže v cirkvi) stretáme. To však zasa nejde bez zmienky o podstate služieb Božích, ich celkovej štruktúre a zmysle jej jednotlivých stavebných súčiastok. Bol by som rád, ak som prijal oslovenie o vypracovanie prednášky na túto tému, keby sa to, o čom bude reč, stretlo s porozumením a pochopením, že bez liturgie to u nás nejde, ako nejde o kázeň na bohoslužbách bez biblického textu, správne pochopeného a pre zbor slovo Božie z neho prinášajúceho.

Teologická podstata služieb Božích. Pravidelná účasť na nedeľných (alebo iných) službách Božích málokoho vedie k úvahe o ich podstate, o ich vnútornom zmysle. Ideme proste do kostola. Vyzývajú nás, aby sme chodili do kostola až akýmsi záslužným tónom reči, inak nie sme dosť dobrými evanjelikmi. A zase iní nám hovoria, vychádzajúc zo svojej „hlbokej spirituality“, že chodiť do kostola, to nie je ešte všetko. A iní si zasa odvyknú a cesta do chrámu im nechýba. A tu je nutné povedať: len keď pochopíme pravú podstatu, teologickú podstatu (nebojme sa to tak vysloviť) bohoslužieb, zaujmeme správny postoj k tzv. „chodeniu, či nechodeniu do kostola“. Správny postoj i k liturgii, či liturgickému dianiu na službách Božích. Teologická podstata evanjelických služieb Božích spočíva v spoločenstve Boha s ľuďmi a ľudí s Pánom Bohom. Ako cirkev sme zhromaždením svätých (v zmysle vedenia a pôsobenia Ducha Svätého v nás), ktorým sa slovo Božie úprimne a čistotne káže a sviatosti sa prisluhujú podľa Kristovho ustanovenia a teda ako s takými sa Boh s nami stretá, ale aj s ľuďmi, ktorí majú prísť k obráteniu a poznaniu milosti, k nasledovaniu Ježiša Krista. Evanjelická bohoslužba zvestuje a umožňuje Božiu prítomnosť v slove a sviatostiach a súčasne pozýva i dáva možnosť Boha oslavovať, k nemu sa modlitebne vinúť a Mu dôverovať. Dáva možnosť poznania a rozhodnutia sa pre Krista. Známa je veta z Lutherovej kázne pri posviacke kostola v Torgau 1544, ktorá vlastne najkratším spôsobom vyslovuje podstatu evanjelických služieb Božích: „V tomto novom dome Božom nebude sa diať nič iné, iba že sám Boh bude sa zhovárať s nami skrze svoje sväté slovo a my zasa budeme sa zhovárať s Bohom v modlitbách a spevoch„. Ak mi je toto zrozumiteľné a jasné, nepôjdem v nedeľu do kostola, ale v chráme do spoločenstva s Bohom, ktorý ma bude oslovovať vo svojej láske a milosti, ktorý ma bude povzbudzovať, aby som bol dobrej mysle a nebál sa, lebo je so mnou, ale bude ma aj varovať pred poblúdením a stratou istoty viery. Evanjelici teda nechodia do kostola! Evanjelici nesmú chodiť – len! – do kostola, ale do spoločenstva so svojím Pánom, s ktorým nie oni, ale on sa s nimi stretá v chráme! Chápete zmysel toho, t. j. podstatu evanjelických služieb Božích?

Liturgická štruktúra služieb Božích. Ak chceme hovoriť o liturgii, tu zasa musíme poznať a porozumieť poriadku, v ktorom sa ono spoločenstvo realizuje. Nezhromaždíme sa v chrámovom priestore tak, že budeme čakať bez ladu a skladu, čo sa bude diať. Prichádzame, aby sa od počiatku až do konca stretnutia „dialo všetko slušne a v poriadku“ (1 K 14,40). A tento poriadok je spojený v našej cirkvi s dejinnou liturgickou bohoslužobnou tvorbou. Je v nej novozmluvný odkaz na časy apoštolské a prvokresťanské, na vývoj kresťanskej bohoslužby vôbec do reformácie, najmä potom na tvorbu reformačnú. Tá sa odráža najmä v Lutherových spisoch „Formula missae“ 1523, potom v „Deutsche messe“ 1526. Pre tvorbu nášho domáceho bohoslužobného poriadku je najzákladnejší tzv. „Wittenberger Kirchenordnung“ z roku 1533. Samozrejme, že tieto poriadky vychádzali z rímskej omše, z ktorej vynechali všetko, čo súviselo s obeťou a ponechali to, čo zodpovedalo reformačnému. chápaniu pravdy evanjelia, jeho dôrazu na slovo a sviatosti podľa Kristovho ustanovenia. Keď dnes sledujete rímsku omšu, nebudete prekvapení, že v prvej omšovej čiastke (čiastke slova) sa to veľmi podobá na poriadok našich služieb Božích, resp. naopak. Z wittenbergského poriadku teda vychádzali všetky Agendy, v ktorých sa dejinne odrážala teologická, ale i existenčná situácia cirkvi, ak myslíme napr. len na takú Krmanovu agendu z roku 1734, Trenčianske kontuberniálne zákony 1580, alebo Tranovského Citharu 1636. Na tvorbu bohoslužobných poriadkov (Agend) nepriaznivo vplýval pietizmus, ktorý vo svojej kritike a v podceňovaní bohoslužieb pripravil cestu racionalizmu, z ktorého sa spamätávali potom generácie vydávaním nových Agend, odstraňujúc tak následky nejednotnosti, nelogičnosti, ale i neporiadkov, ktoré sa v cirkvi udomácnili. Agenda Braxatorisova (napísaná podľa uznesenia pastorálnej konferencie v Pukanci 1911) z roku 1922 pripravila cestu Agende Petrikovej z roku 1954 a tá zasa Agende najnovšej z roku z roku 1996. Medzitým došlo k novým liturgickým úpravám, resp. doplnkom a ozýva sa potreba vydania Agendy celkom novej. Tento pohyb je možný, lebo evanjelické bohoslužby nie sú určované dejinne nemenným poriadkom, ale umožňujú také prehlbovanie ich teologickej podstaty, aby ona čo najprimeranejšie vyjadrovala Božie spoločenstvo s človekom, ľudom, zborom, zhromaždením cirkvi. Máme teda v našom dnešnom poriadku takú bohoslužobnú stavbu, o ktorej môžeme v jej jednotlivých súčiastkach povedať, že najlepšie vyhovuje podstate evanjelických služieb Božích.

Obsah a zmysel jednotlivých (základných) súčiastok služieb Božích. Ako účastníci služieb Božích vieme, čím sa začínajú, ako a čím pokračujú, akou liturgickou čiastkou končia. Aký však tie jednotlivé čiastky majú zmysel? Ako dávajú obsah ich základnej podstate, o ktorú ide? Pritom stále je našou témou liturgia služieb Božích. Ide o ich obsahové vyslovenie. Ponajprv je to úvodná hudba. Tá môže byť rôzna: spevokol, netradičné hudobné nástroje, reprodukovaná hudba, najmä však organová hra. Nevytvára chrámovú náladu. Slúži dôstojnosti vstupu do priestoru, na ktorom sa v zhromaždení stretáme s niekým, kto je nad naše predstavy a Jeho slovo nad náš rozum. Nasleduje oslovenie. To je jeden z posledných prvkov liturgických úvah, ktorým kazateľ oslovuje zhromaždený zbor v konkrétny deň sviatku, alebo nedele a naznačí prítomným, či dôjde k nejakej liturgickej zmene, prípadne upozorní na zvláštnosť chvíle, hosťa, alebo inú udalosť. Môže naznačiť aj tému nedele, resp. kázňového textu. Introit alebo predspev (podľa charakteru cirkevného roku) je prosbou o prítomnosť Ducha Svätého, ktorý by pripravil kazateľa i prítomné zhromaždenie na kázanie i počúvanie slova Božieho, ktorý by sústredil myseľ i srdce na to, čo je hlavné. Po introite je to pieseň zvaná Kyrie (z gréckeho: Pane, zmiluj sa), v ktorej chrámové zhromaždenie vo vedomí svojej hriešnosti vyspieva prosbu za zmilovanie. Spomienkou na publikána z Ježišovho podobenstva O farizejovi a publikánovi, nikto nemôže vstúpiť do chrámu a postaviť sa pred Boha bez povedomia: Pane Ty si Svätý a stretáš sa s hriešnikom, zmiluj sa nado mnou! Alebo podľa lz 6, 7: očisti ohňom z oltára (zásluhami môjho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista) moje rty a tak Ťa budem oslavovať, alebo o Tebe svedčiť. Aby sa piesne-kyrie príliš neopakovali, môžu sa nahradiť inými kajúcimi, alebo najnovšie tzv. konfiteorom (z latinského: confiteor, čo znamená vyznať, priznať sa k niečomu, dať najavo slovom alebo skutkom), ktorý slovne a nahlas odrieka bohoslužobné zhromaždenie. Potom možno spievať pieseň, ktorá nemá zvláštny kajúci charakter. Glória je oslavou Pána Boha anjelským slávospevom za istotu viery, že on hriechy kajúcim odpúšťa. NasledujúcaSalutácia je pozdrav, ktorým sa kňaz s chrámovým zhromaždením pozdravia a prajú si Božiu prítomnosť v spoločenstve. Kolekta je modlitba, v ktorej zhromaždenie ústami kňazovými spolu s ním prosí o požehnanie stretnutia sa so svojím Pánom a to podľa kérygmy (zvesti) biblického textu danej nedele alebo sviatku, prípadne iného obsahu danej chvíle. Epištola je prvý biblický text, v ktorom sa Boh ozýva ústami kazateľovými – kňazovými zhromaždeniu vo svojom slove. V snahe neskracovať zvesť Starej zmluvy, ktorá ukazuje ku Kristovi na každej stránke Biblie, došlo k úprave, aby sa pred epištolou čítal aj starozmluvný text. V zmysle všeobecného kňazstva možno do tejto četby zapájať zodpovedných laikov tak z radov dospelých ako aj mládeže, treba však dbať na dôstojnosť četby a nepraktizovať četbu len ako novotu, v ktorej sa neliturguje, ale číta. Druhá pieseň sa menuje Hymnus, graduál, ária, ktorú zhromaždenie spieva ako pieseň na kázeň: mala by sa obsahove kryť s tým, čo sa bude kázať, alebo aspoň viesť myšlienkove kázňovým smerom. Evanjelium, ktoré po tejto piesni nasleduje, je druhý text v zhromaždení, ktorým sa ako evanjeliom, t.j. radostnou zvesťou obracia pozornosť na Boha, v Ježišovi Kristovi milostivého a zachraňujúceho Pána. Odpoveď zboru „Chvála Tebe, Hospodine, Haleluja“ je oslavou Boha za túto milosť. Krédo je pieseň vyznania viery, že si zbor slovo pravdy evanjelia osvojuje, úprimne sa k nemu priznáva a osvedčuje. Aby sa i tieto piesne – krédo často neopakovali, možno túto vieru vysloviť slovami Apoštolského vierovyznania a potom sa spieva pieseň pred kázňou, alebo iná primeraná.

Stredobodom evanjelických služieb Božích je Kázeň, hoci hovoríme aj o druhom bohoslužobnom vrchole a to sú sviatosti, ktoré v rámci tzv. jednotných, či jednoliatych služieb Božích tiež možno realizovať; ale tu ide o bežné služby Božie a význam ich jednotlivých liturgických čiastok Zhromaždenie počúva zvesť slova Božieho, totiž to, čo chce Boh danému cirkevnému zboru, za daných okolností, z daného textu, skrze daného kazateľa povedať zo svojho večného a nepremenného slova (prof. Dr. J. Petrík). Po kázni a pokázňovej modlitbe, tiež oznamoch a požehnaní s kazateľne, nasleduje štvrtá Pieseň, z nej jeden, lebo niekoľko veršov a potom záverečná liturgia, v ktorej ide o Antifónu, t.j. spievanú vo dvoch paralelných čiastkach spoločnú výpoveď Písma vo vzťahu ku kázni, resp. času alebo príležitosti. Záverečná Kolekta je ďakovná modlitba a tzv. Áronovské požehnanie podľa 4 M 6,22-26, ktoré je vlastne po obsahovej stránke ukončením celého zhromaždenia. S Áronovským požehnaním je spojená (možno to zmieniť na tomto mieste) zvláštna symbolika, že požehnanie liturgujúci kňaz má ruky zdvihnuté vo výške ramien-pliec tak že sú dlane jeho rúk obrátené nadol. Ide o zmysel 4M 6, 27 : „Tak nech kladú moje meno na Izraelcov a Ja ich požehnám„. Áronovské požehnanie na konci služieb Božích nie je vyprosovaním Božieho požehnania, ale udeľovaním, kladením požehnania na prítomných v mene Božom. Po dospievaní štvrtej piesne a krátkom modlitebnom stíšení je ešte nový prvok oslovenia kňazom a výzvou k podaniu rúk. Má naznačiť, že sa prítomní rozchádzajú ako k sebe patriaci bratia a sestry, ako zbor. Hudobná (organová) dohra, má tu zmysel ako na začiatku služieb Božích

Prečo spievaná liturgia? V skratke podaný zmysel jednotlivých súčiastok služieb Božích je prehľadom len ich základných prvkov, z ktorých obsahove možno následkovať na ďalšie bohoslužobné poriadky napr. pri sviatostiach, najmä pri Večeri Pánovej, ale potom aj pri iných (benediktórnych, t. j. sobáše, ordinácia, inštalácie, posviacky, pohreby ap.) príležitostiach. Všetky tieto celky, ich časti, vykonávajú sa (okrem príhovorov, kázní ap.) spevným, 1. j. liturgickým spôsobom. Služby Božie ako celok sú vlastne „spevným celkom“: spieva, t. j. liturguje kňaz, spieva, liturgicky-spevne odpovedá zbor. Kde sa to v evanjelickej cirkvi vzalo? Poznáme evanjelické cirkvi doma i v zahraničí, v ktorých to tak nie je, ba, cirkvi reformované sú bez akejkoľvek liturgie. To je otázka hlbšieho (študijného, odborného) rozboru, aby sme uspokojivo na takú otázku odpovedali. Ale toľko môžeme povedať: od počiatku vzniku a potom následnej bohoslužobnej tvorby v kresťanstve, stál v pozadí starozmluvný, židovský vplyv tak chrámový-obetný, ako neskoršie synagogálny. Žalmy, ktoré sú biblickým textom sa napr. spievali, iné texty podliehali židovskému spevavému spôsobu čítania, či prednesu, čo prešlo do kresťanského bohoslužobného života a už v Xl. storočí bolo spievanie textov všeobecné. To prešlo i do českej a nemeckej reformácie. A nakoľko naše služby Božie majú v základe schému rímskej omše (z ktorej samozrejme reformácia vylúčila všetko, čo bolo spojené s obetným charakterom bohoslužieb pod vplyvom nielen židovským, ale aj iným, mimokresťanským-pohanským) a vo wittenbergskom poriadku svoj vzor, je nám jasné, že naše agendy a ich neskoršie dejinné peripetie, tento spôsob prevzali. A to nielen spievanie biblických textov a žalmov, ale aj ostatných liturgických častí. Boli tu snahy pietizmu a potom racionalizmu deklasovať (t. j. vylúčiť, na najnižšiu mieru potlačiť) bohoslužobný liturgický poriadok a jeho prejav, ale zostáva trvalou pravdou, čo hovorí prof Dr. J. Jamnický, že ak by sa podržal liturgický spev bohoslužobného zboru, potom sa musí podržať aj liturgický spev kňaza. Lebo ak by sa aj nebral ohľad na starokresťanské tradície, ako aj na tradície naše domáce, je to spevný a hudobný nonsens (nezmysel), ak by na púhe predriekanie kňazovo nasledovala spevná odpoveď cirkvi. Racionalistické a až dodnes rôzne mienky proti liturgickému spevu neobstoja, lebo potom možno ísť ad absurdum, že vlastne ani spev celého zboru nie je potrebný, lebo všetko by sa mohlo realizovať v spoločnom recitovaní. Pri všetkom argumentovaní a snahách protiliturgických, obstála liturgia v našej cirkvi až dodnes. Ba, je medzi evanjelickými liturgiami, kde aké ešte zostali, najzaujímavejšia a naj bohatšia a najkrajšia, čo do bohoslužobnej kultúry a estetiky, ktorú nemožno podceňovať, najmä ak má takých liturgov, ktorí jej robia česť. Treba si všímať, čo sa deje v sesterských, na liturgiu dnes chudobných evanjelických cirkvách: buď sa prázdnota nahrádza hudbou (koncerty ap.), neprimeranými vstupmi, sociálnou aktivitou, či niečím iným. Alebo vznikajú výbory, ktoré hľadajú možný, prijateľný liturgický prejav. Zaujímavé sú praktické skúsenosti zo strany členov zboru (i nášho prešovského), že ak sa vrátili odniekiaľ, kde dlhší čas navštevovali evanjelické (nie naše) služby Božie, vstúpiac do chrámu, povedali si: tak, teraz sme už doma! Pre úplnosť treba uviesť, pri všetkej „zaľúbenosti“ do vlastnej liturgie, že podľa najstarších doložení liturgia by nemala byť „spevom“, ale „recitatívom“ najmä biblických textov, ako si to môžeme povšimnúť ešte stále u katolíkov. Náš sluch je však naladený na „spev“ viac ako na „recitatív“. Len pri liturgii nesmú liturgovia prejavovať zamilovanosť do vlastného hlasu a myslieť si, že sú pred oltárom ako na koncertnom pódiu.

Liturgické nápevy – ich pôvod. Po dosiaľ uvedenom, neubránime sa zvedavosti spojenej s vážnou otázkou: kde je pôvod nápevov jednotlivých liturgických prvkov, kto je ich autorom? Traduje sa, že nápevy introitov pochádzajú od Juraja Vranovského, lebo tak sú dochované v Citare sanctorum. Autorom nápevu Glórie, resp. odpovede na ňu je Miloš Izák Lihovecký (Modra, Budapešť?), ale kto sú autori iných častí-prvkov liturgických, nie je povedal by som – všeobecnejšie známe (neviem na to osobne odpovedať). Ešte tzv. Litánia na Starý rok v záverečnej liturgii pripisuje sa Karolovi Kuzmánymu. Ale i naši hymnológovia hovoria, že autorstvom nápevov sa málokto zaoberal a zaoberá, hoci liturgia nie je vecou len hymnológov. Bude potrebné venovať sa tejto otázke do budúcnosti. Spomínam si, že pri nejakom rozhovore ešte za čias študentských na teologickej fakulte, bol raz pán profesor Jamnický povedal, že smútočný (pohrebný) žalmový nápev má korene kdesi v dolnozemskej elegickej rómskej piesni. Možno tradičná národná slovenská spevavosť mala vplyv nielen na nápevy reformačných piesní, ale pôsobila i na nápevy liturgické. Lebo tie nápevy sú jedinečné. Nehovoriac o takom žalmovom nápeve, rovnako Otčenáša, či slov ustanovenia pri Večeri Pánovej, alebo jedinečnom nápeve Áronovského požehnania.

Kritický postoj k liturgii. Tak ako pri dlhodobom, liturgicky prázdnom bohoslužobnom živote cirkvi vznikne túha po liturgickej obnove, tak pri trvalom liturgicky bohatom spôsobe, vzniká reakcia mať bohoslužby jednoduchšie, civilnejšie a tým v domnele správnej predstave prijateľnejšie, modernejšie. S tým sa stretáme v dnešných časoch najmä u mladšej generácie cirkvi, resp. u mládeže vôbec, alebo ako za čias pietizmu v evanjelikálnych kruhoch našej cirkvi. Také totiž v našej cirkvi existujú. Keby ste im radili, aby z cirkvi odišli, ak sa im v nej jedno-druhé nepáči, neodídu. Zostanú s kritikou, robiac sa múdrymi, pritom nerozumejúc veci. Ak je dnes medzi nami vôbec niekto s liturgiou nespokojný, tak nie z dôvodov liturgicko-teologických, prichádzajúc s návrhom správnejším a lepším, biblicky rýdzejším, v poznaní inej evanjelickej podstaty služieb Božích, alebo s názorom inak spirituálne hlbším, ale jedine z týchto pocitov potreby zmien a veľkej ústretovosti ekumenickej najmä voči malým cirkvám-denomináciám. Samozrejme nie je v tom bez viny samotná cirkev, jej trvalo odrádzajúca podoba akéhosi tradičného zabetónovania pohyblivosti, zmyslu pre inakosť v nebohoslužobnýh prejavoch života zboru, ešte vždy neodstránená tiahlosť, nezvládnutý príťažlivý liturgický prejav kňazov a najmä kazateľských prejavov. Keď’ vstúpite do niektorých kostolov, ako by ste prišli na pohreb. Len preto, lebo nič nevieme o podstate evanjelických služieb Božích, ale zvykovo chodíme do kostola. Prebudenie a náprava tohoto stavu nepríde bohoslužobnými zmenami, doplnkami, duchovne diskotékovým šou programom, ale zmenou kázne, dotykom sŕdc poslucháčov, vzdelávateľným spôsobom práce, zmenou pastorálnej starostlivosti a výchovou k evanjelickej uvedomelosti. Ak odídete tam, kde niet nijakej liturgie i len v zmysle poriadku a rozumného usporiadania zhromaždenia, myslíte, že budete vykúpenejší, duchovnejší, obrátenejší viac dietkami Božími ako tam, kde spievajú trikrát „amen“ na kolektu, alebo Áronovské požehnanie? Mojou osobnou liturgickou otázkou, ale i trápením bolo a zostalo: ako urobiť to vzácne v evanjelickej cirkvi vzácnym a nenahraditeľným evanjelickému srdcu! Ako to urobiť pozoruhodným pre cudzích, že sa zastavia a začnú rozmýšľať, čo oni tak vzácneho majú! Nie vždy sa mi to darilo. A už ani k tomu prispieť sa mi nepodarí! Duch Svätý však nie je obmedzený na naše dobré chcenia a trápenia. Lebo i o tom viem, ako do cirkvi prišli späť a povedali: tu sme doma!

Dôstojnosť liturgického prejavu ako celku služieb Božích. Tak ako Tranovského Cithara sanctorum bola Božím darom v pravý čas pre evanjelickú cirkev, ako Krmanova agenda bola záchranou evanjelickej bohoslužby, tak s miernym prirovnaním bolo vydanie nového Evanjelického spevníka v našich časoch (pri všetkej kritike) požehnaním pre bohoslužobný život cirkvi. V tom zmysle, že sa novým spevníkom predovšetkým zmenil zborový spev. Nepríjemná tiahlosť sa stratila, spieva sa v zboroch tak, že každý možno pochváliť, ak partitúra úplne ešte neprenikla do celého organizmu zboru. Záleží na kantoroch, aby bohoslužobný spev zboru správne viedli. Nezaostávali, ani neznásilňovali zbor svojou nadradenosťou, že to musí byť podľa ich predstáv. Aby vytvárali jednotu hry a spevu, kultúrnu jednotu cirkevného spoločenstva. Kde si kantor rozumie so zborom a s farárom, ktorý liturgické texty podľa daných predlôh spieva-liturguje, kde nepočúva sám seba, ale používa i mediálne zariadenie primerane, kde je kázeň skutočne kérygmou evanjelia z textu vyplývajúceho, tam vzniká dôstojnosť evanjelických služieb Božích, ktoré neodrádzajú, ale priťahujú, robia česť Tomu, do spoločenstva s ktorým nielen každú nedeľu, ale pri každej príležitosti pozývajú! Liturgia môže byť magnetom, fermatou (korunkou) evanjelických služieb Božích!

Liturg v liturgii evanjelických služieb Božích. Snáď to bude trochu od veci (hovoriť o liturgovi-kňazovi-kazateľovi spadá skôr do prednášky z homiletickej oblasti), ale nemožno aspoň nakrátko nespomenúť zástoj kňaza (evanjelicky nesprávny názov pre ordinovaného, lebo nie je nijakým omšovým obetníkom) pri liturgii, ktorý ju spolu so zborom vykonáva. A to aspoň v dvoch poznámkach: a/ Ako osoby a jeho schopnosti. Kanonické právo v katolíckej cirkvi dopodrobna vypočítava telesné vady, pre ktoré nemôže byť niekto kňazom. V našej cirkvi nehľadí sa na také telesné vady a nedostatky, nekladú sa nijaké oficiálne nároky na postavu, telesný výzor liturga, ale to neznamená, že nemožno požadovať tzv. liturgickú dôstojnosť, ktorá sa má odrážať na jeho pohyboch, rečnícke schopnosti, či slovnom prejave vôbec, a schopnosti (čo je veľmi dôležité) spievať, resp. spevu. Čo cirkev oficiálne totiž nevyžaduje, to prakticky (najmä pri voľbe) vyhľadáva zbor. Aký-aká je? Nízky, vysoký, pekný, či málo pohľadný, ako spieva, ako káže atď. ( Možno sa zasmejete, ak vám bez akýchkoľvek zábran poviem úsudok o sebe, ako prvý ktorý sa mi dostal do uší, keď’ som prišiel do služby cirkvi, za farára v zbore. Káže, ako keď sa zrno z vreca sype, spieva ako tur, pred oltár a z oltára beží ako by ho niekto hnal, vysoký je akurát, len potenší, musíme ho u nás trochu „vykŕmiť“. Keď som na to dal a hľadel si nápravy, nakoniec pri odchode zo zboru povedali: teraz, keď sa dal do poriadku, tak odchádza!) U kňaza-liturga dôležitý je najmä spev, hlasová disponovanosť. Vrodená táto vlastnosť je veľký dar, na ktorom si liturg nesmie sebavedome zakladať, ale v pokore tak užívať, že jeho prijateľnosť, či až krása, odráža vnútornú, skrytú vďačnosť liturga, že tak môže slúžiť v cirkvi a dvíhať aj kultúrnu bohoslužobnú úroveň. Sú v cirkvi i takí, čo tento prirodzený dar nemajú. Bez čo len malého takého daru nikdy však nil.1:0 nie je. Je to však otázka vôle, cviku, práce, snahy dostať sa na úroveň, ktorá je v cirkvi prijateľná a znesiteľná, ba, až chválitebná. Otázka liturgie žien, ktoré dnes ako liturgov hojne v zboroch máme, je tak trochu otázkou samou o sebe: na ženský liturgický prejav si treba predovšetkým zvyknúť a potom s ním tak nakladať ako pri požiadavke u mužov. Neukáznený ženský liturgický prejav je v cirkvi niekedy pohromou! Nedávno som sa však započúval do liturgie farárky, ktorej prejav treba dať za príklad v cirkvi všetkým ženám i mužom liturgom!

b/ Liturgovo bohoslužobné rúcho je v tomto bode druhá poznámka. Tak, ako zostali z omšovej bohoslužby liturgické farby podľa cirkevného roku, zostala z bohoslužobného rúcha rímskeho kňaza v reformácii len biela alba-kamža., ktorá bola symbolom kňazskej čistoty, nového života, spasiteľnej Božej milosti, súčasne upomienkou na biele rúcho osláveného Pána, anjelov a nebeských svätých. Luther sám vyzliekol šat mnícha a ako profesor nosil profesorský talár a to denne. Z tzv. Lutherovho talára – kabáta (Lutherrock) vznikol talár pre reformačných kazateľov, u nás známy názvom „luterák“. Okolo krku bol golier, ktorý ho zakrýval a keď prišiel do módy v neskoršom čase okrúhly tvrdý tzv. španielsky golier, podľa Mt 18,6 nazývali ho aj „mlynským kameňom“, zostal tento liturgickou súčiastkou kňazského odevu až dosiaľ najprv. v dánskej evanjelickej cirkvi. Tento španielsky golier prešiel pozdejšie v podobu širokého goliera a pod vplyvom módy parochní, zmenil sa v dva biele pásy na prsiach, ktoré v XIX. stor. ako tzv. „tabličky“ stali sa integrujúcou čiastkou bohoslužobného rúcha evanjelického kňaza – liturga. V reformácii a tak aj v našej cirkvi nešlo a nejde o symboliku tak odevu, ako liturgickej výzdoby napr. chrámu vôbec. Tieto veci podľa Augsburského vyznania a Obrany, tiež Formuly concordie, spadajú medzi tzv. adiaforá, ale pre poriadok a jednotu cirkvi (pri všetkej rôznosti) sú dôležité tak, ako pre dôstojnosť bohoslužobného prejavu cirkvi vôbec. Ak už ide o nejakú symboliku kňazského rúcha, nie sú tabličky nijakou symbolikou Božej vôle, ktorú vyjadrujú dve dosky Mojžišovho zákona. Nie sú symbolikou ani takého „šibnutého“ sekulárneho názoru, že boli kedysi „podbradníčkom“ pri jedení, aby si napr. Martin Luther „nezakyckal“ Lutherrock, ktorý si ani pri obede nevyzliekal. Predstavte si dnes pred oltárom evanjelického kňaza s tabličkami ako so symbolom kňazského podbradníčka! Ad absurdum idú snahy o vysvetlenie tabličiek. Ak by už mali symbolizovať dve dosky zákona, ide to spolu u reformačného liturga – kňaza – svedka evanjelia milosti a viery, aby na litugickom odeve symbolizoval zákon? A ak už zákon, potom nech milosť a luteránsku pravovernosť symbolizuje biela kamža, ktorá sa u nás stále užíva. Tá je oficiálnym príkazom (podľa konkrétnych úprav) pre dopoludňajšie služby Božie, ale poslúchajú všetci kňazi a všetky zbory toto nariadenie? A tam, kde poslúchajú, akú formu, podobu má (má mať!) albakamža? Vie to niekto? Existuje v cirkvi o tom jednotná úprava? Keď’ sa dvadsať kňazov v kamžiach postaví vedľa seba, tak ich pestrosť evokuje poukaz na slovenský (evanjelický) folklór a nie dôstojné liturgické rúcho evanjelického kňaza! O tom by bola potrebná samostatná prednáška a aj hlbší liturgický rozbor veci. Kedysi (kým som bol v úrade) mal som ambíciu v tom niečo urobiť, ale jednak už nebol čas a bolo potrebné zriadiť výbor, ktorý by sa vecou zásadne ( odborne) zaoberal. Či k nejakej snahe v tomto smere do budúcnosti dôjde, to uvidí nová generácia: mala by sa toho dožiť, veď po nás prišli lepší, schopnejší a múdrejší v takom hodnotení!

Týmto rozborom končím prednášku o liturgii slovenských evanjelických služieb Božích, ďakujúc za pozvanie a vám za pozornosť. Ak budete mať otázky (myslím si, že najmä praktické otázky vo veci sa ponúkajú), rád na ne odpoviem. A keď budete mať záujem o podobné prednáškové reči, rád nimi prispejem.

J. Midriak, biskup v. v.

Prednáška odznela na zborovom večierku dňa 24. februára 2008.