Interiér chrámu

/Interiér chrámu
Interiér chrámu 2017-03-10T13:54:43+00:00

Oltár

Oltár je dominantou celého chrámu. Pochádza z r. 1865 a zhotovený je v klasicistickom slohu. Plán na jeho výstavbu vyhotovili stavitelia Béla Gerster a Frey. Z dreva ho postavil peštiansky staviteľ Ján Maršalko. Pôvodný oltár prešovských evanjelikov nahradili v r. 1673 jezuiti, ktorým bol kostol rok predtým pridelený, spravovali ho ako tzv. školský kostol. Ich oltár bol posvätený Panne Márii. V nasledujúcich rokoch dali postaviť bočné oltáre rádových svätcov – sv. Ignáca z Loyoly (1491-1556), ktorý bol zakladateľom jezuitského rádu, a oltár sv. Františka Xaverského (1506-1552), misionára v Indii. V roku 1696 dali postaviť oltár rádu Altare Christi crucifixi et Dolorosae Beatae Mariae Virginis (v preklade: Oltár ukrižovaného Krista a Bolestnej Panny Márie), v roku 1731 ešte ďalšie štyri oltáre.

Evanjelická cirkev, ktorá kostol v r. 1783 zakúpila, urobila v nasledujúcich rokoch vnútorné úpravy chrámu. A tie sa týkali aj oltárov. Hlavný oltár a bočné oltáre boli odstránené, pertože mesto po zrušení jezuitského rádu pôvodne počítalo s iným využitím kostola (ako sklad vojenského materiálu a zbraní). Evanjelici, ktorí dostali kostol opäť do užívania, našli ho prázdny. Preto preniesli do vráteného chrámu vnútorné zariadenie z dreveného kostola, ktorý ako náhradu postavili v r.1715 za mestskými hradbami na dnešnej ulici Tarasa Ševčenka. Doniesli aj oltár, krstiteľnicu a kazateľnicu, ktoré však svojimi rozmermi v tomto chráme nevyhovovali. Preto ďalšie úpravy sledovali skrášlenie chrámu a dotvárali ho do dnešnej podoby.

Na oltári jej dominantný obraz s biblickým námetom Ježiš so Samaritánkou (Jn 4, 1-30). Namaľoval ho Karol Brocký (1807-1855), dvorný maliar britskej kráľovnej Viktórie. Karol Brocký, rodák z Temešváru (Timisoara), ho v r. 1845-1846 namaľoval na prosbu svojho priateľa a prešovského farára Mórica Kolbenheyera a z Londýna ho poslal loďou cez Hamburg a Viedeň do Šopronu (Sopron) a odtiaľ do Prešov. Obraz bol na vrchu rovno ukončený, ale keďže rám na obraze v novom oltári bol hore oblúkovitý, museli túto časť obrazu doplniť maľbou stromu. Brockého obraz vyvolal potrebu nového oltára. Ten bol dokončený a posvätený v januári 1865.

13. mája 1913 oltár a obraz poškodil požiar. Oltár už r. 1914 opravili, ale nahradenie obrazu trvalo oveľa dlhšie. Na jeho mieste bolo 9 rokov len sivé súkno a čierny kríž. Na úlohu namaľovať nový obraz, ktorý by bol rovnaký ako obraz Brockého, sa podujali v r. 1922 maliari Mikuláš Jordán (1892-1972) a Ernest Rákoši (1881-1973). Obraz namaľovali podľa fotografie a farebne ho zladili podľa staršej kópie, urobenej košickým umelcom Vojtechom Klimkovičom. Roku 1924 bol obraz dokončený a vsadený do oltárneho rámu. Posvätil ho senior Matej Slabej.

Nad obrazom je v kruhovom medailóne stvárnený Baránok ležiaci na čiernej knihe, z ktorej vyžarujú zlaté lúče. Baránok symbolizuje nevinnosť Ježiša Krista a kniha s lúčmi zas jeho učenie – evanjelium. Navrchu oltára je veľký biely kríž.

Stally

Stally sa nachádzajú v sanktuáriu po bokoch oltára. Sú to drevené neskorobarokové lavice z poslednej tretiny 18. st. Sú jednosedadlové s baldachýnom, ktorý je zdobený akantom (bodliakovitou rastlinou s dekoratívne členenými listami) a girlandami kvetov.

Neskororenesančné štvorsedadlové lavice sú z konca 17. st. Majú parapet členený masívnymi pilastrami (dekoratívnou podporou). Povrch je zdobený maľovanými kvetmi.

Kazateľnica

Kazateľnica pochádza z r. 1876. Predchádzajúca bola menšia, zakúpená z kostola vo Veľkej Lomnici. Na vonkajšej strane zábradlia súčasnej kazateľnice sú reliéfy evanjelistov. Na vnútornej strane striešky je zobrazený Duch Svätý v podobe holubice.

Vo vnútri kostola hneď vedľa kazateľnice je pamätná doska so symbolmi mreží, okov, reťaze, vtáka a signatúrou Ž 124, V7 (je to žalm v znení: Ako vtáča unikla naša duša z osídla vtáčnikom; osídlo sa roztrhlo a my sme unikli). Ide o pamätnú tabuľu evanjelického farára Mateja Bahila (Bahyl, 1706-1761), ktorý bol v rokoch 1734-1746 farárom v Prešove. Z nemčiny preložil polemické knihy proti súvekému katolicizmu, do ktorých napísal vlastný úvod. Za vydanie týchto kníh bol prenasledovaný a 28.11.1746 v Prešove uväznený. Z väzenia sa mu podarilo utiecť a cez Poľsko sa dostal do Nemecka. Bol farárom v Ammsfelde a Arnsdorfe a na sklonku života v Prochowiciach v Poľsku, kde aj zomrel. Svoje zážitky z prenasledovania a úteku opísal v knihe Presmutné vyobrazenie protestantských cirkví v Uhorsku, so slzami v očiach vyzývajúce všetkých spoludruhov k vyznaniu. Kniha bola napísaná v latinčine, ale často prekladaná do viacerých jazykov. Text na pamätnej tabuli znie:

V tomto zbore pracoval a trpel pre kráľovstvo Božie v r. 1734-1746 Matej Bahyl 24.II.1706 +24.XII.1761. Neboj sa toho, čo máš trpieť. Zjav. 3,10.

Krstiteľnica

Krstiteľnica je z r. 1859, venoval ju Jozef Benczur s manželkou. Drevorezba je zdobená akantom. V kupe je vložená cínová misa. Do Chrámu Sv. Trojice bola prinesená z dreveného kostola. Po vnútornom okraji cínovej misy je ozdobným písmom napísaný text datovaný rokom 1714:

Ich bin ein Sünderkind vom Mutterleibe an, ist nichts das mich der Sehligkeit versichern kann. Drub Jesu wasche mich mit deinem teuerem Blut mach meine Sündenschud und Verdamniss gut. Samuel Thützenthaler. Susana Thützenthalerein, Geborne Heydenreichen

V preklade: Ja som hriešne dieťa z tela matky, nič mi nemôže zaistiť spásu. Preto, Ježiši, obmy ma svojou drahou krvou, zbav ma viny môjho hriechu a zatratenia. Samuel Thützenthaler. Susana Thützenthalerová, rodená Heydenreichenová.

Mená patria pravdepodobne darcom cínovej misy.

Organ

Organ postavili v rokoch 1642-1647. Prešovský senátor Samuel Steller ho dal v r. 1787, štyri roky po tom, ako evanjelická cirkev chrám odkúpila od eráru, zrekonštruovať, pozlátiť a doplniť o barokovú výzdobu. Túto prácu v apríli 1787 dokončil Jozef Borovetzki. V r. 1813 bol čistením a opravou poverený Franz Gatto z Rakúska, v r. 1862-1864 Jozef Reiszmayer. Po požiari v r. 1913 bol v r. 1914 nanovo urobený, aj s motorom na elektrický pohon.

Dôkladná očista bola urobená v roku 1947, potom v r. 1980-1981 a nakoniec v r.oku 1997. Dnes má organ 1530 veľkých a malých píšťal, ktoré zvukovou kulisou vynikajúco dotvárajú evanjelické bohoslužby. Patrí medzi najkrajšie barokové pamiatky Prešova. Posledná veľká rekonštrukcia organu s jeho vyladením sa vyhonala v r. 1997 za účinkovania farára ev. zboru Jána Bakalára.

Na vrchole organu je plastika židovského kráľa Dávida (1012-972 pr. Kr.), hrajúceho na harfe. Dávid bol umelcami znázorňovaný väčšinou s harfou, lebo podľa Starého zákona /1S 16,21-23/ ešte ako zbrojnoš kráľa Saula mu svojou hrou odháňal zlú náladu a po jeho smrti nastúpil na trón najskôr v Chebróne a neskôr sa stal kráľom celého Izraela. Dávid je aj autorom väčšiny žalmov – náboženských piesní židovského národa (žalm – slovo odvodené od gréckeho psallein, čoznamená prstami hrať na strunách).

Pred Dávidom je reliéf tretieho erbu Prešova z r. 1558.

Po bokoch organovej skrine sú štyri plastiky anjelov. Dvaja anjeli stojaci pri horných píšťalách držia v rukách trúbky a palmové listy. Ďalší dvaja, nachádzajúci sa nižšie, znázorňujú hru na huslliach. Obe strany organu, ako aj horné časti píšťal, sú zdobené dekoráciou s motívmi vínnej révy. Okrem týchto ozdôb je na organe päť okrídlených hlavičiek anjelov a dve hermy (stĺpiky ukončené ľudskou hlavou).

Organ sa nachádza na severnej empore, ktorá má nádherne zdobené zábradllie. V jeho jednotlivých častiach sú malé plastiky. Uprostred sa nachádza postava Ježiša Krista. Po jeho bokoch sú apoštoli a evanjelisti so svojimi atribútmi.

Naľavo od Krista (keď sa dívame z chrámového priestoru) je apoštol Peter s kľúčmi, ďalej evanjelisti Marek s levom, Matúš s človekom. Na pravej strane sú evanjelisti Ján s orlom, Lukáš s býkom a apoštol Pavol s mečom. Okolo nich sú rozmiestnené hermy i hlavičky anjelov.

Nad organom bol v štylizovanej stuhe nápis:

GlorIa In eXCeLsIs Deo, paX In terra et hoMInIbVs bona VoLVntas

Sláva na výsostiach Bohu, na zemi pokoj a ľuďom dobrá vôľa.

Pochádzal z r. 1791 ako pamiatka na Tolerančný patent Jozefa II. Po požiari už nebol obnovený.

Pod chórom je plastika srdca z roku 1786 s týmto textom:

jehoVah Cor hVMILE sVspIrIaqVe anXI non DespICI

Ty, Bože, nepohrdneš srdcom skrúšených a zdrvených. (Žalm, 51,19)

Medzi kresťanskými symbolmi srdce malo významnú úlohu. Znalci Biblie dokonca zistili, že v Písme sa srdce spomína viac ako 370-krát. Od 17. st. sa rozšírila úcta k Božskému Srdcu Pánovmu a symboly srdca sa začali objavovať aj v chrámových výzdobách ako znak lásky a priateľstva.

Výzdoba Chrámu Sv. Trojice je pomerne strohá, čo zodpovedá duchu protestantizmu. Niektoré architektonické časti vnútra kostola sú vyjadrené iluzívnou maľbou, znázorňujúcou mramorovú výzdobu. Vidíme ju v pásoch, resp. aj v obdĺžnikových poliach hlavíc nosných stĺpov kostola.

Pozornosť návštevníka chrámu upúta olejomaľba Neveriaci Tomáš od Jána Rombauera (1782-1849) z roku 1830.

Ďalšie olejomaľby sú v sakristii, a to Krst v Jordáne, Jób a Hieronym.

Sakristia

Sakristia je umiestnená vľavo od oltára. Zaujmú najmä vzácne renesančné dvere zo 16. st. s pôvodným kovaním a kľúčom.

Vo vnútri kostola hneď vedľa kazateľnice je pamätná doska so symbolmi mreží, okov, reťaze, vtáka a signatúrou Ž 124, V7 (je to žalm v znení: Ako vtáča unikla naša duša z osídla vtáčnikom; osídlo sa roztrhlo a my sme unikli). Ide o pamätnú tabuľu evanjelického farára Mateja Bahila (Bahyl, 1706-1761), ktorý bol v rokoch 1734-1746 farárom v Prešove. Z nemčiny preložil polemické knihy proti súvekému katolicizmu, do ktorých napísal vlastný úvod. Za vydanie týchto kníh bol prenasledovaný a 28.11.1746 v Prešove uväznený. Z väzenia sa mu podarilo utiecť a cez Poľsko sa dostal do Nemecka. Bol farárom v Ammsfelde a Arnsdorfe a na sklonku života v Prochowiciach v Poľsku, kde aj zomrel. Svoje zážitky z prenasledovania a úteku opísal v knihe Presmutné vyobrazenie protestantských cirkví v Uhorsku, so slzami v očiach vyzývajúce všetkých spoludruhov k vyznaniu. Kniha bola napísaná v latinčine, ale často prekladaná do viacerých jazykov. Text na pamätnej tabuli znie:

V tomto zbore pracoval a trpel pre kráľovstvo Božie v r. 1734-1746 Matej Bahyl 24.II.1706 +24.XII.1761. Neboj sa toho, čo máš trpieť. Zjav. 3,10.

Pod schodmi vedúcimi na východný chór je v malej uzatvorenej miestnosti kovová rakva. V nej sú uložené pozostatky štyroch obetí Prešovského krvavého súdu v r. 1687. Telá mŕtvych Juraja Radvanského, Andreja Keczera, Gabriela Pallásthyho a Juraja Bertóka boli pôvodne tajne pochované pd vežou kostola v neďalekej Svinej. V r. 1930 ich slávnostne preniesli do Prešova, uložili do kovovej rakvy a dali do Chrámu Sv. Trojice.

Na severnom múre sú pri vchode osadené dva náhrobné kamene. Jeden z nich je už prakticky neidentifikovateľný. Druhý je tiež poškodený, ale dá sa na ňom prečítať tento latinský nápis:

IN TUA …/E/GREGII ET PREASTANTISSIME IUVE/NIS NICOLAI VITER VULNERAT. VITA DOLOROSA IN COELESTE PATRI EVOCAT. ET SEPULT. DIE 17 MAI 164.. ITA FUIT FLORENS QVONDA MIHI PLENA DOLORE IAM REQVIEM PREBET REGIA CELSAPOLI MATR/…/BARBARA TOR/…/

V preklade: Pamiatke / znamenitého a vznešeného mladíka Mikuláša Tornaia, ktorý odpočíva ťažko ranený bolestným životom, povolaný do nebeskej vlasti a pochovaný 17. mája 164… Kedysi mi, plnou bolesťou, bol kvitnúci. Teraz už odpočinutie /mu/ poskytuje kráľovské vznešené mesto. Matka Barbara Tor/naiová/

Hladké priečelia chrámu zdobia len kamenné ostenia okien s typickými ušnicami. Na prízemí sú okná pravouhlé s rozoklaným rímsovým nadstavcom. Na poschodí sú tzv. termálne okná, ktoré presvetľujú vnútro kostola cez chóry.

Na západnom vonkajšom múre presbytéria je umiestnený mramorový renesančný epitaf:

SEPULTURA NOBILIS ET CIRCUMSPECTI VIRI DOMINI IOHANNIS SIMONIDIS DE HORENICZ CONCIVIS EPERIENSIS QUI CUM 4 FILIIS ET 2 FILIAB IN CIRO PLACIDE OBDORMIVIT DIE 177BRIS ANNO 1645 CONSORS MOES ANNA BERGER SAAROSIEN ERIGI CURAVIT

V preklade: Hrobka vznešeného a rozvážneho muža Božieho Jána Simonidesa z Horeníc, obyvateľa prešovského, ktorý v kruhu 4 synov a 2 dcér pokojne zomrel dňa 17. septembra roku 1645. S úctou dala postaviť Anna Bergerová zo Šariša.

Krypta

Krypta je v suteréne kostola. Pôvodne bola len pod hlavným oltárom, ale v r. 1754 ju rozšírili. Vchod do nej bol z miesta, kde bola neskôr vytvorená bočná krypta, v ktorej sú dnes uložené pozostatky vyššie spomínaných štyroch obetí Prešovského krvavého súdu. Krypta dnes nie je prístupná. Nachádzajú sa v nej pozostatky 17 jezuitov, ktorí pôsobili v Prešove, a ich superiora. Z významnejších osobností je tu pochovaný jezuita František Perger (1700-1772), ktorý viedol stavbu Kalvárie v Prešove.

Zdroj: Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote Prešova,
Universum Prešov, 1999, ISBN 80-967753-4-0